III. ÚS 602/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 602/2015-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., Jašíkova 2, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Allanom Böhmom, advokátska kancelária, Jesenského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 97/2011-1089, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn. 1 Obdo V 14/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., o d m i e t a .

V označenom konaní sťažovateľ uplatnil proti žalobcovi nárok na zaplatenie 1 400 000 000 Sk z titulu neuhradených zmeniek, pričom tento nárok do sumy žalobcom uplatnených pohľadávok predložil ako kompenzačnú námietku a vo zvyšku ako vzájomný návrh. Krajský súd vzájomný návrh na zaplatenie 133 316 509,79 Sk vo februári 2003 vylúčil na samostatné konanie (sp. zn. 8 Cb 65/03).

Krajský súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 58 Cb 55/99-1048 zo 4. júla 2011 doplnil svoj pôvodný rozsudok o výrok: „Súd konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáha zaplatenia istiny prevyšujúcej 77 195,60 Eur s príslušenstvom, zastavuje.“ Oba rozsudky napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozsudku, poukázal na odborné stanoviská a analýzy právnických vzdelávacích inštitúcií v Českej republike i v Slovenskej republike. Namietal, že «výraz „na základe predloženia“ nie je, a nikdy nebol žiadnym časovým údajom, keďže sa netýka splatnosti ale splatenia zmeniek a je preto len pripomenutím zákonnej povinnosti podľa § 38 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. že zmenky treba predložiť k plateniu. Žalovaný má za to, že predmetné zmenky obsahujú len jeden údaj splatnosti, a to údaj fixný, uvedený v časti „splatná dňa“. Tento právny názor podporujú všetci najrenomovanejší odborníci na zmenkové právo.». Sťažovateľ namietal aj „skutkový záver súdu o tom, že pri vystavení zmeniek nebola dohoda o vyplňovacom práve.

. . Jedine na základe vykonania týchto dôkazov by súd prvého stupňa mohol prijať tie skutkové závery, ktoré v konaní prijal a ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie.“. Sťažovateľ namietal i nepresnosti a faktické chyby pri formulácii výroku napadnutého rozsudku krajského súdu. V priebehu odvolacieho konania sťažovateľ v podaní z 22. decembra 2011 namietol odňatie veci zákonnému sudcovi. Tvrdil, že „aj v prípade pripustenia výkladu, že zákonným senátom účastníkov konania bol od roku 2010 senát pridelený náhodným výberom v roku 2010 po opätovnom postúpení veci na Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania účastníka konania, teda senát v zložení predseda senátu JUDr. Priecelová,

. ., pokiaľ ide o výšku priznanej pohľadávky. . .“. Vo vzťahu k námietke odňatia zákonnému sudcovi najvyšší súd uviedol, že «po začatí odvolacieho konania dňa 08. 03. 2010 bola predmetná vec pridelená do senátu 4 O v zložení, uvedenom žalovaným. Po rozhodnutí o odvolaní žalovaného proti opravnému uzneseniu č. k. 58Cb 55/99-1031 zo dňa 24. 03. 2010 odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“) za účelom doplnenia rozsudku, dňa 31. 05. 2011. Podľa časti IV bod 10 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011, ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov, schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce. To isté sa vzťahuje na prípady opätovného pridelenia veci po jej

Uvedená námietka žalovaného preto nie je dôvodná.». Sťažovateľ podal proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Namietal v ňom vadu podľa § 237 písm. g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože „dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vyhlásil senát v zložení: predseda senátu JUDr. Viera Pepelová a členovia JUDr. Alena Priecelová a JUDr. Gabriela Mederová. Žalovaný má zato, že vo veci rozhodol súd nesprávne obsadený.

senátu JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Elena Krajčovičová. Po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa bola vec na Krajskom súde pridelená sudkyni JUDr. Anne Savkovej. Krajský súd v Bratislave opätovne rozhodol rozsudkom 17. februára 2010, na základe odvolania bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky do senátu 4Obo (sp. zn.: 4Obo 42/2010), pričom senát bol v zložení: JUDr. Š. Šatka, JUDr.

. . pridelený náhodným výberom, teda senát JUDr. A. Priecelová, JUDr. Š. Šatka a JUDr. V. Pepelová a v tomto prípade treba konštatovať, že účastníkom konania bol odňatý ich zákonný sudca Š. Šatka.“. Ďalej sťažovateľ v dovolaní namietal inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúcu „v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre jeho nedostatok odôvodnenia a pre nezrozumiteľnosť“. Napokon tvrdil i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, a to v otázke platnosti predložených zmeniek. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn. 1 Obdo V 14/2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP a uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu „v odôvodnení dáva odpovede na všetky otázky nastolené žalovaným v odvolaní majúce podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ.

