III. ÚS 607/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 607/2014­39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti a , obaja bytom , , zastúpených advokátskou kanceláriou AK Gavorová a Partner, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Edita Gavorová, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 269/91 takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. III. ÚS 607/2014 z 15. októbra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 269/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali ešte 3. októbra 1991 Obvodnému súdu Bratislava 1 (v súčasnosti okresný súd) návrh na vydanie nehnuteľnosti z dôvodu uplatnenia reštitučného nároku v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“). Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovatelia v nadväznosti na to navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhujú prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia každému v sume 15 000 € a úhrady trov konania.

Okresný súd ďalej k veci uvádza: „Na celkovú dĺžku konania mali vplyv nasledujúce skutočnosti: ­ navrhovatelia v konaní odo dňa podania návrhu t. j. od 3.10.1991 do dňa 8.10.1999 boli absolútne nečinní. Vzhľadom na predmet konania ­ vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. sa súd vo veci snažil zistiť pobyt navrhovateľov, ich pobyt súd zistil až v roku 1999. (Po zistení pobytu navrhovateľov súd vo veci konal plynulo. Súd vo veci rozhodol dňa 7.3.2005, vyhlásil rozsudok, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 502/05­300 zo dňa 3.10.2007, čo do merita veci potvrdený) ­ konanie bolo v čase od 24.02.1993 do 11.11.1999 pre prekážku neznámeho pobytu navrhovateľa v 1. a 2. rade prerušené ­ tri krát zmena zákonného sudcu (september 1995, november 1997 a august 1999) ­ tri krát návrh na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania ­ odporcovia boli z cudzích štátov, v dôsledku čoho bolo potrebné nariaďovať preklady listín a podstatne sa predĺžilo ich doručovanie do zahraničia ­ odporkyňa v 6. rade v priebehu konania zomrela vo Švajčiarsku, súd zisťoval okruh dedičov ­ navrhovatelia dva krát žiadali nariadiť predbežné opatrenie, pričom voči obom rozhodnutiam boli podané odvolania v dôsledku čoho spis bolo potrebné predložiť odvolaciemu súdu ­ nariadené pojednávania boli štyri krát zrušené z dôvodov na strane navrhovateľov ­ od 27.04.2009 do 08.11.2010, teda až do doručenia uznesenia Ústavného súdu bola vec evidovaná ako právoplatne skončená ­ v obdobiach od 20.02.2002 do 25.04.2002, od 27.09.2002 do 14.02.3003, od 15.12.2005 do 14.12.2007, od 04.11.2010 do 04.03.2011, a od 23.04.2014 do 18.06.2014 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu podaných odvolaní. Poukazujem na skutočnosť, že do súdneho spisu bola založená písomnosť s označením ústavná sťažnosť, z obsahu ktorej je zrejmé, že bola navrhovateľmi Ústavnému súdu SR doručená dňa 29.2.2008. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súdny spis bol Okresnému súdu Bratislava I na meno predsedu súdu vrátený Ústavným súdom SR dňa 2.10.2008. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. k. IV ÚS 334/2010­56 zo dňa 20.10.2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co 502/05 z 3.10.2007 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Následne dňa 4.3.2011 bolo súdu prvého stupňa doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zrušený

rozsudok

súdu prvého stupňa č. k. 10C 269/1991­321. Súd po zrušení veci v konaní plynulo konal, čo je zrejmé z vyššie uvedených úkonov súdu... V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujem, aby sťažovateľom nepriznal finančné zadosťučinenie, resp. mu toto finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške, nakoľko ho podľa môjho názoru sťažovatelia samotní vo veľkej miere svojim správaním prispeli k predĺženiu konania.“

