III. ÚS 617/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/836/2014 z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že «odôvodnenie napadnutého uznesenia je absolútne formálne a neživotné. Za nepochopiteľné nepochopenie reality treba považovať takmer výčitku, že sťažovateľka je zastúpená advokátom... Je v zreteľnom rozpore s ústavným základným právom na prístup k súdu rozhodnutie, ktoré odmieta vziať do úvahy fakt, že žalobca nemá objektívne prostriedky na ich (jeho) zaplatenie... Ak je popri povinnosti preukázať, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva splnená podmienka „pomerov účastníka“, ktorá preukazuje, že na poplatok nemá, niet dôvodu oslobodenie nepriznať... Z okolností prípadu je zrejmé, že súdy sa v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnali s konkrétnymi údajmi sťažovateľky a k veci pristúpili formálne. Ak sa totiž nízka suma poplatku na strane jednej negatívne hodnotí v neprospech sťažovateľky, na strane druhej zasa štát odpustením nič vážne neutrpí.». Na podporu svojich argumentov sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob/378/2009 z 27. apríla 2010, ktorým jej v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 23 Cb/192/09 oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nález, ktorým: „a) skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 5 Co/836/2014 z 3. 12. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR b) zruší uvedené uznesenie a vráti vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a c) prizná sťažovateľke právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 264/2011).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co/836/2014 z 3. decembra 2014, ktorým vo veci návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 1 290,94 € s príslušenstvom potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 o nepriznaní jej oslobodenia od súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Čo sa týka povinnosti uhradiť súdny poplatok právnickou osobou, najvyšší súd vo svojej judikatúre (napr. uznesenia sp. zn. 4 Obo 37/2000 z 1. mája 2000, sp. zn. 6 Sžo 190/2009 z 30. novembra 2009, sp. zn. 2 Sžf 120/2013 z 20. augusta 2013, sp. zn. 1 Sžf 52/2015 z 13. mája 2015 a iné) stabilne zdôrazňuje, že ustanovenie § 138 ods. 1 OSP umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku každému účastníkovi, teda nielen fyzickej osobe (občanovi či podnikateľovi), ale aj právnickej osobe, za zistenia existencie podmienok pre toto oslobodenie. Skúmanie „pomerov“ účastníkov, ktorými sú podnikateľské subjekty, však nebude smerovať do ich osobnej či sociálnej sféry, ale predovšetkým do sféry majetkovej. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia od súdneho poplatku pritom bude rozhodujúca nielen výška súdneho poplatku a povaha nároku, ale aj to, či v konkrétnom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Dôsledky podnikateľského úsilia však nemožno prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát, pretože tým by boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným; v takom prípade preto zásadne nemožno oslobodenie od súdnych poplatkov podnikateľskému subjektu priznať.

Pri výklade a uplatňovaní zákonov (ako aj ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Nie je preto možné ani zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavno-procesného princípu právnej ochrany pred súdmi, kde platí rovnosť všetkých účastníkov, len z dôvodu legislatívnej nejasnosti textu, ktorú možno odstrániť výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy (porov. I. ÚS 18/95 a ďalšie).“

V náleze sp. zn. IV. ÚS 11/2010 zo 16. septembra 2010 ústavný súd judikoval, že: „Pri rozhodovaní o oslobodení účastníka konania od súdnych poplatkov musí súd primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujem účastníka konania, ktorý si uplatňuje právo na súdnu ochranu.“ Je predovšetkým v záujme účastníka konania, ktorý sa oslobodenia od súdnych poplatkov (či už čiastočného alebo úplného) domáha, preukázať, že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia.

V uznesení sp. zn. III. ÚS 221/2014 z 25. marca 2014 zas ústavný súd uviedol, že vzhľadom na to, že zo Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, vyplýva matematicky exaktný spôsob výpočtu sumy súdneho poplatku za podané dovolanie uplatňujúci sa vo všetkých druhovo identických prípadoch, nemožno požadovať od všeobecných súdov takú aplikáciu predmetných ustanovení na konkrétny prípad sťažovateľa, ktorá by znamenala úplné popretie ich jazykového vyjadrenia.

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky využil možnosť danú mu ustanoveniami § 219 ods. 1 a 2 OSP a uznesenie okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 o nepriznaní sťažovateľke oslobodenia od súdnych poplatkov ako vecne správne potvrdil, pričom na zdôraznenie správnosti uvedeného uznesenia doplnil, že pri takej nízkej sume súdneho poplatku za podané dovolanie nemožno vôbec hovoriť o odňatí možnosti konať pred dovolacím súdom. Z uvedeného uznesenia okresného súdu vyplýva, že podkladom pre jeho rozhodnutie bolo jednak sťažovateľkou vyplnené „Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania“, podľa ktorého „žalobca... na bankovom účte... mal ku dňu podania žiadosti zostatok v sume 157,34 €“, ako aj daňové priznanie sťažovateľky za rok 2013, podľa ktorého „výsledok hospodárenia žalobcu za uvedené obdobie predstavoval 1.975,16 €, výdavky ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 zákona č. 595/2003 činili 1.118,45 €, základ dane predstavoval 3.093,61 €“. Pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky okresný súd prihliadol aj na skutočnosť, že „tento účastník je v konaní zastúpený advokátom a advokáti poskytujú právne služby... za odmenu“, a taktiež na „výšku súdneho poplatku za dovolanie, ktorý v danom prípade predstavuje 154,- €“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky dospel k právnemu záveru, ktorý nesignalizuje žiadne známky nedostatkov, ktoré by z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia mohli byť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie relevantné. Napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.