K odňatiu zákonného sudcu najvyšší súd ako súd dovolací uviedol, že z „rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2009... vyplýva, že sudca JUDr. P. Pospech nemal v tomto roku pridelenú obchodnoprávnu agendu a bol zaradený na vybavovanie správnej agendy. Takéto preobsadenie súdu umožňuje zákon o súdoch... podľa § 51 ods. 4 a 7 v nadväznosti na § 152 ods. 3 a 8 vyhl. č. 543/2005 Z. z. a rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave. Teda dovolací súd nezistil pochybenie, keď odchodom JUDr. P. Pospecha v roku 2009 na správny úsek Krajského súdu došlo k zmene zákonného sudcu, ktorým sa stala JUDr. A. Savková. Sudca JUDr. P. Pospech bol sudcom na správnom úseku aj v roku 2010.“. K namietanému obsadeniu senátu odvolacieho súdu, ktorý vyhlásil odvolací rozsudok, dovolací súd poukázal na ustanovenie rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len ,,rozvrh práce na rok 2010“), podľa ktorého „ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“. V nadväznosti na to dovolací súd rekapituloval, že «v roku 2010 tvorili senát 4 O 1. predsedníčka senátu JUDr. Alena Priecelová a 2. predseda senátu JUDr. Štefan Šatka, pričom JUDr. V. Pepelová bola jeho členkou. V roku 2011 bola 1. predsedníčkou senátu 4 O JUDr. Alena Priecelová a 2. JUDr. Štefan Šatka, členkami senátu boli JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Gabriela Mederová. Ako vyplýva z Opatrenia č. 1 predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. januára 2011 JUDr. Štefanovi Šatkovi bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu. Opatrením č. 16 z 19. septembra 2011 JUDr. Štefan Šatka bol preradený zo senátu 4 O do senátu 1 O. Teda v roku 2010 nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, keďže o odvolaní žalovaného bolo rozhodnuté spôsobom „inak“. Od roku 2011 bola JUDr. G. Mederová právoplatnou členkou senátu 4 O a preto mohla vo veci rozhodovať ako členka senátu s poukazom na platný rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. S poukazom na všeobecnú jeho časť IV bod 10, ktorá je v súlade s § 52 ods. 4 a 7 zákona o súdoch a čl. 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky senát 4 O bol zákonným senátom. Záverom dovolací súd dodáva, že sudkyňou spravodajcom bola vždy JUDr. Viera Pepelová.».

Vo vzťahu k prvostupňovej fáze konania sťažovateľ s odkazom na § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) argumentuje, že po vrátení veci z najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho „nebola splnená zákonom stanovená podmienka opätovného prerozdelenia (pridelenia) veci náhodným výberom podľa technických prostriedkov, a to z dôvodu, že sudca JUDr. Peter Pospech na Krajskom súde v Bratislave i naďalej pôsobil. Na tejto skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, uvedená v odôvodnení napadnutého dovolacieho rozhodnutia..., v zmysle ktorej nemohol sudca JUDr. P. Pospech vo veci rozhodnúť z dôvodu, že v roku 2009 bol zaradený na vybavovanie správnej agendy. Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch totiž zmenu zákonného sudcu z tohto dôvodu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia neumožňuje a pôvodne určený zákonný sudca... ostáva zákonným sudcom aj v prípade jeho preradenia na vybavovanie inej súdnej agendy, tzn. je povinný dokončiť (prejednať a rozhodnúť) veci, ktoré mu boli pôvodne – v súlade so zákonom a rozvrhom práce – pridelené ako zákonnému sudcovi.“. Keďže toto sťažovateľom tvrdené pochybenie „nebolo napravené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, ani ako súdu dovolacieho napriek tomu, že sťažovateľ tak vo svojom odvolaní, ako i vo svojom dovolaní uvedené skutočnosti uvádzal a upozorňoval... odvolací súd vyššie špecifikované porušenie... úplne ignoroval, dovolací súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal veľmi stručne a v rozpore s platným právnym poriadkom...“.

