III. ÚS 571/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 571/2015-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala ̶ Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 571/2015-18 z 18. novembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015.

V časti namietaného porušenia čl. 26 ods. 4, čl. 49 a čl. 50 ústavy ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatneným návrhom a sťažnosť v tejto časti odmietol.

Predmetom ďalšieho konania pred ústavným súdom, o ktorom je rozhodnuté týmto nálezom, sú namietané porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s právami podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Je toho názoru, že ak najvyšší súd svojím rozsudkom potvrdil citované rozhodnutia rady a zamietol sťažovateľkou podané odvolanie, porušil tým v sťažnosti označené jej základné práva.

Najpodstatnejšia námietka sťažovateľky smeruje voči skutočnosti, že rada o identickom porušení povinností viedla dve konania a vydala dve rozhodnutia, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu vo vzťahu k nedodržaniu princípu ne bis in idem. Zastáva názor, že závery obsiahnuté v označenom rozsudku sú zjavne svojvoľné a arbitrárne, keďže najvyšší súd nevzal do úvahy, že išlo o sankcionovanie za porušenie identickej právnej povinnosti odvysielaním identických obrazovo-zvukových informácií.

Na margo zásahu do ľudskej dôstojnosti matky obete dopravnej nehody, o ktorej v sankcionovaných vysielaniach informovala, sťažovateľka uviedla, že všetkými možnými spôsobmi, ktoré bolo možné od nej spravodlivo požadovať, zabezpečila, aby osoba „matky obete“ bola neidentifikovateľná pre bežného diváka.

Ďalej sťažovateľka vo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu a zásahov štátu poukázala na závery nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 307/2014-45 ako na najnovšiu judikatúru vo veci aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.

Skutočnosti uvedené sťažovateľkou v jej sťažnosti označil za obdobné námietkam uvedeným v podanom opravnom prostriedku, t. j. tvrdenia, s ktorými sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal v napadnutom rozsudku. Poukázal tiež na to, že obdobné námietky boli aj v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu vyhodnotené ako nedôvodné (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž/10/2013, sp. zn. 3 Sž/22/2006 a sp. zn. 4 Sž/1/2014).

Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu jeho rozsudok v sťažnosťou napadnutej veci vo všetkých výrokoch riadne zdôvodnený, sú dané dostatočné odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľky a nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti. V danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 26 ústavy poukázal na § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s čl. 26 ods. 3 ústavy (správne čl. 26 ods. 4 ústavy, pozn.), v ktorom je formulovaný zákaz, aby audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovala do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Zdôraznil, že sťažovateľke nebola sankcia uložená za to, že informovala o tragickej dopravnej nehode, ale za spôsob informovania, a to za zobrazenie utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna, obete nehody.

Navrhol preto, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu nevyhovel.

Sťažovateľka vo svojom písomnom vyjadrení z 18. februára 2016 k obsahu vyjadrenia najvyššieho súdu uviedla, že len popisuje obsah spisu v prejednávanej veci a nijakým spôsobom sa nevyjadruje k podstate veci a neposkytuje žiadne stanovisko ku skutočnosti, či svojím konaním porušil sťažnosťou označené práva sťažovateľky. Je toho názoru, že vyjadrenie najvyššieho súdu nie je spôsobilé zmeniť závery sťažovateľky namietané v jej sťažnosti, preto na jej dôvodoch zotrvala.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Za najpodstatnejšiu námietku obsiahnutú v sťažnosti vyhodnotil ústavný súd námietku prekážky začatého konania a veci právoplatne skončenej. Na skonštatovanie ktorejkoľvek z uvedených sa vyžaduje totožnosť predmetu konania, resp. skutku. Vzhľadom na to, že správne trestanie preberá zásady trestného konania, je potrebné tieto aplikovať aj pre zistenie totožnosti skutku, resp. či v konkrétnej veci ide o jeden alebo viac rôznych a samostatne posudzovaných skutkov.

Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku. Preto na základe námietky sťažovateľky mal najvyšší súd náležite skúmať, či uloženie dvoch samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok (čin) je v súlade so zásadami správneho trestania.

Pri skúmaní otázky totožného skutku, resp. toho istého činu a s ňou spätej zásady ne bis in idem je potrebné zohľadniť i právnu úpravu Európskej únie, konkrétne čl. 50 Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 až čl. 58 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach. Inštitút toho istého činu nadobúda v tejto súvislosti širší, medzištátny rozmer. Súdny dvor Európskej únie napr. vo veci Van Esbroeck, (C-436/04) dôvodil, že na posúdenie toho, či v určitom prípade ide o ten istý čin, je výlučne relevantné kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, teda to, či je daný celok okolností navzájom nerozlučiteľne spojených.

