III. ÚS 605/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 605/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 1337/40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd a krajský súd vo svojom zamietavom stanovisku argumentovali poukazom na časť stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, podľa ktorého „Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 z 21. decembra 2012, sa nepoužije“, pretože ústavne nesúladné účinky § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, v časti prvej vety za bodkočiarkou na dotknuté prípady nedopadli, pretože „Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom, do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/28/2015 z 31. marca 2015.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného návrhu na povolenie obnovy konania napriek splneniu podmienok pre jej povolenie, kde proti konštatovaniu krajského súdu, že „uloženie trestu v pôvodnom konaní sa neodvíjalo od dolnej hranice určenej podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona“, dôvodí: „Je predsa logické, že pri mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu, je práve dolná hranica trestnej sadzby východiskovým bodom, od ktorého sa príslušný súd pri mimoriadnom znížení trestu odráža.“

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí sťažovateľovi vysvetlil, že v pôvodnom konaní súd pri ukladaní trestu negoval neústavnú časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona využitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, na základe aplikácie ktorého bola sekundárna úvaha súdu o primeranosti výšky uloženého trestu primárne regulovaná pôvodnou trestnou sadzbou, nie sprísneniu trestnou sadzbou v zmysle asperačnej zásady, keďže mimoriadne zníženie trestu sa neodvíjalo od asperáciou zvýšenej dolnej hranice, ale od pôvodnej dolnej hranice trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona.

Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý krajský súd, opierajúc sa o časť stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, v prípade sťažovateľa použil, podľa názoru ústavného súdu plne rešpektuje požiadavku materiálnej ochrany ústavnosti a nemožno ho označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu, ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnoteniu právoplatného rozhodnutia, ktoré de facto nebolo ústavne nesúladnou asperačnou zásadou zasiahnuté.