III. ÚS 606/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. IV/Gn 152/15/1000-9.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že sa trestným oznámením zo 17. novembra 2014 „obrátila na Prezídium PZ, NAKA, Bratislava, z dôvodu podozrenia z organizovaného trestného činu, v ktorom sú podozrivé aj štátne orgány Slovenskej republiky, súdy a prokuratúra SR“.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 a nasl. zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podľa § 201 ods. 6 Trestného poriadku, o odňatí a prikázaní veci medzi orgánmi činnými v trestnom konaní rozhoduje príkazom s primeraným odôvodnením ich najbližšie spoločne nadriadený orgán. S poukazom na § 40 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z., je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky príslušná preskúmať predmetný návrh na odňatie veci, na podklade oboznámenia sa s obsahom predloženého spisového materiálu Krajskej prokuratúry Prešov sp. zn. 1 Kn 94/15/7700, Okresnej prokuratúry Poprad sp. zn. 1 Pn 109/15/7706 a vyšetrovacím spisom sp. zn. ORP-21/3-VYS-PP-2015. Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa, o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený (analogicky § 40 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.). Na to, aby došlo k zákonnej zmene príslušnej prokuratúry na konanie v konkrétnej trestnej veci, musia existovať závažné, dôležité dôvody, ktoré musia mať výnimočný charakter. Prichádzajú do úvahy v takom prípade, ak umožnia na inej ako príslušnej prokuratúre realizovať výkon prokurátorského dozoru hospodárnejšie a rýchlejšie. Za dôležité dôvody treba považovať tiež také, ktoré zaistia nestranné a zákonné prejednanie veci a náležité zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti pri uplatnení všetkých zásad trestného konania, ktoré sa môžu lepšie uplatniť na tej prokuratúre, ktorej by vec mala byť prikázaná. V prípade zistenia takých závažných skutočností, ktoré by viedli k pochybnostiam o nezaujatosti všetkých prokurátorov príslušnej prokuratúry a v prípade následného vylúčenia týchto prokurátorov postupom podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, by bolo o návrhu na odňatie veci potrebné rozhodnúť kladne. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej trestnej veci dané dôležité dôvody na delegáciu, je potrebné posúdiť všetky okolnosti predmetnej veci. Z písomných vyjadrení všetkých prokurátorov tak Krajskej prokuratúry Prešov, ako aj Okresnej prokuratúry Poprad vyplýva, že sa necítia zaujatí a u žiadneho z nich nebol zistený prípadný osobný záujem na predmetnej veci. Zároveň konštatujem, že neuviedla žiadne konkrétne relevantné skutočnosti, ktoré by podporili jej tvrdenia o zaujatosti prokurátorov Krajskej prokuratúry Prešov, ako aj prokurátorov Okresnej prokuratúry Poprad, uvádzané opakovane v písomných podaniach podávateľky.

Ústavný súd konštatuje, že postup generálneho prokurátora pri vybavovaní podnetov sťažovateľky nenesie prejavy svojvôle, pričom právne názory sú dostatočne odôvodnené aplikovanou právnou úpravou a zisteným skutkovým stavom.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky o tom, že generálny prokurátor nerozhodol o námietkach sťažovateľky, resp. že tieto nezohľadnil. Ako z obsahu príkazu generálneho prokurátora zo 16. apríla 2015 vyplýva, generálny prokurátor zreteľne vysvetlil dôvod neodňatia trestnej veci sťažovateľky konajúcim prokuratúram. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom generálneho prokurátora nestotožnila, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa príslušný prokurátor návrhmi sťažovateľky zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre a Trestného poriadku.

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým príkazom generálneho prokurátora a namietanými porušeniami označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky nespĺňala ani zákonom predpísané náležitosti (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), keďže táto k sťažnosti nepriložila splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a o jeho ustanovenie ústavným súdom ani nepožiadala. S ohľadom na existenciu uvedených dôvodov odmietnutia sťažnosti však ústavný súd sťažovateľku na odstránenie tohto nedostatku nevyzýval.