Vychádzajúc z uvedeného nemožno ponechať bez povšimnutia, že odôvodnenie záveru najvyššieho súdu o neexistencii namietanej prekážky začatého konania a prekážky rozhodnutej veci nemožno z hľadiska ústavnosti považovať za prijateľné, pretože najvyšší súd neposkytol dostatočnú odpoveď na podstatnú námietku v konaní, keď náležite nezdôvodnil, prečo a ako dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nedošlo vydaním dvoch samostatných rozhodnutí vo veci totožného správneho deliktu, a teda k porušeniu zásady ne bis in idem.

Z rozsudku najvyššieho súdu a ani pred tým z rozhodnutí rady dostatočne nevyplýva, akým spôsobom sa vysporiadali s otázkou totožnosti subjektu porušovateľa – sťažovateľky, ani totožnosti dotknutých práv – práva na ochranu osobnosti a súkromia ako limitov slobody prejavu, totožnosti dotknutého objektu – nositeľa práva na ochranu osobnosti a súkromia. Ani jedno z tu menovaných rozhodnutí nereflektuje existenciu viacerých rozhodnutí rady postihujúcich sťažovateľku za ten istý správny delikt, ktorého sa mala dopustiť informovaním o tej istej udalosti, ale na rozličných vysielacích platformách, prípadne čiastočne inou reportážnou rétorikou. Túto skutočnosť rada neberie do úvahy ani v jednom z rozhodnutí, či už č. RP/082/2013 z 24. septembra 2013 alebo č. RP/083/2013 z 24. septembra 2013, a to ani vo vzťahu k úvahe o ukladanej sankcii.

Bolo preto primárnou úlohou najvyššieho súdu podrobne sa vysporiadať s dôvodnosťou námietky prekážky právoplatne skončenej veci, t. j. či je alebo nie je založená na pravdivom skutkovom základe, v dostatočnom rozsahu zistiť skutkový stav veci a odôvodniť, na základe čoho dospel k záveru o pravdivosti/nepravdivosti sťažovateľkou tvrdených skutočností. Tým, že z napadnutého rozsudku nie je možné preskúmať, na základe ktorých zistení a akej úvahy dospel ku svojmu záveru v rozhodovanej veci,

odôvodnenie

jeho rozsudku nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje i na svoj nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011, v ktorom uviedol, že „zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší, resp. prísnejší trest pohlcuje trest nižší (poena maior absorbet minorem), je opakom kumulačnej zásady a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu. Vyskytuje sa v troch formách, a to ako absorpcia trestných činov, absorpcia trestných sadzieb a absorpcia trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba za trestný čin najprísnejšie trestný. Použitie tejto zásady sa v odbornej literatúre odôvodňuje hlavne tým, že páchateľ spáchal ďalší trestný čin bez toho, aby bol varovaný odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa skoršieho trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov.“ V tomto náleze ústavný súd okrem iného zhrnul slovenskú právnu úpravu trestania súbehu, ktorú je možné aplikovať aj na prípady správneho trestania vo vzťahu k absorpčnej zásade tak, že táto sa vždy použije v prípade jednočinného súbehu, ako aj v prípade viacčinného súbehu.

III.2 K namietanému porušeniu práva na slobodu informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru

Porušenie práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľka videla v jej sankcionovaní síce v súlade s § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii, avšak pri absentovaní legitímneho cieľa a neplnení požiadavky, aby takýto zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka považuje za zrejmé, že rada a najvyšší súd obmedzili jej právo na slobodu prejavu na základe domnelej ochrany práv a slobôd iných, t. j. bez toho, že by cieľom obmedzenia bolo poskytnutie ochrany osobe, ktorá je individualizovateľným a identifikovateľným subjektom.

Ústavný súd sa v citovanom náleze ďalej zaoberal otázkou a podmienkami obmedzenia slobody prejavu v demokratickej spoločnosti. Skonštatoval tiež, že «Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi. V týchto prípadoch kolízie medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti ústavný súd skúma v prípade obmedzenia slobody prejavu v záujme ochrany osobnosti, (i) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (ii) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (iii) či uvedený zásah mal zákonný základ, (iv) a následne skúma samotné výroky perspektívou odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy a ako“ hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah do slobody prejavu bol proporcionálny vo vzťahu k ochrane osobnosti. Je potrebné však upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je len jednou z pomôcok najmä pri skúmaní difamácie a slobody prejavu.».

Spôsob, akým bola do sprostredkovanej informácie zahrnutá matka obete dopravnej nehody, vyhodnotili rada a následne aj najvyšší súd ako rozporný s § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii. Rada v oboch rozhodnutiach jednoznačne uviedla, že „V predmetnom príspevku explicitne odznelo meno obce ( ), kde sa tragická nehoda udiala. Odznelo tiež krstné meno ( ) a vek obete tragickej nehody ako aj presný vek vodiča motorového vozidla, pričom bolo tiež poukázané na fakt, že tak obeť ako aj vodič motorového vozidla pochádzali z . Recipientom bolo tiež opísané konanie obete bezprostredne pred samotnou nehodou (tlačenie vozíka po ceste). Tak z autentických prejavov zobrazenej osoby ako aj z obsahu príspevku (Záchranári z ťažkého šoku ratovali už len matku nebohého.) jednoznačne vyplýva, že žena zobrazená nad mŕtvym telom je matka obete dopravnej nehody. Obec má v súčasnosti cca 1000 obyvateľov. Jedná sa teda o pomerne malú obec, kde takto špecifická (obeť aj vodič sú známy z jednej obce) a tragická dopravná nehoda nepochybne silne zarezonuje. S prihliadnutím na tieto skutočnosti, je možné jednoznačne konštatovať, že matka obete bola na základe skutočností uvedených v predmetnom príspevku identifikovateľná pre svoje širšie okolie (najmä pre ostatných obyvateľov predmetnej obce).“.

