III. ÚS 600/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 100/2014-205 z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o nahradenie prejavu vôle vedeného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 64/2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorý rozsudkom žalovaného zaviazal sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov, do ktorých však nezahrnul „náhradu trov konania za vykonané cesty z miesta výkonu práce v Bruseli“. Krajský súd najskôr uznesením č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-134 z 12. augusta 2010 v časti náhrady trov konania zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť, následne však vydané uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-188 z 30. decembra 2013, ktorým okresný súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania tak, že náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi nepriznal uznesením č. k. 5 Co 100/2014-105 z 29. decembra 2014, potvrdil.

Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na iné rozhodnutia krajského súdu, v ktorých bolo rozhodované o obdobných nárokoch sťažovateľa na náhradu trov z titulu cestovných výdavkov a tieto mu aj mali byť priznané (napríklad uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 337/2011-112 z 27. februára 2012, uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co 122/2010-91 z 30. októbra 2010, uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 263/2008- 127 zo 17. decembra 2008). Sťažovateľ tak považuje za „evidentné, že senát Krajského súdu, ktorý nepriznal náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi, zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko ten istý senát tomu istému sťažovateľovi v inom konaní, za použitia rovnakých dôkazných prostriedkov tento nárok priznal, rovnako ako učinili aj iné senáty toho istého súdu. Napadané uznesenie tak trpí zjavnou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou, keďže nemôže obstáť rozdielne právne a skutkové posúdenie tej istej otázky za použitia totožných dôkazných prostriedkov tým istým senátom krajského súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie: „1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/100/2014-205 zo dňa 29. 12. 2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/100/2014-205 zo dňa 29. 12. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z napadnutého uznesenia a ďalších sťažovateľom pripojených uznesení krajského súdu vyplýva, že pred vydaním napadnutého uznesenia krajský súd už v danej veci rozhodoval, pričom uznesením č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-134 z 12. augusta 2010 vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 krajský súd poukázal na to, že z listinných dôkazov a skutočností vyplývajúcich zo spisu „nie je možné zistiť, či bezprostredne pred pojednávaním 14. 9. 2009 pracoval – reálne vykonával prácu v Bruseli, či z Belgicka na Slovensko na pojednávanie konané 14. 9. 2009 vycestoval alebo sa dostavil na pojednávanie z adresy trvalého bydliska v keďže sa tam mohol zdržiavať aj z iných dôvodov. Rovnako tak nemožno opomenúť skutočnosť, že medzi nariadenými pojednávaniami 14. 9. a 21. 9. 2009 je len 1 kalendárny týždeň (7 dní), pričom nebolo zistené, či sa po uskutočnenom pojednávaní 14. 9. 2009 zo Slovenska opätovne vrátil do miesta výkonu práce v Belgicku a opätovne na pojednávanie 21. 9. 2009 na Slovensko z Belgicka vycestoval, t. j. či mu skutočne z dôvodu nariadených pojednávaní cestovné náklady aj vznikli, ktorú skutočnosť mal žalobca preukázať predložením potvrdenia od zamestnávateľa, resp. inými dôkazmi.“.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-188 z 30. decembra 2013 napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne považujúc už skutkový stav zistený okresným súdom za úplný, pričom po stotožnení sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na zdôraznenie jeho správnosti doplnil: „Na listine Absences calendar 2009 (fotokópia na č. l. 168) sa nachádza podpis, ale nie je zrejmé meno a priezvisko osoby, ktorá bola bezprostredným nadriadeným žalobcu, preto nemožno túto listinu považovať za hodnoverný doklad, preukazujúci, že žalobca bezprostredne pred pojednávaním 14. 9. a 21. 9. 2009 pracoval - reálne vykonával prácu v Bruseli a že z Belgicka na Slovensko na pojednávanie 14. 9. a 21. 9. 2009 vycestoval. Takýmto dokladom nie je ani potvrdenie (fotokópia na č. l. 165 a preklad na č. l. 166) o tom, že ma bola vyplácaná Výborom regiónov v r. 2009 mzda počas obdobia 01/01/1009- 31. 12. 2009, lebo z neho sa nedá zistiť, či sa mzda vyplácala aj počas absencie v práci.