Sťažovateľ tvrdí, že «aj v prípade, ak by sme za správny pripustili výklad prezentovaný odvolacím a dovolacím súdom, že zákonným senátom účastníkov konania bol od roku 2010 senát pridelený náhodným výberom v roku 2010 po opätovnom postúpení veci na Najvyšší súd SR na základe odvolania účastníka konania, teda senát „4 O“ v zložení: predseda senátu JUDr. Alena Priecelová, členovia senátu JUDr. Štefan Šatka a JUDr. Viera Pepelová, aj v takomto prípade možno konštatovať, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. V takomto prípade by tento senát vo vyššie uvedenom zložení mal v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začiatkom roku 2011 síce došlo k reorganizácii tohto senátu v dôsledku dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu členovi senátu JUDr. Štefanovi Šatkovi, avšak toto pozastavenie bolo zrušené uznesením Súdnej rady č. 1160/2011 zo dňa 22.03.2011. Vychádzajúc z princípu nemennosti ustanoveného zákonného sudcu, má sťažovateľ za to, že JUDr. Štefan Šatka je v takomto prípade zákonným sudcom účastníkov konania, pretože bol ustanovený náhodným výberom, pôsobí na Najvyššom súde SR a jeho funkcia sudcu nezanikla. Sťažovateľ má teda za to, že účastníkom konania bol odňatý ich zákonný sudca – JUDr. Štefan Šatka.». K tomu sťažovateľ dodáva nesúhlas s argumentáciou odvolacieho súdu i dovolacieho súdu založenej na texte čl. II ods. 10 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010. Ten sa totiž «vzťahuje výlučne na prípady, ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR a vec mu vráti na ďalšie konanie... V predmetnom súdnom konaní však nešlo o prípad zrušenia rozhodnutia trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR, resp. o prípad vrátenia veci trojčlennému senátu Najvyššieho súdu SR päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR (po vybavení veci päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR „inak“), ale o prípad zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (Krajského súdu v Bratislave) trojčlenným senátom Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného dôvodu preto nemožno toto ustanovenie rozvrhu práce aplikovať na prípad súdneho konania sťažovateľa a bolo potrebné postupovať v súlade s... § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Navyše, v danom prípade nerozhodoval Najvyšší súd SR ako súd odvolací o vec, ktorá by sa na Najvyšší súd SR vrátila po jej vybavení Najvyšším súdom SR spôsobom „inak“; Najvyšší súd SR rozhodoval o merite veci ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa... To, že v rámci tohto súdneho konania rozhodol aj o odvolaní voči opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24.03.2010, neznamená, že vec (merito veci) vybavil spôsobom „inak“, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že odvolanie sťažovateľa vo veci samej predchádzalo jeho odvolaniu voči opravnému uzneseniu súdnu prvého stupňa, t. j. Najvyšší súd SR rozhodoval o odvolaní sťažovateľa voči opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa v rámci odvolacieho konania vedeného na základe odvolania sťažovateľa v merite veci.».

Porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíva podľa sťažovateľa v tom, že „odôvodnenie napadnutých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, resp. súdu dovolacieho, predstavuje taký výklad a použitie relevantných právnych predpisov, ktoré v konečnom dôsledku porušujú základné právo v čl. 20 ods. 1 Ústavy a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, čo v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR zakladá porušenie sťažovateľovho práva vlastniť majetok... Sťažovateľ nechce akceptovať fakt, že v Slovenskej republike môže nezávislý súd rozhodnúť o právach a povinnostiach v rozpore s platnými právnymi predpismi a za použitia takého výkladu, ktorý v konečnom dôsledku vedie k odňatiu sťažovateľovho práva vlastniť majetok.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp. zn. 1 Obdo V 14/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, č. k. 4 Obo 97/2011-1089, 4 Obo 98/2011, porušené boli.

Žalobca napokon doručil 1. júla 2015 ústavnému súdu aj „žiadosť o urýchlené prejednanie veci“, v ktorej opätovne akcentuje vlastnú právnu neistotu v prípade pozitívneho rozhodnutia ústavného súdu o predloženej sťažnosti, ako aj „dobu trvania predmetného sporu, ktorý trvá už od roku 1999“. Navrhuje „urýchlené odmietnutie Sťažnosti Sťažovateľa a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z príloh sťažnosti nevyplýva, že by túto ním tvrdenú vadu sťažovateľ v odvolaní proti v poradí druhému meritórnemu rozsudku namietal. Naznačená skutočnosť má mimoriadnu dôležitosť vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy a determinujúci právomoc ústavného súdu meritórne sťažnostnú námietku prejednať a rozhodnúť o nej.

