III. ÚS 588/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014.

2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 100/2008 z 30. apríla 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. mája 2009, uznaný vinným z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „starý Trestný zákon“ alebo „zákon č. 140/1961 Zb.“) účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov 4 mesiace nepodmienečne, a to za použitia asperačnej zásady.

4. Dňa 27. februára 2014 sťažovateľ okresnému súdu opätovne podal žiadosť o povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008, v ktorej opätovne uviedol, že dôvodom podania žiadosti je nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 o čiastočnom nesúlade ustanovenia § 41 ods. 2 nového Trestného zákona s ústavou. Na verejnom zasadnutí konanom 30. apríla 2014 sťažovateľov obhajca uviedol, že aj keď sa predmetný nález ústavného súdu vzťahuje len na nový Trestný zákon, ustanovenie § 35 ods. 2 starého Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 je obsahovo obdobné ako ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona, a to je dôvod na povolenie obnovy konania aj pre tresty ukladané podľa starého Trestného zákona. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 rozhodol tak, že podľa § 281 ods. l zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s poukazom na § 9 ods. l písm. e) Trestného poriadku per analogiam zastavil konanie o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy trestného konania, a to vzhľadom na právoplatné uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013. V odôvodnení tohto uznesenia okresný súd poukázal, že rozhodoval už opätovne o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 1 T 100/2008, pričom o takomto návrhu odsúdeného už bolo skôr právoplatne rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd napokon uzavrel: „Vzhľadom na tieto okolnosti je v prejednávanej veci prekážka veci rozhodnutej (res iudicata) a keďže odsúdený na návrhu trval, súd zastavil konanie o návrhu odsúdeného podľa § 281 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por. per analógiám.“ Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote sťažnosť sťažovateľ aj okresný prokurátor. V písomnom odôvodnení sťažnosti zo strany sťažovateľa a tiež aj jeho obhajkyne obhajoba argumentovala najmä tým, že keď je v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 dôvodom povolenia obnovy konania neústavné ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona (v znení účinnom od 1. januára 2006), tak dôvodom povolenia obnovy konania má byť aj aplikácia obdobného ustanovenia § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (v znení účinnom do 31. decembra 2005), ktoré bolo použité v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008. Okresný prokurátor v písomnom odôvodnení svojej sťažnosti navrhol, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie alebo aby vo veci rozhodol krajský súd sám. V tejto sťažnosti bolo poukázané predovšetkým na to, že o aktuálnom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania nemalo byť rozhodované, pretože o jeho rovnakej argumentácii už bolo rozhodnuté v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 Nt 5/2013. Vychádzajúc z uvedeného, nemal okresný súd o opakovanom podaní sťažovateľa konať, resp. ho mal odmietnuť podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 399 ods. l a 2 Trestného poriadku. Napadnuté uznesenie okresného súdu preto treba považovať za nezákonné, lebo samosudca rozhodoval podľa ustanovení, ktoré sa netýkajú konania o povolení obnovy konania.

6. Sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou namieta, že postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 4/2014 z 15. augusta 2014 a následne postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 91/2014 z 23. septembra 2014 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa č. 6 dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd a krajský súd neakceptovali jeho argumentáciu o aplikovateľnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na trest mu uložený podľa starého Trestného zákona a nevyhoveli jeho žiadosti z 27. februára 2014 o povolenie obnovy trestného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 100/2008.

7. Z návrhu sťažovateľa na rozhodnutie, ktorého sa od ústavného súdu domáha, vyplýva, že vo veci žiada vysloviť „porušenie jeho práv uvádzaných v tejto ústavnej žiadosti“, ako aj prikázať „súdom aby vo veci konali a to v konaní o povolenie obnovy konania a aby môjmu návrhu vyhoveli“. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Článok 6 dohovoru znie: „1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. 2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. 3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.“

20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho, či je daná právomoc ústavného súdu, ako i k preskúmaniu toho, či sťažnosť sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konaním pred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pritom pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je o. i. daná právomoc ústavného súdu a zároveň sťažnosť sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená. Ak teda ústavný súd z obsahu sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu, alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

23. Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutím verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

26. Podľa § 399 ods. 1 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania odmietne, ak a) bol podaný neoprávnenou osobou, b) smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku, ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná, c) ak je obnova konania vylúčená podľa § 395. Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394. Podľa § 402 ods. 1 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania rozhoduje súd na verejnom zasadnutí. Podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.

27. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že ak nie sú splnené formálne podmienky na podanie návrhu na obnovu konania, súd návrh odmietne, a to z týchto dôvodov: (i) návrh bol podaný neoprávnenou osobou, (ii) návrh smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku, proti ktorému obnova konania nie je prípustná, (iii) existuje prekážka povolenia obnovy konania podľa § 395 Trestného poriadku, (iv) návrh obsahuje tie isté skutočnosti, pre ktoré už bol v minulosti návrh zamietnutý. Súd o odmietnutí návrhu na obnovu konania môže rozhodovať na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí. V prípade, ak súd návrh na obnovu konania neodmietne z už uvedených dôvodov, pristúpi následne k preskúmaniu dôvodnosti podaného návrhu na obnovu konania. V takomto prípade súd o návrhu na povolenie obnovy konania rozhodne na verejnom zasadnutí.

30. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v danom prípade postup krajského súdu upravoval Trestný poriadok, ktorý o. i. zakotvuje aj formálne podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom na to, aby všeobecný súd vôbec mohol pristúpiť k samotnému (meritórnemu) preskúmaniu dôvodnosti podaného návrhu na obnovu konania, pričom jednou z týchto formálnych podmienok je aj podmienka, že nejde o opakovaný návrh na povolenie obnovy konania, t. j. nejde o návrh obsahujúci tie isté skutočnosti a dôvody, ktoré už boli predtým uplatnené v predchádzajúcom návrhu na povolenie obnovy konania, o ktorom už bolo skôr právoplatne rozhodnuté. Krajský súd zistil, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania je opakovaným návrhom na povolenie obnovy konania, keďže obsahoval tie isté skutočnosti a dôvody, ktoré už boli predtým uplatnené v predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania, ktorý bol právoplatne zamietnutý uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 5/2013 z 22. mája 2013. Vzhľadom na nesplnenie jednej z Trestným poriadkom vyžadovaných formálnych podmienok povolenia obnovy konania krajský súd v súlade s § 402 ods. 2 Trestného poriadku návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol a už sa ďalej nezaoberal otázkou dôvodnosti sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania, t. j. nezaoberal sa otázkou aplikovateľnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na trest uložený sťažovateľovi podľa starého Trestného zákona.

33. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu formulované pri aplikácii relevantných právnych noriem v napadnutom uznesení korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých okolností podstatných pre rozhodovanie o otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa krajským súdom rozhodujúci význam. Inak povedané, ústavný súd nezistil, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, keďže z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva arbitrárnosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 399 ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

34. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

39. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014).

40. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (druhý bod výrokovej časti uznesenia).

41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015