III. ÚS 619/2023

III. ÚS 619/2023 Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k výroku a odôvodneniu uznesenia sp. zn. III. ÚS 619/2023 z 23. novembra 2023

1. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ si v roku 2014 zobral spotrebiteľský úver 3 000 eur vo forme pôžičky so záväzkom splatiť ho v 108 mesačných splátkach po 54 eur. Súd (vyšší súdny úradník) platobným rozkazom z augusta 2021 uložil sťažovateľovi zaplatiť nielen omeškané splátky, ale v dôsledku predčasnej splatnosti aj splátky v budúcnosti splatné; ostatná splátka mala splatnosť v novembri 2023. Zo žalovanej istiny (2 173 eur), na ktorú bol sťažovateľ platobným rozkazom zaviazaný, väčší podiel dopadá na tie splátky, ktorých splatnosť ešte v čase vydávania platobného rozkazu nenastala (splátky po vydaní platobného rozkazu od septembra 2021 do novembra 2023 sa rovnajú približne 1 450 eurám, čo je viac ako polovica žalovanej istiny). Podľa zmluvy pri akomkoľvek porušení môže veriteľ žiadať vrátiť pôžičku predčasne. 2. Okresný súd platobným rozkazom rozhodol na základe dohody o predčasnej splatnosti, ktorú testu neprijateľnosti nepodrobil, a exekučný súd skonštatoval, že neprijateľné podmienky nezistil. Podľa väčšiny senátu „... záväzok vysokej ochrany spotrebiteľa neznamená, že táto ochrana sa má poskytnúť aj vtedy, ak spotrebiteľ svoje námietky či už voči neprijateľnej zmluvnej podmienke..., celkom nekonkretizovane formuluje až v exekučnom konaní alebo dokonca až obdobne nesústredene v konaní o ústavnej sťažností“.

4. Súdu v základnom (rozkaznom) konaní bola predložená zmluva o splátkovom úvere, ako aj listina o predčasnej splatnosti. Na posúdenie zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti už súd viac nepotreboval. Tak ako bez zmluvy by bolo problematické vydať platobný rozkaz, tak rovnako problematické je bez zmluvy o predčasnej splatnosti uložiť plniť v budúcnosti splatné splátky. Zákon bez dohody predčasnú splatnosť neumožňuje (§ 565 Občianskeho zákonníka).

skutočnostiach. 6. Ako konštatuje Súdny dvor: „. . . ak právne a skutkové okolnosti uvedené v spise predloženom vnútroštátnemu súdu vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide o nekalú povahu určitých podmienok, na ktoré spotrebiteľ nepoukazoval, ale ktoré súvisia s predmetom sporu, bez toho, aby bolo možné v tejto súvislosti vykonať konečné posúdenie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v prípade potreby ex offo prijal potrebné opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom doplniť tento spis tým, že účastníkov konania pri dodržaní kontradiktórnosti vyzve, aby mu predložili vysvetlenia a doklady potrebné na tento účel. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný prijať ex offo také opatrenia na vykonanie dokazovania, aké sú uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, pokiaľ právne a skutkové okolnosti, ktoré sa už nachádzajú v uvedenom spise, vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide o nekalú povahu určitých podmienok, ktoré napriek tomu, že neboli napadnuté spotrebiteľom, súvisia s predmetom sporu, a pokiaľ v dôsledku toho vykonanie preskúmania ex offo prináležiaceho tomuto súdu vyžaduje, aby sa takéto opatrenia na vykonanie

jeho ochrany. Mal súd preskúmavať všetky zmluvné podmienky? 8. Určite nie. Sotva si možno predstaviť vôbec reálny výkon súdnictva, ak by súdy kontrolovali desiatky strán zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok. Kontrola dopadá len na tie, ktoré súvisia s predmetom sporu. Priliehavým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora vo veci C-511/17. Nešlo síce o žalobu dodávateľa, ale spotrebiteľky, ktorá sa domáhala určenia neprijateľnosti klauzuly o jednostrannej zmene zmluvných podmienok, no závery Súdneho dvora sú použiteľné aj na predmetnú vec. Súdny dvor vo veci C-511/17 (i.a.) vysvetľuje, že ak by implicitne boli predmetom sporu aj všetky ostatné zmluvné podmienky nenapadnuté žalobou, meritórne rozhodnutie by bolo problematické z pohľadu právnej sily rozsúdenej veci, keďže by zaväzovalo, no vecne sa nevysporiadavalo s ostatnými zmluvnými podmienkami.2 9.

Bez dohody predčasná splatnosť, a teda aj povinnosť platiť splátky po auguste 2021, by nemali zákonný podklad (§ 53 ods. 9 Občiansky zákonník). 10. Podľa textu zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti3 akékoľvek porušenie zmluvy bolo dôvodom na predčasnú splatnosť, teoreticky teda aj omeškanie čo aj len s jednou splátkou, či dokonca jedným eurom.