Ďalej sťažovatelia uviedli: „V ďalšom štádiu od 8.10.1999 trvalo do vyhlásenia rozsudku 7.3.2005 konanie 5 rokov a 5 mesiacov. Uvedené doba je dlhou dobou na rozhodnutie pred súdom prvého stupňa, aj s poukazom na to, že defacto sa uskutočnili len 3 pojednávania. V období od 11.11.1999 kedy bolo na základe doplnenia právneho zástupcu vo veci vydané uznesenie Okresného súdu Bratislava I. o pripustení ďalších účastníkov do konania, až do 1.10.2004, kedy sa uskutočnilo vo veci prvé pojednávanie (5 rokov) bol súd pokiaľ ide o konanie vo veci samej nečinný. Súd konal v období od 14.10.1999 až do 31.1.2003 (3 roky a 3 mesiace) o predbežnom opatrení. Počas tohto konania o predbežnom opatrení vydal až po 16 mesiacoch od vydania pôvodného predbežného opatrenia doplňujúce uznesenie, v ktorom sa doplnilo len tá skutočnosť, že list vlastníctva je evidovaný na Okresnom úrade Bratislava I. Táto skutočnosť potvrdila chybu okresného súdu, ktorú napravil až po 16 mesiacoch, resp. tým aj umožnil odporcom podať odvolanie voči doplňujúcemu uzneseniu o predbežnom opatrení, keďže odporcovia voči pôvodnému uzneseniu zo dňa 12.11.1999 odvolanie nepodali. Následne súd konal procesné chybne, keď odporcovia v 3. a 4.rade podali odvolanie voči predbežnému opatreniu dňa 23.2.2011, avšak ostatní odporcovia v 2., 5. a 6. rade až dňa 7.11.2001, teda súd spôsobil, že odporcovia v 2., 5. a 6. rade sa vyjadrili k predbežnému opatreniu až o 9 mesiacov neskôr, ako odporcovia v 3. a 4. rade. Následne bol spis o predbežnom opatrení Krajským súdom Bratislava dňa 24.4.2002 vrátený pre procesné chyby, ktoré súd prvého stupňa odstránil, takže odvolací súd mohol o odvolaní voči predbežnému opatreniu rozhodnúť až dňa 31.1.2003 (ďalší posun o 9 mesiacov). Ďalšie prieťahy v konaní okresného súdu nastali, keď o návrhu navrhovateľov zo dňa 29.11.1999 na rozšírenie účastníkov konania (odporcov v 5. až 6. rade) reagoval až uznesením zo dňa 16.1.2001, t. j. až po 14 mesiacoch. V období od 31.1.2003, kedy odvolací súd potvrdil predbežné opatrenie, až do 1.10.2004, kedy sa uskutočnilo pojednávanie, t. j. v období 20 mesiacov, bol súd nečinný. Sťažovatelia poukázali, že ustálenú judikatúru ÚSSR, že povinnosťou všeobecných súdov nie je len vo veci konať, ale konať účinne a správne. Súd prvého stupňa však konal s procesnými chybami, ale aj spôsobom, ktorým porušoval ústavné práva sťažovateľov (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 20.10.2010, č. k. IV. ÚS 334/2010), keď jednak nezákonne nepripustil navrhované dôkazné prostriedky sťažovateľov a jednak právne arbitrárne rozhodol vo veci samej.“