Posúdenie, či odvysielaný sporný príspevok je potrebné subsumovať pod už citované ustanovenie § 19 zákona o vysielaní a retransmisii, je vecou vyvažovania dvoch v konflikte stojacich základných práv, ide o slobodu prejavu a o právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Toto posúdenie je podľa právneho poriadku v kompetencii rady a preskúmať ho v rámci konania o opravnom prostriedku je oprávnený najvyšší súd. Uvedená konštrukcia vytvára pre zásahy zo strany ústavného súdu priestor iba v prípadoch skutočne extrémneho vybočenia rady, prípadne najvyššieho súdu od stabilizovaných interpretačných praktík, pričom toto vybočenie by muselo byť výrazom zjavnej svojvôle a opustenia elementárnych pravidiel formálnej logiky, ktoré charakterizujú nielen dokazovanie v právom regulovanom aplikačnom procese, ale aj právne hodnotenie ustáleného skutkového stavu.

Na tomto mieste ústavný súd dáva do pozornosti rozsudok ESĽP z 25. februára 2016 vo veci Société de conception de press et d´édition v. Francúzsko, v ktorom poukázal na „dôležitosť rešpektovania úloh a zodpovednosti novinármi, ako aj etických princípov spojených s ich profesiou. Zákonnosť prostriedkov použitých pri získavaní informácie a jej sprostredkovania verejnosti, ako aj rešpektovanie osoby, ktorá je predmetom takejto informácie, sú tiež zásadnými kritériami, ktoré je nutné brať do úvahy. (Couderc and Hachette Filipacchi Associés v. Francúzsko, supra § 132)“ Súd tiež pripomenul, že „voľba spôsobu sprostredkovania informácie je súčasťou slobody prejavu (ibidem, §§ 139 a 146 a nasl.). Avšak v prípadoch, kedy informácia obsahuje aspekty súkromia tretej osoby, je na úvahe novinára, aby vopred posúdil možný rozsah dopadu informácie a zobrazení, ktoré majú byť publikované; osobitne je tomu tak v prípadoch niektorých udalostí týkajúcich sa súkromia a rodinného života, ktoré požívajú osobitnú ochranu podľa článku 8 dohovoru, a vyžadujú teda od novinára opatrnosť a starostlivosť pri ich spracovaní (ibidem, § 140).“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že ako z rozhodnutí rady, tak z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva ako titul uloženia sankcií nie skutočnosť, že sťažovateľka o nehode a úmrtí mladého muža informovala, ale spôsob, akým tak učinila a akým mohlo byť zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. Osobitný dôraz je kladený na zobrazenie matky mladého muža, ktorý oba orgány vyhodnotili ako rozporný s jej právom na ochranu súkromia a rodinného života ako legitímnej limity slobody prejavu, ako to aj vyplýva z vlastnej dikcie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii. Spôsob znemožnenia identifikácie matky, ktorý sťažovateľka realizovala, nemožno z hľadiska ochrany jej práva na zachovanie súkromia a dôstojnosti považovať za dostatočný.

Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015 za dôvodnú v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu je

rozsudok

najvyššieho súdu rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súlade s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom tento najmä znovu posúdi a vyhodnotí sťažovateľkinu námietku týkajúcu sa existencie dvoch samostatných rozhodnutí o tom istom skutku, a to aj s ohľadom na možný súbeh správnych deliktov a potrebu aplikácie absorpčnej zásady (body 1 a 2 nálezu).

Vo zvyšnej časti však ústavný súd dospel k záveru, že tvrdené porušenie základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru nemá opodstatnenie. Preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 nálezu).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou Bugala ̶ Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd sťažovateľke priznal náhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu v sume 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 |€. Za tretí úkon právnej služby – vyjadrenie z 18. februára 2016 ústavný súd sťažovateľke náhradu trov nepriznal, pretože sťažovateľka v ňom neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať pre rozhodnutie ústavného súdu význam. Napriek tomu, že sťažovateľka nepredložila doklad o registrácii jeho právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu navýšil o 20 % na výslednú sumu 355,73 €, keďže podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska kancelára Bugala – Ďurček, s. r. o., v rámci ktorej pôsobí konateľ advokát sťažovateľky, subjektom registrovaným pre DPH ( ).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.