III. ÚS 600/2014

1. Základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem centov) právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. Pavlovi Gráčikovi, Advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 podaný návrh na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. Sťažovateľ napadol

uznesenie

okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazoval na spomínaný nález ústavného súdu, ako aj na naň reflektujúce stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013“) vydané pre účely zjednotenia výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, ktorým ju podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 boli porušené jeho označené základné práva garantované ústavou a práva garantované dohovorom. Sťažovateľ takto argumentuje: „V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, sp. zn. PL. US 106/2011 v spojitosti so zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2012, Tpj 44/2013 je zrejmé, že v mojom prípade nie je naplnená ani jedna z podmienok odôvodňujúcich postup súdu smerujúci k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania.

konštatované. Preto súd už neskúma splnenie iných podmienok uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania je povinný povoliť s ohľadom na naplnenie hypotézy vyplývajúcej z ustanovenia § 41b zákona o organizácii US SR. S prihliadnutím na konkrétnosti tohto prípadu nie je možné ani len uvažovať o tom, že by bolo potrebné skúmať naplnenie podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 TP, a to či už pri podaní pôvodného návrhu na obnovu konania alebo neskoršieho návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko podmienka obnovy konania bola daná, avšak vyplývala nie zo znenia ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale zo znenia ustanovenia § 41b zákona o organizácii US.

o organizácii US. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za naplnenú podmienku odmietnutia návrhu, ako sa tejto venujem v nižšie uvedenom texte, pretože súdy (prvostupňový súd ako aj sťažnostný súd) neboli oprávnené zamietnuť môj pôvodný návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť moju sťažnosť a neboli ani oprávnené odmietnuť môj neskorší návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť sťažnosť

Táto argumentácia je vzhľadom na fakty uvedené vo vyššie uvedenom odseku irelevantná. Irelevantnosť argumentácie spočíva v tom, že nie je možné uplatniť postup podľa ustanovenia § 402 ods. 2 TP v spojitosti s ustanovením § 399 ods. 2 TP,

zákona o organizácii ÚS. Preto keďže zákon vyžaduje ako predpoklad odmietnutia návrhu na povolenie obnovy konania predchádzajúce zamietnutie z dôvodu nenaplnenia podmienok uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 TP, ktoré však v mojom prípade netvoria samé o sebe právny nárok na povolenie obnovy konania, pri dodržaní zákonných predpisov nemohlo dôjsť k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko v mojom prípade nebol súd povinný a ani oprávnený skúmať dôvody obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP, resp. bol povinný prihliadať na iné dôvody pre povolenie obnovy konania konkrétne dôvody podľa § 41b zákona o organizácii ÚS. Trestný poriadok nijako neobmedzuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania

Preto aj pre prípad, že by bol môj návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014 len opakovaním môjho pôvodného návrhu na povolenie obnovy konania, nebol vzhľadom na uvedené skutočnosti vytvorený žiadny legislatívny priestor pre odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko boli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania vyplývajúce zo znenia ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS a práve s ohľadom na túto právnu normu som si podával svoj návrh na obnovu konania, resp. práve na túto právnu normu mal súd v zmysle zásady iura novit curia prihliadnuť. Na tomto základe potom nemohol súd poukazujúc na § 402 Trestného poriadku odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania na základe § 399 ods. 2 Trestného poriadku, tak ako to v mojom prípade urobil, a to logicky z dôvodu, že ust. § 399 ods. 2 TP sa týka prípadu zamietnutia (keď sa postupuje podľa § 402 ods. 2 TP tak odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania, ak sa nezistia podmienky obnovy konania podľa § 394 TP a netýka sa prípadu zamietnutia (odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania z iných dôvodov ako sú uvedené v $ 394 ods. 1, teda ako je tomu v mojom

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, označené rozhodnutie, ako aj predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn. Spr. 48/15 z 2. februára 2015, v ktorom uviedol: «Uznesením tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 3 Tos/55/2014 zo dňa 25.03.2014 bola sťažnosť odsúdeného , proti uzneseniu OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/12/2014 zo dňa 25.03.2014, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že postup okresného súdu zamietajúceho návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci OS Trnava pod sp. zn. 4 T/57/2008 odmietajúci podaný návrh odsúdeného, vyhodnotil za správny, keďže nezistil podmienky obnovy konania v zmysle § 394 Tr. por. V prípade odsúdeného sa pritom jednalo o podanie návrhu na obnovu konania vo veci, ktorej už raz tento (okresný súd) podanému návrhu nevyhovel. Išlo o uznesenie OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/25/2013 zo dňa 28.05.2013. V zmysle ust. § 402 ods. 2 Tr. por. návrh (na obnovu konania) z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1 môže súd odmietnuť aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 Tr. por. môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh na novo podaný je len jeho opakovaním. Na tejto skutočnosti podľa názoru vysloveného uznesením krajského súdu nemení nič ani skutočnosť vydania stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2013 pod číslom Tpj 44/2013. Samotné stanovisko pôsobí zásadne „pro futuro“ a teda nemožno podľa neho postupovať „zo spätnou účinnosťou“. Zohľadňujúc vyššie naznačené skutočnosti ako i princíp zásadnej nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí navrhujem ústavnú sťažnosť podanú odsúdeným ako nedôvodnú odmietnuť.»

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľom podaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 57/2008, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má práva na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 57/2008 z 18. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 11/2009 z 12. marca 2009 uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní jedenásť rokov a šesť mesiacov vychádzajúc z ustanovenia § 188 ods. 2 Trestného zákona, kde pôvodne určená trestná sadzba pre trestný čin najprísnejšie trestný v rozmedzí 7 ̶ 12 rokov bola na základe použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšená o jednu tretinu a sťažovateľovi bol uložený trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

Trestného poriadku zamietol. Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku neboli splnené. Skutočnosti, ktoré odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania uvádza sú totožné so skutočnosťami v zmysle návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, ktorý bol uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 28.05.2013, sp. zn. 3Nt/25/2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý, nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.“ Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1, § 399 ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku prezentoval túto argumentáciu: „Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy zamietol a súčasné dôvody uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých už okresný súd právoplatne rozhodol. Z hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne a v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí v zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej právoplatným rozhodnutím, opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy konštatované už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou základných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť v konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Zo znenia dotknutého ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorý sa krajský súd odvoláva, však vyplýva, že aplikovateľnosť tohto ustanovenia predpokladá situáciu uvedenú v ustanovení § 399 ods. 2 Trestného poriadku („Súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394“), a teda neexistenciu podmienok pre obnovu konania v intenciách § 394 Trestného poriadku. V prípade sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady však v záujme plnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súdu uplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a teda konštatovať splnenie podmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení zákona o ústavnom súde. Aplikovateľnosť ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku tak vo veci sťažovateľa neprichádzala do úvahy.

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutia okresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výklad príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a Trestného poriadku upravujúcich podmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume 518,77 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 €, vrátane režijných paušálov v hodnote po 8,04 €, ako aj 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platcom, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,39 € a tiež 20 % DPH, ktorú uhradí Kancelária ústavného súdu na účet právneho zástupcu sťažovateľa a následne krajský súd bude povinný uhradiť štátu tieto trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015