V ďalšom období až do apríla 1996 okresný súd opakovane vyzýval právneho zástupcu sťažovateľov, aby súdu oznámil informácie o mieste pobytu sťažovateľov v zahraničí, resp. o ich návrate. ­ 6. máj 1996 – účastníci sa na konanie nedostavili, okresný súd ho odročil na neurčito a právny zástupca sťažovateľov podaním z 13. mája 1996 oznámil, že „bez vlastnej viny nemá kontakt s klientmi a bez ich inštrukcie nemá právo zobrať návrh späť“, ­ 26. august 1999 – okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, ktorý podaním z 3. septembra 1999 oznámil, že nemá vedomosť, kde sa sťažovatelia nachádzajú a že už viac rokov s nimi nebol v kontakte, ­ 14. október 1999 – sťažovatelia okresnému súdu oznámili zmenu právneho zastúpenia a zároveň navrhli, aby súd pripustil pristúpenie ďalších účastníkov na strane odporcu ( a ), a súčasne požiadali o nariadenie predbežného opatrenia, ­ 11. november 1999 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpili navrhnutí účastníci, ­ 12. november 1999 – okresný súd uznesením nariadenie predbežného opatrenia voči odporcovi v 1. rade zastavil a odporcom v 2., 3. a 4. rade zakázal nakladať s nehnuteľnosťou, ­ 16. január 2001 – okresný súd uznesením pripustil, aby na strane odporcu do konania pristúpili ďalší účastníci ( , – odporcovia v 5. a 6. rade), ­ 7. november 2001 – proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 1999 v znení opravného uznesenia okresného súdu z 5. februára 2001 (vydanie predbežného opatrenia) sa odvolali odporcovia v 2. až 6. rade, ­ 25. apríl 2002 – Krajský súd v Bratislave prípisom vrátil okresnému súdu súdny spis ako predčasne predložený z dôvodu absencie plných mocí sťažovateľov a nemožnosti posúdenia, či uznesenie napadnuté odvolaním bolo sťažovateľom účinne doručené, ­ 31. január 2003 – krajský súd potvrdil uznesením uznesenie okresného súdu z 12. novembra 1999, ­ 10. marec 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 1. október 2004, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 29. november 2004 pre účely ďalšieho dokazovania, ­ 7. marec 2005 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľov zamietol, ­ 15. december 2005 – po podaní odvolania sťažovateľmi bol súdny spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ­ 3. október 2007 – na pojednávaní uskutočnenom 3. októbra 2007 krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, iba v časti týkajúcej sa trov konania ho zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ­ 11. február 2008 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie, pričom okresný súd vyzval účastníkov, aby v lehote 30 dní oznámili, či je možné medzi nimi uzavrieť mimosúdnu dohodu o náhrade trov konania, ­ 29. február 2008 – ústavnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľov, ktorí okrem iného žiadali zrušiť rozsudok krajského súdu z 3. októbra 2007, ­ 6. február 2009 – okresný súd uznesením nepriznal náhradu trov konania odporcom v 2. až 6. rade, ­ 11. november 2010 – krajskému súdu bol doručený nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 334/2010 z 20. októbra 2010, ktorým bol zrušený jeho rozsudok z 3. októbra 2007, ­ 23. február 2011 – v nadväznosti na nález ústavného súdu krajský súd uznesením zrušil rozsudok okresného súdu zo 7. marca 2005 v spojení s jeho uznesením zo 6. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalší priebeh napadnutého konania bol takýto: ­ 12. jún 2013 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľov na pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov v 7. až 11. rade (obch. spol. , , , , ), ­ 1. august 2013 – okresný súd uznesením ustanovil mestskú časť – za opatrovníka odporkyni v 2. rade ( ) a odporcovi vo 4. rade ( ), ­ 12. september 2013 – okresný súd uznesením pripustil vstup do napadnutého konania na strane odporcov (odporcovia v 7. až 11. rade), ­ 7. október 2013 – okresný súd opravným uznesením opravil výrokovú časť uznesenia z 12. septembra 2013, keď pripustil aj úpravu petitu návrhu, ­ 3. január 2014 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľov na úpravu petitu návrhu, ­ 16. január 2014 – okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu, uznesením poveril predkladateľku vykonaním prekladateľského úkonu v súvislosti s pripojenou žiadosťou o vykonanie dôkazu vo Švajčiarsku, pričom uznesením z 30. januára 2014 poveril inú prekladateľku a uznesením zakázal nakladať s nehnuteľnosťami odporcom v 8. a 9. rade, pričom proti tomuto uzneseniu odporcovia podali 4. februára 2014 odvolanie, ­ 13. február 2014 – okresný súd zrušil svoje uznesenie z 1. augusta 2013 v časti, v ktorej bol odporcovi vo 4. rade ustanovený na konanie opatrovník, ­ 18. február 2014 – okresný súd uznesením vyzval odporcov v 8. a 9. rade, aby zaplatili súdny poplatok za podané odvolanie, ­ 24. apríl 2014 – okresný súd predložil krajskému súdu súdny spis na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu zo 16. januára 2014 o nariadení predbežného opatrenia, ­ 18. jún 2014 – okresnému súdu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 258/2014 z 5. júna 2014, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu zo 16. januára 2014, ­ 5. september 2014 – okresný súd zmenil pôvodne nariadený termín pojednávania na 6. október 2014 na nový termín na 19. november 2014.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je vydanie nehnuteľnosti na základe uplatnenia reštitučného nároku podľa príslušných ustanovení zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Nehnuteľnosť sa nachádza na území Slovenskej republiky, pričom sťažovatelia ako účastníci konania sa dlhú dobu zdržiavali v zahraničí a aj niektorí účastníci na strane odporcov majú trvalé bydliská v zahraničí. V súvislosti s uvedeným ústavný súd z vecného hľadiska pripúšťa, že ide o zložitejšie konanie aj vzhľadom na nutnosť vyhotovovania prekladov a doručovania zásielok do zahraničia, čo však na druhej strane okresný súd nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom. Objektívnou okolnosťou, ktorá taktiež prispela k dĺžke konania, bolo aj úmrtie odporkyne v šiestom rade žijúcej v zahraničí a zisťovanie okruhu dedičov po nej. Podľa názoru ústavného súdu predmetné konanie po právnej stránke nie je zložité, tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom v súčasnosti už existuje dostatok stabilizovanej judikatúry upravujúcej postup pri rozhodovaní uvedených sporov.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup v prevažnej časti priebehu napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť. Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní o ich sťažnosti advokátskou kanceláriou AK Gavorová a Partner, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Edita Gavorová.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a dane z pridanej hodnoty v sume 331,13 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom úhradu trov konania v sume uplatnenej ich právnou zástupkyňou.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov — advokátskej kancelárie AK Gavorová a Partner, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.