III. ÚS 592/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2014 telefaxom doručená (doplnená predložením originálu 31. októbra 2014) sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 92/2012 a jeho rozsudkom z 29. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 76/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 92/2012-105 z 29. januára 2012 uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia exekučného konania podľa § 243a ods. 1 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol podľa § 243a ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený so stanovením skúšobnej doby na 24 mesiacov.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 76/2013 z 29. apríla 2014 zamietol.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že podnetom na začatie označeného trestného konania bolo trestné oznámenie exekútora JUDr. Petra Urbánka (ďalej len „exekútor“) z 23. novembra 2011 v exekučnej veci oprávnenej proti povinnej obchodnej spoločnosti , , vedenej okresným súdom pod sp. zn. 0 Er 868/2010, ktorá nebola do podania sťažnosti ústavnému súdu skončená.

Argumentácia sťažovateľa pokračuje vo vzťahu k napadnutému trestnému konaniu tým, že „Ani prvostupňový ani odvolací súd sa nezaoberal s otázkou systematického porušovania základných práv sťažovateľa a to i postupom exekútora, v čase pred vynesením odsudzujúceho rozsudku. Týmto postupom verejných orgánov bol a je sťažovateľ zbavený finančných prostriedkov, ktoré mohol bez problémov použiť na splnenie si svojich záväzkov. Žiadny z konajúcich súdov sa nezaoberal a nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ vykonal dobrovoľne všetky potrebné kroky na splnenie si svojej povinnosti, naopak ako priťažujúcu okolnosť Krajský súd... uviedol, že sťažovateľ má dva záznamy o spáchaní priestupkov a to proti občianskemu spolunažívaniu a proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Je pravda, že súd pri svojom rozhodovaní vychádza z aktuálneho právneho stavu v čase rozhodovania, ale... uvedené nemá spojitosť s vyššie popísaným konaním kladeným za vinu sťažovateľovi. Taktiež je nutné uviesť, že vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je v súčasnosti vedené na Krajskom súde... konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Sťažovateľ taktiež upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo zohľadnené konanie exekútora... Neboli produkované ani vyhodnotené dôkazy ako napríklad z akého dôvodu bol zablokovaný celý majetok obchodnej spoločnosti , na základe akého právneho titulu dovolil oprávnenej výkon prác pred doručením exekučného príkazu, z akého dôvodu by mala spoločnosti hradiť opravy, za ktoré nezodpovedá...“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „rozhodnutia súdov neboli riadne odôvodnené a teda ani preskúmateľné, čo sťažovateľovi odňalo možnosť konať pred súdom. Z Trestného poriadku... vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa vysporiadal s návrhmi a námietkami účastníka konania a z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné, nesprávne, chybné alebo vyvrátené. V prípade napadnutého rozhodnutia takéto odôvodnenie absentuje a to aj v súvislosti s tým, či odvolanie sťažovateľa, príčinná súvislosť medzi neukončenou exekúciou EX 1346/2010, konaním exekútora, neodôvodňuje odročenie konania do jej právoplatného ukončenia.“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti.

Sťažovateľ podal 28. októbra 2014 sťažnosť telefaxom. Vzhľadom na túto okolnosť ju bolo potrebné doplniť predložením originálu (§ 42 ods. 1 tretia veta Občianskeho súdneho poriadku: „Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.“ v spojení s § 32a zákona o ústavnom súde: „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...“). Sťažovateľ 31. októbra 2014 predložil „originál“ podania, avšak tento nebol na rozdiel od faxového podania podpísaný ani advokátom, ani sťažovateľom, t. j. nebola splnená náležitosť podľa § 20 ods. 1 tretej vety zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na zmätočnosť, nejasnosť, nekonkrétnosť, neurčitosť a značnú nepresnosť odôvodnenia sťažnosti nie je zrejmé, v ktorých konaniach všeobecných súdov malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu základných práv a akým spôsobom.

Sťažovateľ napokon k sťažnosti nepripojil ani kópie rozhodnutí (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré požaduje zrušiť a ktorými podľa jeho názoru malo dôjsť k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd mohol konať a rozhodnúť. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup, ako už bolo uvedené, slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky sťažnosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre nesplnenie, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.