III. ÚS 599/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 599/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Šrutekovou, Hlavná 44, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 155/2003 a sp. zn. 13 C 55/2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 51/2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti rozoberá hmotnoprávne posúdenie svojho prípadu, o ktorom bolo konanie pôvodne vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 C 155/2003. V uvedenej veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 27. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh sťažovateľa zamietol. O odvolaní proti označenému rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením vydaným pod sp. zn. 6 Cdo 33/2010 odmietol. Sťažovateľ vo veci následne podal návrh na obnovu konania vedenú okresným súdom pod sp. zn. 13 C 55/2012 „z dôvodu, že súd pri vynesení rozsudku nedôvodne a nesprávne nevykonal navrhnuté dokazovanie, čím porušil analogický judikát ESĽP o rovnosti zbraní, diskriminoval sťažovateľa v súdnom konaní od samého začiatku a tento rozsudok neodôvodnil riadne, sťažovateľ má za to, že ide o svojvoľné súdne rozhodnutie bez vykonania náležitých dôkazov vo veci“. O tomto návrhu mal rozhodnúť okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 55/2012 z 30. júna 2014, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom „mal konať Krajský súd v Bratislave pod č. k. 8 Co 57/2015, avšak sťažovateľ nemá vedomosť, že by odvolací súd vo veci obnovy konal“.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor, že „svojvoľným konaním súdu v konaní č. k. 13 C 55/2012 bez účasti sťažovateľa bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces, zakotvené v čl. 46, 48 ods. 2, 154c Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 6 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Sťažovateľ je toho názoru, že len obnovené konanie (nie povolenie obnovy) je spôsobilé v tomto prípade preskúmať objektívnu pravdu, ktorá má vzhľadom na znenie ust. § 3 O. s. p. pre koncepciu súdneho konania a filozofiu právneho štátu zásadný význam.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci konania o sťažnosti konštatuje, že uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 226/2010-22 z 9. júna 2010 bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa doručená 28. apríla 2010 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy, namietaného porušenia čl. 1 listiny a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 51/08 a jeho rozsudkom z 25. marca 2009 (z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti), ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

11 C 155/2003 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2007 (z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie).

Ústavný súd nadväzne na uvedené zistil, že s výnimkou namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru už ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 155/2003 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 51/08 rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 226/2010-22 z 9. júna 2010, čo vzhľadom na nezmenený stav v otázke podmienok konania zakladá dôvod odmietnutia tejto časti sťažnosti pre neprípustnosť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 55/2012, ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti, keďže v čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity oprávňuje ústavný súd konať o namietanom porušení práv iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže (nemohol) domáhať ochrany svojich práv pred iným (všeobecným) súdom. Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 55/2012 bol preskúmavaný krajským súdom v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania podaného sťažovateľom pod sp. zn. 8 Co 57/2015. Toto konanie v čase podania sťažnosti ústavnému súdu stále prebiehalo (spis bol krajskému súdu predložený 27. januára 2015), pričom krajský súd rozhodol po doručení sťažnosti 30. júna 2015 uznesením č. k. 8 Co 57/2015-306. Preskúmanie napadnutého postupu okresného súdu ústavným súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Ústava ani zákon o ústavnom súde totiž nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 55/2012, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd konštatuje, že doručením uznesenia okresného súdu a vykonaním ostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalší postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 2015 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 57/2015-306 z 30. júna 2015.

Okresný súd teda v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (14. apríl 2015) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom priebeh konania ovplyvniť. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľ, v konaní pred okresným súdom nedochádzalo.

Preto je daný dôvod na odmietnutie ostatnej časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.