III. ÚS 607/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 607/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 36 Nt 22/2014 zo 6. marca 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos 49/2015 z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Sťažovateľ v označenom postupe konajúcich súdov vidí porušenie svojich práv špecifikovaných v sťažnosti označenými článkami ústavy, dohovoru a charty.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154c ústavy, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a3 charty uznesením okresného súdu sp. zn. 36 Nt 22/2014 zo 6. marca 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 49/2015 z 30. apríla 2015, predmetné uznesenia zrušil a „prikázal súdu prvého stupňa, aby vo veci opätovne konal“, a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho právam bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný súd tak rozhodol o odmietnutí sťažnosti v uvedenej časti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154c ústavy, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3 charty uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 49/2015 z 30. apríla 2015

Sťažovateľ v podanej sťažnosti, v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu krajského súdu formulované námietky porušenia označených článkov ústavy, dohovoru a charty opiera o všeobecné tvrdenie nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ktorý sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal so skutočnosťami predostretými v ním podanej sťažnosti (smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania).

Krajský súd interpretoval relevantnú právnu úpravu ̶ § 394 ods. 1 Trestného poriadku, kde zdôraznil, že predmetom konania o povolenie obnovy konania nie je preskúmanie zákonnosti a odôvodnenosti pôvodného rozhodnutia, ale výlučne otázka danosti nových skutočností alebo dôkazov spôsobilých, či už samostatne alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi, privodiť nové rozhodnutie o vine alebo treste. V intenciách sťažnostných námietok sťažovateľa krajský súd sťažovateľovi jasne vysvetlil, že subjektívne tvrdenie sťažovateľa o nepravdivosti výpovede sťažovateľom špecifikovanej svedkyne a návrh na jej opätovné vypočutie nemožno považovať za tzv. novú skutočnosť opodstatňujúcu povolenie obnovy konania. Krajský súd v nadväznosti na to dodal, že daná svedkyňa bola v rámci pôvodného trestného konania viackrát vypočutá a s listinou, ktorá mala podľa názoru sťažovateľa ozrejmiť dôveryhodnosť jej výpovede, bol oboznámený nadriadený súd v rámci odvolacieho konania, preto nejde o skutočnosti a dôkazy nové, ale také, ktoré boli súdu v pôvodnom konaní známe.

Ústavný súd je toho názoru, že právny záver rozhodnutia krajského súdu sa opiera o náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a primerané logické zdôvodnenie majúce základ v jasných skutkových okolnostiach. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a charty, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.