osobným motorovým vozidlom. Taktiež skutočnosť, že vykonáva prácu v Bruseli, neznamená bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval, lebo pod vykonávaním práce sa rozumie, a to nielen v súdnej (právnickej) praxi, ale aj v bežnom hovorovom jazyku miesto

vykonávať prácu]. Podľa § 7 ods.5 zák.č_283/02 Z. z. o cestovných náhradách cenu pohonnej látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len doklad o kúpe).

Z cit. ust. je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že doklad o kúpe pohonnej látky slúži nielen na preukázanie jej ceny, ale aj na preukázanie súvislosti s pracovnou cestou. V prejednávanej veci bolo preto povinnosťou žalobcu (vzhľadom na to, že čo sa týka preukazovania cestovných nákladov je vzťah medzi ním, ako účastníkom konania - žalobcom a druhým účastníkom konania - žalovaným podstatne iný, ako vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, keďže v takom vzťahu je súvislosť s cestou zrejmá aj z iných okolností) preukázať použitie svojho osobného motorového vozidla (fotokópia osvedčenia na č. l. 127-128) na cestu na pojednávania z Belgicka na Slovensko aj dokladom o kúpe pohonných látok a ak túto svoju povinnosť nesplnil, aj z tohto dôvodu mu nebolo možné priznať požadovanú náhradu trov konania.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie dáva dostatočnú odpoveď o dôvodoch, pre ktoré nebola sťažovateľovi priznaná náhrada uplatnených cestovných výdavkov. Napadnuté uznesenie je potrebné považovať za odôvodnené a majúce základ v skutkových zisteniach konajúcich súdov. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že neunesenie dôkazného bremena účastníkom v občianskom súdnom konaní má v sporovom konaní v zásade vždy za následok nepriznanie ním uplatneného práva. Účastníci sú totiž podľa § 120 ods. 1 OSP povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že rozhodujúce skutočnosti pre priznanie náhrady cestovných výdavkov vzniknutých v súvislosti s konaním pred súdom sťažovateľ nepreukázal a svoj záver jasne a zrozumiteľne vysvetlil aplikujúc v prípade relevantné procesnoprávne ustanovenia, nemohol súčasne zasiahnuť ústavne neprípustným spôsobom do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva a jeho úlohou nie je preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, pokiaľ tieto arbitrárne nezasahujú do obsahu základných práv a slobôd (v danom prípade práv zaručujúcich dodržanie zásad spravodlivého procesu). Preto napadnuté uznesenie hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné.

Rovnako skutočnosť, že v inej právnej veci prerokúvanej tým istým senátom boli sťažovateľom predložené dôkazy, ktoré mali preukazovať toto jeho právo, hodnotené odlišne, ešte nemusí viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia, pokiaľ je tento postup racionálne odôvodnený a takáto zmena posudzovania dôkazov právne logicky odôvodnená. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je totiž najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. To však nie je sťažovateľov prípad. Keďže napadnuté uznesenie krajského súdu odpovedá na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ústavný súd ho nehodnotí ako svojvoľné, a tak ústavne neudržateľné. Pri tomto svojom závere ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že predmetom napadnutého uznesenia bolo len rozhodovanie o časti uplatnených trov konania sťažovateľa, čo nepochybne aj v kontexte s už opísanými okolnosťami prípadu signalizuje nízku mieru ústavnoprávnej relevancie sťažovateľom namietaných nedostatkov napadnutého uznesenia krajského súdu. Aj vzhľadom na uvedené ústavný súd nenachádza dostatok dôvodov pre svoj zásah do výsledkov napadnutého konania.