III. ÚS 613/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 613/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o., Štúrova 1, Dubnica nad Váhom, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, advokátska kancelária, Palackého 85/5, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 a 13 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S 114/2012 z 15. mája 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 67/2013 z 1. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že tieto rozhodnutia všeobecných súdov porušujú jej označené práva. Argumentuje tým, že spochybňovala správnosť záverov správnych orgánov o nepreukázaní samotnej existencie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, keď podľa názoru sťažovateľky došlo v konaní k svojvoľnému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľku v rozpore s predchádzajúcou súdnou praxou najvyššieho súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú v konaní poukazovala. Sťažovateľka tvrdí, že jej postupom všeobecných súdov v jej veci a následne aj označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, pretože krajský súd, ako aj najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadali s namietanou aplikovateľnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora Európskej únie, ktoré analogické prípady ako ten jej riešili diametrálne odlišne. Prečo sa vo veci konajúce súdy odklonili od uvedenej judikatúry, nedal zrozumiteľnú odpoveď ani najvyšší súd, čím došlo k porušeniu jej označených práv. Podľa názoru sťažovateľky skutkové a právne závery uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie jej označených práv, preto sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol „tak, že v konaniach vedených pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 13S/114/2012 a pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžf/67/2013 bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 2 ods. 3 a čl. v spojení s čl. 13 a podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, a aby rozhodol, že zrušujú sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2015, sp. zn. 8Sžf/67/2013, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 15.5.2013, sp. zn. 12 S/114/2012, vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

2. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jej právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľka zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho názore, že jeho právne závery sú v rozpore s namietanou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora Európskej únie, interpretácia relevantných noriem sa odchyľuje od tejto namietanej judikatúry. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľka zotrváva na závere, že uniesla dôkazné bremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na uznanie daňového výdavku, naopak, správca dane dospel k nepresvedčivému záveru o neuskutočnení zdaniteľných plnení.

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol: «Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu sa krajský súd zaoberal najmä otázkou, či medzi žalobcom a spoločnosťou MOKAROMA, s.r.o. došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov, a či existenciu týchto obchodov žalobca dostatočne preukázal.

ako je nemysliteľné, aby ani dodávateľ a ani odberateľ nevedeli uviesť podrobnosti realizácie samotného obchodného prípadu, počnúc prevzatím materiálu cez vykonanie diela a končiac jeho prevzatím. Preto vyslovil, že v situácii, keď odberateľ, ale najmä dodávateľ nevedia správcovi dane pri daňovej kontrole uviesť meno subdodávateľa, a popísať podrobnosti obchodného prípadu, nemožno inak ako dať správcovi dane za pravdu, že tým vzniknú u správcu dane dôvodné pochybnosti o samotnej existencii reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia.

Naopak zdôraznil, že ide o dôkazné bremeno žalobcu, ktoré musí tento uniesť. Taktiež uviedol, že nie je pochybením správcu dane, pokiaľ od žalobcu žiadal protokol o odovzdaní a prevzatí tovaru. Zdôraznil, že ak uvedený protokol existuje, nemôže ho správcovi dane predložiť nikto iný ako práve žalobca, ktorý tovar preberal. Doplnil, že úvahy žalobcu o nadobudnutí, resp. nenadobudnutí vlastníckeho práva, či už žalobcom alebo konečným spotrebiteľom sú v prejednávanej veci právne irelevantnými. Správca dane sa pri zisťovaní skutkového stavu správne vždy priamo obrátil na ten subjekt, ktorý mohol a mal správcovi dane dôkaz

. . Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie nepochybne vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, je uznaný a podporovaný Smernicou Rady č. 2006/112/ES (bod 41).

orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 7b. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“ Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane a daňovým subjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskej únie (napr. C-80/11, C-142/11, C-25/07), ale aj samotný najvyšší súd vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť a často aj je pomerne tenká, v okolnostiach prípadu ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia sťažovateľky za ústavne akceptovateľné. V jej prípade totiž skutočnosti zistené správcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom spochybnili ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov nebola sťažovateľkou preukázaná materiálna existencia dodaných služieb, správnymi súdmi aprobovaný záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a význam relevantných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Pokiaľ však ide o namietaný čl. 12 a čl. 13 ústavy v súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, je potrebné konštatovať nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti v tejto časti. Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že len samotný čl. 12 ústavy obsahuje viaceré odseky, ktoré zaručujú a deklarujú rovnosť a slobodu, formulujú kvality základných práv, obsahujú generálnu ochranu pred diskrimináciou, ustanovujú právo slobodnej voľby svojej národnosti a priznávajú ochranu pred postihom za uplatnenie základného práva alebo slobody. Podobne aj čl. 13 ústavy vyjadruje viaceré zásady úpravy vzťahov medzi jednotlivcom a verejnou mocou, ako aj kritériá a hranice možného obmedzenia základných práv a slobôd. Keďže sťažovateľka v petite neoznačila ani v jednom prípade článok príslušným odsekom, ako aj slovným pomenovaním porušenia konkrétnej úpravy obsiahnutej v tom-ktorom odseku článku ústavy, nie je možné ani len zistiť, vyslovenie porušenia čoho sa sťažovateľka domáha. Z uvedeného dôvodu neurčitého petitu sťažnosti v tejto časti, ktorý je zároveň aj nevykonateľný, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z už uvedeného dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že aj v prípade špecifikovania predmetných článkov ústavy by nebolo možné rozhodnúť inak, ako odmietnutím sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože uvedené články ústavy neobsahujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých vyslovenia by sa sťažovateľka mohla domôcť v rámci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v nadväznosti na už konštatované závery ústavného súdu v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.