Najvyšší súd vo svojom odvolacom rozsudku totiž uviedol (strana 9), že odvolanie sťažovateľa je založené na dôvodoch podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, ktorý v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP zahŕňa aj možnosť namietať obsadenie konajúceho prvostupňového súdu, teda sťažovateľ do svojho odvolania nepojal, napriek tomu však tvrdí, že vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu „uvedené skutočnosti uvádzal a upozorňoval“. Fotokópiu svojho odvolania sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz o analyzovanej skutočnosti. Neuniesol teda vlastné dôkazné bremeno, a preto ústavný súd tvrdenú skutočnosť namietania nesprávneho obsadenia krajského súdu v odvolaní sťažovateľa nepovažoval za preukázanú. Je potom logické, že sa ňou najvyšší súd ako súd odvolací zoberať nemohol.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, «ústavní imperativ „nikdo nesmí být odňat svému zákonnému soudci“... nelze zaměňovat za procesní prostředek, jímž by mělo být ex post zvráceno již vydané rozhodnutí. Je proto na účastníkovi soudního řízení, aby námitku porušení ústavní ochrany, plynoucí ze zásady o zákonném soudci, uplatnil bezprostředně poté, co skutečnosti ji odůvodňující se mu staly známy» (nálezy z 29. mája 1997 v konaní sp. zn. III. ÚS 230/96 a zo 6. júna 2002 v konaní sp. zn. III. ÚS 711/01). Sťažovateľov prípad vykazuje črty popísané v citovaných rozhodnutiach. Ústavný súd preto nemá právomoc prvú námietku v relácii k napadnutému odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu preskúmať.

Problém posúdenia ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, a tým aj rozhodnutia dovolacieho súdu sa takto zužuje na zodpovedanie otázky, či relevantné ustanovenia zákona o súdoch interpretoval a následne použil dovolací súd ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je totiž opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

Z citovaných vlastných stabilných právnych názorov i z okolností prípadu a z na ne nadväzujúcej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že ústavná konformita dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sa koncentruje do zodpovedania otázky, či najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa interpretoval ustanovenia zákona o súdoch v súlade s účelom základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Inými slovami, ide o to, či preradenie sudcu na rozhodovanie odlišnej agendy možno považovať za zmenu v obsadení súdu, tak ako to predpokladal v roku 2009 zákon o súdoch v § 51 ods. 4 písm. b).

Nie je sporné, že rozvrhom práce krajského súdu v obdobiach rokov 2006, 2007, 2008 a 2009 mohlo dochádzať k zaraďovaniu JUDr. Petra Pospecha do iných kolégií krajského súdu na účel vybavovania vecne odlišnej agendy. Či takáto skutočnosť je alebo nie je zmenou v obsadení súdu, je vecou zákonnosti, pre ústavný súd je však podstatné, že k zmene (zaradeniu JUDr. Petra Pospecha do iného kolégia) došlo v čase, keď o sťažovateľovej veci rozhodoval v štádiu odvolacom iný (najvyšší) súd. Práve popísanou skutkovou črtou sa posudzovaný prípad líši od iných káuz, v ktorých ústavný súd dospel k záveru, že na základe zmeny v rozvrhu práce, ktorou došlo k zmene obsadenia senátu po pridelení veci, bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy (pozri napr. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012 a pod.). Rozhodnutie najvyššieho súdu o odvolaní nemohol v čase prípravy rozvrhu práce krajského súdu na rok 2009 predseda tohto súdu prejudikovať (prvostupňové rozhodnutie mohol najvyšší súd aj zmeniť alebo potvrdiť, a tak vo veci sám rozhodnúť), a teda možno vylúčiť podozrenie, že by pri zaraďovaní JUDr. Petra Pospecha do správneho kolégia mohol byť vedený snahou odňať sťažovateľovu vec tomuto sudcovi krajského súdu, či dokonca snahou zabezpečiť jej pridelenie inému konkrétnemu sudcovi (sudkyni). Súčasne sťažovateľ nenamietal, že by pri prideľovaní veci JUDr. Anne Savkovej došlo k porušeniu požiadavky náhodného výberu plynúcej z § 51 ods. 4, resp. z § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Účel základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi spočívajúci v snahe zabrániť, aby predseda súdu ako orgán exekutívy mohol na základe vlastnej úvahy, vychádzajúc v ústrety inému účastníkovi konania odňať vec zákonnému sudcovi a prideliť ju inému (II. ÚS 47/99), tak podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nebol narušený.

