III. ÚS 61/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5, Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 166/2011-1606 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 172 ods. 2 a § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 140 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad na dobu 1 roka. Podané odvolanie sťažovateľa a jeho spoluobvineného proti rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 123/2013-1634 z 19. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu potom najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku napadnutým uznesením odmietol.

Sťažovateľ taktiež namieta vyčíslenie hodnoty drogy, ktoré malo mať vplyv na právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol sťažovateľ v trestnom konaní odsúdený. Sťažovateľ tvrdí, že „hodnota drogy platí iba za predpokladu, že množstvo drogy predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy uvedenej v Žiadosti vyšetrovateľa“, z čoho následne vyvodzuje, že „hodnota drogy je určená správne iba za predpokladu, že to, čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým, čo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo sa na hlavnom pojednávaní ani nedokazovalo“. Podľa názoru sťažovateľa poukazujúceho pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012 a nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra 2011 sa súd „odklonil od postupov uplatňovaných v poslednom období v súdnej praxi od Najvyššieho súdu SR cez krajské súdy až po okresné súdy, čo je z rozhodovacej činnosti súdov celkom jasné a Národná kriminálna agentúra ani hodnotu dávok drogy už nevyčísľuje... Súd vychádza z pravdivosti údajov uvedených v správe Národnej kriminálnej agentúry, sťažovateľ túto správu spochybňuje a zdôrazňuje, že táto správa je nepreskúmateľná, polícia tam môže uviesť čokoľvek. Právna kvalifikácia skutku podľa odseku 2 písm. e/ § 172 Tr. zák. je pritom postavená výlučne na predpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym spôsobom overiť.“. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ spochybňuje určovanie hodnoty drogy na čiernom trhu tiež tvrdiac, že «„čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z ustanovení Tr. zák... Z pohľadu práva na obhajobu sa proti určeniu hodnoty cez „čierny trh“ nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto deklarovanom je aj porušením ustanovení zabezpečujúcich právo obžalovaného na obhajobu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.».

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo dôjsť neprípustnou policajnou provokáciou k spáchaniu trestného činu, nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku a nezákonnosťou nosného dôkazu, ktorým bolo použitie agenta v rozpore s platnou právnou úpravou.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia následne pripomenul, že „námietkami obsiahnutými v dovolaní sa v priebehu konania podrobne zaoberal tak prvostupňový, ako aj odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych príslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra 2013, sp. zn. 1T 166/2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a v ďalšom naň odkazuje... Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo na základe žiadosti vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala poznatkami zo strany rakúskej polície o dodávke omamných a psychotropných látok zo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom tieto dodávky mala zabezpečovať osoba vystupujúca pod menom . Z dôvodu preukázania vyššej dôveryhodnosti agenta odbor špecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil možnosť použiť na tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného poriadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie príkazu na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava daný.“.

K nadväzujúcej námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekročenia právomoci agentky najvyšší súd po uvedení obsahu § 117 ods. 2 Trestného poriadku a dopadajúcej judikatúry (R 47/2012) pripomenul, že policajnou provokáciou je „zámerné, aktívne a cielené podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie na spáchanie trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú policajnú provokáciu trestného činu. Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu... Dovolací súd má za to, že v posudzovanom prípade orgány činné v trestnom konaní za účelom odhalenia páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich trestnoprávne postihnuteľnom správaní len vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade obvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený preukázateľne osvojil úmysel trestný čin spáchať. Agent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má pohybovať. Podstatné pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom Trestného poriadku a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu drogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité množstvo drogy, zisťuje predajnú cenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani nezákonnou a aktívnou provokáciou. Najvyšší súd konštatuje, že to bol práve obvinený , ktorý bol v konaní iniciatívny. Pri vzájomnom rozhovore s agentkou sa vyjadril, že čím bude väčšie množstvo odberu, bude aj lepšia cena, najmä keď sa lepšie spoznajú. Pri poslednom odbere mu agentka uviedla sumu, ktorú má k dispozícii na zakúpenie drogy, pričom práve obvinený určoval, aké množstvo drogy jej môže za takúto sumu zabezpečiť. S ohľadom na vyššie uvedené nemožno označiť konanie agentky za policajnú provokáciu, ale išlo o tzv. skrytú aktivitu polície, zameranú na odhalenie páchateľov trestných činov a zabezpečenie dôkazov o tejto trestnej činnosti. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku teda naplnený nebol.“.

Opísaný vedený výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavného súdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno v zásade konštatovať, že sa zhodujú aj s predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Vo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnej právnej kvalifikácii súdeného trestného činu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, pri ktorom mali súdy bez vykonaných dôkazov nesprávne ustáliť hodnotu zaistenej drogy, ústavný súd uvádza, že z obsahu napadnutého uznesenia nevyplýva uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní a ani sťažovateľ inými listinami uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní žiadnym spôsobom neosvedčil. Zo sťažovateľom predloženého uznesenia krajského súdu len vyplýva, že sa touto obdobnou námietkou zaoberal krajský súd v odvolacom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny, ústavný súd zistil, že z obsahu sťažnosti (okrem označenia ustanovenia listiny v petite sťažnosti) nevyplýva žiadna relevantná argumentácia svedčiaca o porušení označeného práva. Uvedené ústavný súd hodnotí ako nedostatok jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právam, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval nesplnenie tejto zákonom predpísanej náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie tejto zvyšnej časti sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené bolo potom už bez právneho významu bližšie sa zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.