III. ÚS 612/2022

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k uzneseniu ústavného súdu č. k. III. ÚS 612/2022 z 10. novembra 2022 odlišné stanovisko. 2. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta arbitrárny prístup všeobecných súdov vo vzťahu k viacerým podstatným právnym otázkam, na ktoré súdy nedali odpoveď a najvyšší súd v napadnutom uznesení v tom nevidel dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, čo sťažovateľ považuje za ústavne neudržateľné. Pôžička či úver

4. Ako je zrejmé z rozsudku okresného súdu (str. 19 až 22), sťažovateľ rozsiahlo argumentoval, že si zobral pôžičku, a nie úver a s čím spája nesprávne použitie obchodného práva namiesto občianskeho práva. 5. Mohlo by sa zdať, že táto otázka nemôže mať ústavnoprávnu relevanciu, keďže pri obidvoch typoch právnych úkonov ide o „peniaze“; (úver ako záväzok poskytnúť peňažné prostriedky alebo pôžička ako prenechanie druhovo určených vecí, najmä peňazí). Už zákonný text ale nasvedčuje, že obsah týchto dvoch právnych úkonov je diametrálne odlišný.

Ak k poskytnutiu úverových prostriedkov na požiadanie nedôjde, veriteľ si plnenie kompenzuje možnou odplatou vo forme úverového poplatku za opísanú úverovú starostlivosť. Aj takýto poplatok ale má čeliť záujmu súdov na preukázanie skutočného plnenia za úverový poplatok, ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, napr. rozsudok vo veciach C-224/19 a C-259/19 zo 16. júla 2020 ECLI:EU:C:2020:578, podľa ktorého zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu

8. Krajský súd v bode 33 odôvodnenia uvádza: „Nebolo možné akceptovať ani námietky žalobcu týkajúce sa charakteru zmluvy a jeho úvahy o tom, že sa nejedná o spotrebiteľský úver vo forme úveru, ale vo forme pôžičky práve s poukazom na úpravu v § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej je jednoznačne potrebné predmetný zmluvný vzťah považovať za spotrebiteľský úver. Úvahy žalobcu nie sú spôsobilé privodiť iné závery, ako sú tie, ku ktorým dospel súd prvej inštancie.“

Zákon regulujúci spotrebiteľské úvery definuje spotrebiteľský úver ako úver, pôžičku alebo inú odloženú platbu. Uvedená definícia teda predpokladá i. a. tak typ zmluvy o úvere, ako aj typ zmluvy o pôžičke. Nie každý spotrebiteľský úver je teda zastrešený zmluvou o úvere ako typom zmluvy.

Odpoveď na jednu z podstatných otázok sporu neobsahuje ani rozsudok okresného súdu (odôvodnenie rozsudku okresného súdu, bod 42). To malo význam, čo sa týka prípustnosti dovolania, a to dokonca v rámci limitov stanovených najvyšším súdom v bode 14 jeho uznesenia (napr. 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017 a iné). 10. Ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 443/2020 z 25. novembra 2020 bode 30 konštatoval, že

. .Opomenutím uvedených dovolacích námietok, resp. neposkytnutím dostatočných dôvodov, si dovolací súd podstatne uľahčil svoju úlohu, formálne sa oprel o svoju rozhodovaciu prax a vyhol sa uplatneniu svojej prieskumnej právomoci.“. Ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 372/2020 z 10. novembra 2020 bode 51 konštatoval, že „.

Odhliadnuc od faktu, že ide o rozhodnutie, ktoré sa týkalo dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, musí ústavný súd upozorniť na to, že tento právny názor už bol prekonaný rozhodovacou činnosťou samotného najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 6 Cdo 10/2019, 3 Cdo 219/2018, 4 Cdo 77/2019). Ústavný súd takisto zastáva názor, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020).“.

Nestotožňujem sa preto s názorom väčšiny senátu, že odôvodnenie nižších súdov nemožno považovať za nedostatočné, ktoré odôvodnenie by malo za následok vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Nepoužitie rozsudku Súdneho dvora vo veci C-377/14

13. Sťažovateľ sa domáhal použitia uvedeného rozsudku s odôvodnením, že ani jemu sa reálne nedala k dispozícii celá dohodnutá suma spotrebiteľského úveru 5 000 eur, pretože si mala z dohodnutej výšky úveru banka zinkasovať v okamihu jeho vyplatenia 100 eurový poplatok za poskytnutie úveru. Sťažovateľ namietal, že mu pôžička bola reálne poskytnutá len v rozsahu 4 900 eur, s čím súvisí nesplnenie zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 14.