Pokiaľ ide o právny názor dovolacieho súdu, ten sa oprel o ustanovenie čl. II ods. 10 všeobecnej časti rozvrhu práce na rok 2010 (http://www.supcourt.gov.sk/data/files/428_rozvrh_prace_rok_2010.pdf), podľa ktorého «ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

To isté sa vzťahuje na prípady opätovného pridelenia veci po jej vrátení bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“) alebo po vrátení veci z Ústavného súdu SR.». Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie na prvý pohľad nereguluje skutkový stav, ktorý nastal v sťažovateľovej veci. Upravuje totiž spôsob prideľovania veci, ktorá sa vracia trojčlennému senátu najvyššieho súdu z vyššej inštancie (päťčlenný senát najvyššieho súdu). V sťažovateľovom prípade vec mala byť pridelená trojčlennému senátu po tom, ako bolo podané odvolanie proti rozsudku súdu nižšej inštancie. Takto by bolo možné konštatovať rozpor pridelenia sťažovateľovej odvolacej veci s citovaným ustanovením rozvrhu práce na rok 2010, úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je však rozhodnúť, či uvedený formálny rozpor mal negatívny dopad na základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

Článok 48 ods. 1 prvá veta ústavy v sebe obsahuje imanentnú zákonnú výhradu v slovách „zákonný“ sudca. Ústava je tak v tejto časti pojmovo „závislá“ od zákonnej úpravy. Obsah pojmu „zákonný sudca“ je vymedzený v zákone. Ešte inak povedané, musí ísť o sudcu určeného v súlade so zákonom ustanoveným postupom. Čiže tu nejde o autonómny ústavný obsah, ale o to, že obsahom ústavnej normy v čl. 48 ods. 1 ústavy je vlastne zákonná úprava. Ústavný súd preto pri posudzovaní tohto práva preskúmava súlad so zákonom, resp. rozvrhom práce, alebo dokonca súlad rozvrhu práce so zákonom (II. ÚS 16/2011).

Podľa § 51 ods. 5 zákona o súdoch účinného v roku 2010... v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov.

Podľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch účinného v roku 2010 ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

V sťažovateľovej veci nešlo o prípad podľa citovaného § 51 ods. 5 zákona o súdoch účinného v roku 2010, pretože išlo o opätovné vybavovanie odvolania, hoci v tej istej veci. Na druhej strane však neboli naplnené ani podmienky hypotézy právnej normy v § 51 ods. 7 zákona o súdoch účinného v roku 2010, keďže vec nebola najvyššiemu súdu „vrátená“, hoci mu bola opätovne v tej istej veci predložená.

Ústavný súd v už spomenutej veci sp. zn. II. ÚS 16/2011 uviedol, že náhodnosť, objektivita výberu sudcov je jedným z komponentov, ktoré vytvárajú v modernom štáte dôveru v inak anonymné, byrokratické súdnictvo... Nie je to jediný spôsob zabezpečenia objektivity. Opakom je, takpovediac, pevný rozvrh ako napríklad v Nemecku alebo v Rakúsku, kde je sudca presne určený podľa začiatočného písmena žalovaného alebo sídla a pod., prípadne prideľovanie vecí podľa poradia. Obidva systémy však zabezpečujú istú objektívnosť ako garanciu pred manipulovaním s vecami.

Ústavný súd tak v závere k posudzovanej sťažnostnej námietke zhodnocuje, že táto pri absencii explicitnej zákonnej regulácie (založenej zásadne na požiadavke náhodného výberu) nevyvoláva pochybnosti o objektivite vopred stanovených kritérií pre pridelenie sťažovateľovej odvolacej veci. Preto je nedôvodná.

Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu však má aj nepriame právne dôsledky. Na jeho miesto totiž musí nastúpiť iný zákonný sudca, aby bolo možné rozhodovať vo veciach pôvodne mu pridelených. Nahradením sudcu, ktorého výkon funkcie bol dočasne pozastavený, dochádza v ním dovtedy prejednávaných kauzách k založeniu pozície zákonného sudcu pre toho sudcu, ktorý nahrádza „pozastaveného“ sudcu.

