III. ÚS 61/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 15, Vranov nad Topľou, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «. . . Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17.10.2013, sp. zn. 1Ci/18/2010 (ďalej len „rozsudok OS PO“ alebo „prvostupňový rozsudok“) v právnej veci žalobcu , správca konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM, spol. s r.o. so sídlom Topľanská 15, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovanému POV, s.r.o. Vranov nad Topľou, so sídlom Kalinčiakova 805, 093 01 Vranov nad Topľou vyhovel žalobe a určil že napadnuté úkony (tri kúpne zmluvy) sú právne neúčinné.

OSP, avšak podľa názoru súdu bolo predmetné konanie incidenčnou žalobou, ktorá je z hľadiska určenia výšky trov určovacím sporom, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti, ktorej je predmetom konania. Preto vri určovaní výšky tarifnej odmeny treba vychádzať z princípu, že žalobcovi patrí náhradu ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky.

vyhlášky, nakoľko predmetom nebola žaloba o určenie pravosti pohľadávky (incidenčný spor), ale žalobca odporoval právne úkony – tri kúpne zmluvy. Ustanovenia Vyhlášky exaktne a presne ustanovujú, že za tarifnú hodnotu veci sa považuje výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a zároveň v ktorých „výnimočných“ prípadoch je základná sadzba tarifnej odmeny jedna trinástina výpočtového základu, medzi ktoré dôvody patrí aj prípad, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami

Odvolací súd označil postup prvostupňového súd za správny, odkázal len na judikatúru Najvyššieho súdu tvrdiac, že aj v konaniach o určenie neúčinnosti právneho úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch a teda pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu.

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie: „1. Základné právo , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014. 2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014 v časti jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť , správcovi konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. v konkurze trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd mal v konaní o neúčinnosť právneho úkonu priznať náhradu trov konania podľa hodnoty predmetu konania. Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu v napadnutej časti za arbitrárny.

V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MObdoV/17/2006 zo dňa 1.1.2009. Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby mu boli priznané trovy prvostupňového konania celkom vo výške 16.244,40 eur na účet jeho právneho zástupcu.

súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal. Ďalším dodatočným vyčíslením trov konania zo dňa 22.10.2013 (č. 1. 364) žalobca ich rozšíril o hotové výdavky právneho zástupcu a náhradu za stratu času, spolu s pôvodnými trovami v celkovej výške 16.244,40 eur s DPH. Vyčíslenie bolo podané na prepravu poštou dňa 22.10.2013 (utorok) v tretí pracovný deň od vyhlásenia rozsudku. Teda z tohto vyčíslenia mal vychádzať súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách. Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní trov právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci, tento jeho postup je správny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dna 21.10.2010 sp. zn. 3M Cdo/9/2009.

Pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal zo skutočnosti, že v prejednávanej veci je predmetom konania určenie neúčinnosti právnych úkonov. V zmysle zaužívanej súdnej praxe, ak je predmetom konania určenie neplatnosti právneho úkonu, posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 1/2008 zo dňa 14.2.2011). Odvolací súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda nie z hodnoty veci 425.028,21 Eur, ako si ju uplatnil žalovaný. V zmysle uvedeného je v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna trinástina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2011 sumu 57, Eur, vr. 2012 sumu

. .“

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania neporušil sťažovateľom označené základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.