15. Podľa väčšiny senátu ide zo strany súdov o štandardnú právnickú argumentáciu a jedinou otázkou je, či je toto právne posúdenie správne, no ako uviedol najvyšší súd, dovolanie proti rozsudku krajského súdu z dôvodu nesprávnosti právneho posúdenia nemožno zahrnúť pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Väčšina senátu nevylúčila, že právne posúdenie krajským súdom je nesprávne či nedostatočne eurokonformné, čo ale nezakladá dôvod na konštatovanie nedostatočného odôvodnenia ako prvku nesprávneho procesného postupu, ktorým by sťažovateľovi bolo znemožnené uskutočňovať jeho procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.

S uvedeným prístupom sa nestotožňujem. Najprv poukazujem na iné rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd na rozdiel od všeobecných súdov v preskúmavanej veci rozsudok Súdneho dvora C-377/14 aplikoval. Podľa najvyššieho súdu celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 9Cdo 287/2021 z 30. júna 2022).

Správnosť údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do určitého záväzku. Zároveň spotrebiteľ musí mať možnosť zoznámiť sa so skutočným obsahom právneho úkonu, aby vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce.

Zároveň nesprávne uvedený údaj môže a v prejednávanej veci aj mal za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákon o spotrebiteľských úveroch). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje poplatok za poskytnutie úveru, avšak zároveň ju prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient súhlasí s okamžitým započítaním

Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalobkyňa tak síce formálne poskytla žalovanej finančné prostriedky v sume 8.000,- eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami žalobkyňa nemohla disponovať a v skutočnosti jej bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere. Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. „Pokud spotřebitel nebyl povinen platit poplatek

rovnice tak je uvedena celková výše spotřebitelského úvěru, která odpovídá skutečné jistině ve výši, kterou spotřebitel potřeboval pro své účely a na pravé straně takový poplatek nebude započítán v okamžiku uzavření smlouvy, neboť vtom okamžiku nebyl placen, ale právě až v jednotlivých splátkách”(porovnaj Vacek Lukáš, Zákon o spotřebitelském úvěru, komentár, Príloha č. 5 bod 12 a 15, Praha, Wolters Kluwer,2015). Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Za tohto stavu bol preto správny záver súdov nižších inštancií, že úverová zmluva neobsahuje správne údaje v zmysle § 9 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa a rovnako správne uplatnili aj sankciu za porušenie tejto povinnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona.“

19. Vyjadrujem presvedčenie, že vo veci sťažovateľa došlo k porušeniu práva Európskej únie. Súdny dvor už mnohokrát pripomenul, že podľa jeho ustálenej judikatúry sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 2008/48 tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva“). Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom zmluvy, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok z 24. 1. 2012, Dominguez, C-282/10, EU:C:2012:33, bod 24 a citovaná judikatúra).

21. Sťažovateľovi nebol slovami Súdneho dvora vo veci C-377/14 poskytnutý reálne k dispozícii spotrebiteľský úver vo výške, ktorú si dojednal (5 000 eur) a podľa výsledku sporu má platiť banke náklady súdneho konania. Cieľom spotrebiteľského úverovania zaiste nebolo, aby banka zo spotrebiteľského úveru zinkasovala rôzne poplatky či iné náklady a spotrebiteľ hľadal nové riešenia na vykrytie nedodanej časti spotrebiteľského úveru. K zmluvným podmienkam poznamenávam, že ciele smernice by sa nemali obchádzať účelovými zmluvnými dojednávaniami.

Spotrebiteľské veci neraz vyvolávajú pocit bagateľnosti. Súdny dvor bežne posudzuje veci, v ktorých ide o drobné záležitosti, napr. veci iniciované súdmi iných štátov C-335/21 (1 337,65 eur), C-485/21 (1 120,40 eur) a i. Európska únia normovala vysoký záujem na ochrane týchto hodnôt v rámci Charty základných práv Európskej únie (čl. 38).

24. Sumárne konštatujem, že aj keď z dôvodu majetkového cenzu vec z hľadiska právneho posúdenia finalizoval krajský súd, v okolnostiach prípadu boli vo vzťahu k sťažovateľovi porušené komponenty práva na spravodlivý súdny proces vrátane porušenia práva Európskej únie, a preto sa s väčšinou senátu a výsledkom vybavenia veci nestotožňujem.