Senát najvyššieho súdu „4 O“ mal v rozvrhu práce na rok 2011 určených štyroch členov. Okrem JUDr. Štefana Šatku, JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej bola členkou tohto senátu aj JUDr. Gabriela Mederová. V sťažovateľovej veci konal tento senát v trojčlennom, už uvádzanom zložení. Bolo potom logické, že po dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefana Šatku na jeho miesto nastúpila JUDr. Gabriela Mederová ako riadna členka senátu „4 O“, a preto nebolo potrebné opakovať procedúru náhodného prideľovania veci tak, ako to v skutkovo podobnom prípade vyžadoval ústavný súd vo veci sp. zn. IV. ÚS 170/2014. Nastúpením JUDr. Gabriely Mederovej do prejednávania sťažovateľovej veci sa založila jej právna pozícia zákonného sudcu, resp. člena zákonného senátu.

Zloženie senátu „4 O“ pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní v spojení s popísanými chronologicky usporiadanými nespornými skutočnosťami má podľa názoru ústavného súdu za následok vylúčenie možnosti predsedu najvyššieho súdu manipulovať zložením senátu, ktorému bola sťažovateľova vec pridelená. Opatrenie č. 1 z 19. januára 2011 bolo totiž reakciou na objektívnu skutočnosť (dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu) a opatrenie č. 16 z 19. septembra 2011 sa už zákonného sudcu v sťažovateľovej veci nijako nedotklo. Ústavný súd tak vyhodnotil aj tretiu námietku sťažovateľa argumentujúcu v prospech záveru o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny dovolacím uznesením najvyššieho súdu ako nedôvodnú.

2. Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal na podklade argumentácie o nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu a o nevysporiadaní sa s odbornými stanoviskami renomovaných predstaviteľov právnej vedy k posúdeniu platnosti sporných zmeniek. Dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu vytýka, že ním „nebolo ústavne konformným spôsobom napravené“ pochybenie odvolacieho súdu.

Ústavný súd najprv uvádza, že pokiaľ ide o namietaný odvolací rozsudok najvyššieho súdu, považuje sťažnosť za podanú včas. Vyplýva to z ustálenej judikatúry, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09). Podľa názoru ústavného súdu, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, sa v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54].

III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Sťažovateľ kritizoval posúdenie platnosti sporných zmeniek zo strany v jeho veci konajúcich súdov.

Ústavný súd zhodne so sťažovateľom konštatuje, že jadro odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je skutočne stručné, keď na strane 16 rozsudku skonštatoval vnútornú rozpornosť v obsahu zmeniek. Ústavný súd tu však pripomína svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), a tak odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je nevyhnutné preskúmať v spojitosti s rozsudkom krajského súdu.

V prvostupňovom rozsudku zo 17. februára 2010 krajský súd počnúc stranou 13 až po stranu 19 vysvetlil svoje právne názory vedúce k posúdeniu vzájomného návrhu sťažovateľa ako nedôvodného. Vychádzal z teoretických charakteristík zmeniek ako cenných papierov, z relevantných ustanovení zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“), ktoré následne aplikoval na zistený obsah sporných zmeniek. Pritom vychádzal aj z vykonaného dokazovania (svedeckých výpovedí), ako aj z gramatickej analýzy problematického slovného spojenia použitého na zmenkách. Ústavný súd nepovažuje za potrebné tieto pasáže odôvodnenia prvostupňového rozsudku citovať.

Rovnaký záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu ku kritike najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a v konaní o ňom dovolací súd nemôže naprávať akékoľvek vady postupu a rozhodnutia v základnom (nachádzacom) konaní. Z tohto hľadiska je judikatúra najvyššieho súdu, pokiaľ ide o stotožnenie nedostatočného odôvodnenia odvolacieho rozsudku s vadou podľa § 237 písm. f) OSP alebo podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, značne rozmanitá. Sťažovateľ si vybral druhé z uvedených ustanovení, ktoré procesnú prípustnosť dovolania nezakladá, je len spôsobilým dôvodom už procesne prípustného dovolania. Napriek tomu najvyšší súd ako súd dovolací neopomenul (strana 10 ̶ 11 dovolacieho uznesenia) ani možnosť posúdiť nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku z hľadiska možnej vady podľa § 237 písm. f) OSP. Na podklade stručnej rekapitulácie však vysvetlil, že „rozhodnutie odvolacieho súdu vrátane jeho odôvodnenia... spĺňa parametre vyžadované v § 157 ods. 2 O. s. p.“.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ako aj uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho odmietol, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny i čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. V závere odôvodnenia svojho uznesenia považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa aj k podaniam, ktoré mu doručil žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi a v ktorých sa domáhal priznania postavenia vedľajšieho účastníka, k čomu pripojil aj argumentáciu vo veci samej, ba aj žiadosť o urýchlené rozhodnutie vo veci.

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí, na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov konania).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015