III. ÚS 596/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 260/2015-263 z 29. júna 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C/12/2012 rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C/12/2012-206 z 11. novembra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/624/2013-245 z 30. októbra 2014 súdy rozhodli v merite žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z titulu nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní tak, že mu voči Slovenskej republike priznali právo na náhradu škody v sume 491,83 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 26. júla 2010 do zaplatenia.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv však malo dôjsť v časti konania o trovách konania, o ktorých okresný súd rozhodol samostatným rozhodnutím – uznesením č. k. 7 C/12/2012-252 zo 16. februára 2013. Sťažovateľovi priznal ich náhradu v sume 584,74 eur. Nepriznal mu však časť trov právneho zastúpenia spočívajúcu v náhrade za stratu času spojenú s účasťou na pojednávaniach konaných „02.08.2012, 04.10.2012, 22.10.2013,25.10.2012 a 11.11.2013“, pretože bol toho názoru, že v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov právo na ňu nevzniká advokátskemu koncipientovi, ale výlučne advokátovi. Napadnutým uznesením krajský súd toto uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ si celkovo uplatňoval náhradu trov konania vo výške 741,69 eur.

Nemôže podľa sťažovateľa obstáť ani odôvodnenie krajského súdu, že náhrada za stratu času advokáta je za 1 hodinu približne 28 eur a priemerná hodinová mzda v národnom hospodárstve je len niečo vyše 5 eur, a teda v prípade vycestovania advokátskeho koncipienta na pojednávanie, ktoré nie je v mieste sídla kancelárie, by do úvahy prichádzala len náhrada cestovných výdavkov v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Postoj súdov v zásade znevažuje a neguje postavenie advokátskeho koncipienta a vyžaduje vykonávanie úkonov právnej služby advokátom osobne.

Skutkové a právne závery krajského súdu označil sťažovateľ tiež za odporujúce čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, pretože sú nepreskúmateľné, svojvoľné, vybočujúce z rámca citovaných zákonných ustanovení, nerešpektujúce požiadavku, aby úspešný účastník len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania, ktoré mu boli vyúčtované zo strany advokáta. Vyjadril názor, že v dôsledku napadnutého uznesenia okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim uznesením porušovateľa došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o trovách konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie krajského súdu predstavuje podľa sťažovateľa nebezpečný precedens a môže tiež viesť k narušeniu postavenia advokátskych koncipientov, ak advokát prípadne usúdi, že jeho zamestnávanie je nerentabilné vzhľadom na to, že súdy za ním uskutočnené úkony nepriznávajú klientom náhradu trov zastúpenia.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa, aj keď smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), sa týkajú len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o trovách konania. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže mať na sťažovateľa negatívne dôsledky, avšak podľa názoru ústavného súdu tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. v okolnostiach prípadu voči samotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveň o jej zastavení (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)

Ústavný súd v tejto súvislosti pripúšťa, že odôvodnenie sťažovateľom napadnutej časti uznesenia krajského súdu by mohlo byť z hľadiska kritérií logického výkladu sporné, avšak v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Suma, o ktorú sťažovateľ bol, resp. mal byť ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Okrem toho predmetom sporu bola náhrada škody v sume 491,83 eur, čo z hľadiska ustanovenia § 200ea Občianskeho súdneho poriadku (a to aj v znení do 1. januára 2013) predstavuje tzv. drobný spor, v ktorom v zmysle § 150 ods. 2 platí, že ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Sťažovateľ v konaní uplatňoval náhradu trov konania v sume 741,69 eur a bola mu priznaná suma 584,74 eur, teda suma aj tak prevyšujúca istinu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.