III. ÚS 597/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 597/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, Námestie M. R. Štefánika 29/36, Brezno, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 345/2013 z 27. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 C/85/2008-321 z 23. júna 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8 C/85/2008-364 z 10. mája 2012 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že manželstvo sťažovateľa a R. M uzavreté 7. februára 1998 v Slovenskej Vsi je neplatné, ako aj zverenia maloletého A. M. do opatery a starostlivosti sťažovateľa, zaviazania R. M. prispievať na výživu maloletého A. M a zákazu R. M. stýkať sa s maloletým A. M. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 CoP/63/2012-379 z 26. novembra 2012 rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti manželstva potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a v tejto časti konanie zastavil pre prekážku litispendencie, keďže na okresnom súde bolo skôr začaté konanie o úpravu práv a povinností k maloletému A. M., ktoré je vedené pod sp. zn. 19 P 188/2007.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom namietal, že „súd prvého stupňa mu neumožnil sledovať pojednávania za pomoci konferenčného snímania celého pojednávania zvukovým zariadením a jeho zaznamenaním na nosiči dát. Uviedol, že i napriek jeho opakovaným písomným a ústnym žiadostiam o zabezpečenie zvukového zariadenia, súd jeho požiadavke nevyhovel. Podľa jeho názoru v konaní boli splnené podmienky pre vylúčenie sudcov Okresného súdu Kežmarok z prejednávania a rozhodovania danej veci. Namietal, že maloletý nebol v konaní náležite zastúpený kolíznym opatrovníkom keď 10. septembra 2010 a 1. októbra 2010 konal v jeho neprítomnosti. Nepovažoval za správny právny záver odvolacieho súdu o tom, že konanie vedené na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 začalo skôr ako podal návrh o určenie neplatnosti manželstva.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1./ Základné práva na nestranný a spravodlivý proces a zákaz diskriminácie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Cdo/345/2013 porušené boli. 2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/345/2013 zo dňa 27. 10. 2014 a prikazuje tomuto súdu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol. 3./ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- €... 4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania ...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že je „nedostatočne a protirečivo odôvodnené a má arbitrárny charakter“. Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade boli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) a g) OSP, preto mal najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a zároveň rozhodnúť o vylúčení všetkých sudov súdu prvého stupňa z rozhodovania v danej veci.

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci, v danom prípade nepovažoval za potrebné túto duplicitne uvádzať.

Vzhľadom na uplatnené námietky však ústavný súd opätovne pripomína, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. I. ÚS 206/09, II. ÚS 328/09, III. ÚS 240/09, IV. ÚS 390/09, I. ÚS 145/2010 a iné). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti totiž vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci neplatnosti manželstva). Napadnutý

rozsudok

nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená... So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.)... Dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súd mu neumožnil sledovať priebeh pojednávaní za pomoci konferenčného snímania pojednávaní zvukovým zariadeným a jeho zaznamenaním na nosiči dát... Z obsahu spisu, zápisnice o pojednávaní z 10. septembra 2010... vyplýva, že navrhovateľ sledoval priebeh súdneho pojednávania simultánne pomocou pripojených monitorov online na samostatných obrazovkách, zároveň navrhovateľ mal možnosť, (ktorú aj využil) diktovať svoje vyjadrenie priamo asistentke senátu. Z uvedenej zápisnice vyplýva, že priebeh pojednávania bol podrobne zaznamenaný a tiež, že navrhovateľ nevyužil právo požiadať súd o možnosť vyhotoviť si vlastný zvukový záznam o priebehu konania, či požiadať súd o doplnenie zápisnice alebo podať námietky proti jej zneniu, ak mal voči jej obsahu výhrady. Za danej procesnej situácie možno uzavrieť, že nevyhovením požiadavke navrhovateľa na vyhotovenie zvukového záznamu z pojednávania, spôsobom nám navrhovaným, nedošlo k odňatiu možnosti účastníkovi pred súdom konať, keď právny predpis takúto povinnosť súdu neukladá.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podzákonných právnych predpisov, podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľom vznesené dovolacie námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľa náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základným právom na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie zákazu diskriminácie vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 najvyšším súdom, pretože ho „svojim rozhodnutím stavia do pozície menejcenného, a to pre moje zdravotné postihnutie. Výslovne ma pre hluchotu diskriminuje na právach účastníka občianskeho súdneho konania a koná tak vedome a svojvoľne.“. Vznesenú námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú, ktorej chýba akákoľvek logika, keďže je zrejmé, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa, ktoré podal v písomnej forme, rozhodol bez nariadenia dovolacieho pojednávania, čo mu umožňuje § 243a ods. 1 OSP.