11. Ako jedno z prvých kritérií pri vykonávaní testu neprijateľnosti prichádzalo do úvahy kritérium dobrej viery, pri ktorom sa skúma, či by spotrebiteľ individuálne súhlasil s takýmto dojednaním.4 Prenesene na dotknutý prípad, či by sa sťažovateľ individuálne dožadoval dohody, podľa ktorej by bol zaviazaný na splatenie celého úveru už pri omeškaní sa napríklad s jedným eurom („... akýkoľvek prípad porušenia...“), a to už od vzniku úverového vzťahu. Je splnená povinnosť súdu vykonať ex offo súdnu kontrolu negatívnym vymedzením, že neprijateľné podmienky nezistil? 12. Nie. Súd by mal pozitívnym prístupom a individuálne k dotknutej zmluvnej podmienke (i) aspoň stručne konštatovať, prečo ju nepovažuje za neprijateľnú, a (ii) odkázať spotrebiteľa na proces namietania tohto záveru.5 V opačnom prípade ide iba o formálne splnenie požiadavky ex offo súdnej kontroly neumožňujúce preskúmať, akými úvahami dospel súd k svojmu záveru. 13. Ak preto väčšina senátu aprobovala záver okresného súdu, že „nezistil neprijateľné podmienky“, takéto posúdenie hodnotím aj v tejto časti (už na druhom mieste) ako odporujúce rozsudku Súdneho dvora. Malo zmysel posudzovať zmluvnú podmienku o predčasnej splatnosti v tak pokročilom štádiu úveru (dva roky pred skončením úverového obdobia)? Čo ak by najkontroverznejšie časti zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti dodávateľ nikdy nepoužil („akékoľvek porušenie zmluvy“)? Dala sa vybrať použiteľná časť z podmienky o predčasnej splatnosti? 14. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa posudzuje nie podľa stavu pred ukončením zmluvy, ale v čase jej vzniku.6 Napriek tomu, ako som už uviedol, predčasne zosplatnené splátky aj vo vysokom štádiu úverového obdobia prevyšovali splátky, ktoré boli v čase vydania platobného rozkazu už v omeškaní. Pri neplatnej dohode o predčasnej splatnosti by tak bol prevažne úspešný sťažovateľ, čo malo význam nielen čo sa týka prípadného

nekalej povahy zmluvnej podmienky článok 4 ods. 1 smernice 93/13 uvádza, že odpovedať treba so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvnej podmienky v čase uzavretia zmluvy (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, bod 59, a rozsudok z 9. júla 2015, Bucura, C-348/14, EU:C:2015:447, bod 48).“

zamietnutia žaloby v prevažnej časti vo vzťahu k istine, ale aj úrokov z omeškania zo splátok ešte len v budúcnosti splatných a napokon aj čo sa týka trov konania. Sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť trovy konania a pritom mohol byť prevažne úspešný. Prípadná neprijateľnosť zmluvnej podmienky predčasnej splatnosti by zákonite musela viesť k nastaveniu stavu, akoby nikdy neexistovala.7 15. Aj vo vzťahu k druhej časti otázky už Súdny dvor smernicu 93/13 interpretoval. Pre vyhodnotenie zmluvnej podmienky postačuje potencionálna možnosť jej použitia.8 16. Na tretiu časť otázky odkazujem na neprípustnosť postupu, podľa ktorého by súd modifikoval neprijateľnú zmluvnú podmienku do prijateľnej podoby, keďže by došlo k obmedzeniu odradzujúceho účinku spojeného s neplatnosťou takejto podmienky.9 Mal súd vyhodnotiť zmluvnú podmienku o predčasnej splatnosti ex offo aj napriek zastupovaniu spotrebiteľa advokátom? 17. Áno, pretože pre vykonanie testu neprijateľnosti nie je rozhodujúce zastupovanie advokátom a proces ex offo súdnej kontroly nezávisí od špecifických okolností súdneho konania vrátane takej, akou je účasť advokáta v súdnom konaní.10 Ochrana spotrebiteľa nie je absolútna 18. Aj k tejto otázke Súdny dvor už judikoval a konštatoval, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna. Akonáhle by vo vzťahu k spotrebiteľovi súdy právoplatne posúdili otázku neprijateľnosti zmluvnej podmienky (aspoň stručne vysvetlili), už by takáto vec mohla byť uzavretou (C-600/19, tiež C-693/19). Súdny dvor nešetrí spotrebiteľa, ani pokiaľ ide o podanie odporu proti platobnému rozkazu vydaného VSÚ. Problémom sú ale podmienky uplatnenia odporu, ktoré Súdny dvor kvalifikoval ako odporujúce právu Európskej únie (ďalej aj „EÚ“).11

spotrebiteľ využíva alebo nevyužíva právnu pomoc advokáta, nemôže tento záver zmeniť, keďže výklad práva Únie, ako aj rozsah zásad efektivity a ekvivalencie sú nezávislé od konkrétnych okolností každého prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok Rampion a Godard, C-429/05, EU:C:2007:575, bod 65).“ 11 Podľa rozsudku Súdneho dvora z 20. 9. 2018 vo veci C-448/17, ECLI:EU:C:2018:745, výroku 2: „Smernica 93/13 sa má

vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento

platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ 12 Rozsudok Súdneho dvora zo 17. 5. 2022 vo veci C-693/19, ECLI:EU:C:2022:395, b. 58. 13 Podľa rozsudku Súdneho dvora zo 14. 6. 2012 vo veci C-618/10, ECLI:EU:C:2012:349, b. 54: „Vzhľadom na celkovú

podobu, priebeh a osobitosti konania o platobnom rozkaze uvedené v bodoch 50 až 52 tohto rozsudku existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutí spotrebitelia nepodajú požadovaný odpor buď z dôvodu mimoriadne krátkej lehoty stanovenej na tento účel, alebo z dôvodu, že ich od výkonu práva na obranu môžu odradiť trovy spojené so súdnou žalobou, ktoré vzniknú v pomere k výške napadnutého dlhu, alebo z dôvodu, že nepoznajú alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv, alebo napokon z dôvodu, že návrh na vydanie platobného rozkazu má obmedzený obsah, a teda nemajú kompletné informácie.“ 14 Podľa rozsudku Súdneho dvora z 9. 11. 2023 vo veci C-598/21, ECLI:EU:C:2023:845, výroku: „Článok 3 ods. 1, článok 4

23. Vo veci neprijateľných podmienok sa ale ani nežiada prelamovanie materiálnej právoplatnosti, ale aby sa aspoň stručne spotrebiteľovi povedalo, prečo v teste neprijateľnosti zmluvná podmienka obstojí. Kým sa tak nestane, nevynímajúc ani stav po dražbách, bude toto bremeno na štáte pretrvávať a bude sa prenášať do budúcich možných sporov, nevynímajúc ani náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ. Exekučný súd by mal byť už naozaj poslednou pomyselnou stanicou na naplnenie čl. 6 smernice 93/13 a na „odchytenie“ neprijateľnej zmluvnej podmienky. 24. Správne sa ale neprijateľnosť zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti pri „akomkoľvek porušení zmluvy“ má posúdiť v spore, v ktorom o plnenie z takejto zmluvnej podmienky ide a bez ktorej by plnenie priznané byť nemohlo (nevyhovenie návrhu v skrátenom konaní). 25. Vzhľadom na problematiku súvisiacu s exekučnými procesmi založenými na tituloch vydaných v rozkazných konaniach odkazujem na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora.

26. Podľa rozsudku Súdneho dvora zo 17. 5. 2022 vo veci C-693/19, ECLI:EU:C:2022:395, výroku: «Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak proti platobnému rozkazu vydanému súdom na návrh veriteľa nepodal dlžník odpor, súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia nemôže, z dôvodu, že právna sila rozhodnutej veci tohto rozkazu sa implicitne vzťahuje na tieto podmienky, čo vylučuje akékoľvek preskúmanie ich platnosti, následne preskúmať prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, na ktorých je uvedený rozkaz založený. Skutočnosť, že ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozkazu dlžník nevedel o tom, že ho možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tejto smernice, nie je v tejto súvislosti relevantná.»

29. Podľa rozsudku Súdneho dvora z 20. 9. 2018 vo veci C-448/17, ECLI:EU:C:2018:745, výroku 2: „Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“

31. Súdny dvor už mnohokrát podal vysvetlenie (interpretáciu smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) na otázku, prečo je dôležitý ex offo súdny prieskum zmluvných podmienok. 32. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (pozri najmä rozsudky zo 4. 6. 2009, Pannon GSM, C-243/08, EU:C:2009:350, b. 22, a zo 17. 5. 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C-147/16, EU:C:2018:320, b. 26).

34. Súdny dvor tiež zdôraznil, že s cieľom zabezpečiť ochranu vyžadovanú uvedenou smernicou môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, nezávislým od samotných zmluvných strán (rozsudky z 9. 11. 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, EU:C:2010:659, b. 48, a zo 17. 5. 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C-147/16, EU:C:2018:320, b. 28 a citovaná judikatúra).

Na druhej strane sťažovateľ ale neprijateľnosť zmluvných podmienok namietal a to, že ich nekonkretizoval, tým sa len potvrdzujú obavy vyjadrené v už citovanej judikatúre Súdneho dvora, že spotrebitelia nemusia vedieť neprijateľnú zmluvnú podmienku identifikovať. Naopak, ten, kto konkretizovať mal a mohol, bol súd, čo má ústavnoprávnu relevanciu (nevykonaná aplikácia relevantnej normy na účely vyhodnotenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti), nevynímajúc ani prípadnú prejudiciálnu otázku pri konfrontácii sa s už uvedenou judikatúrou.

37. Vec mala byť podrobená úplnému meritórnemu prieskumu. Podľa § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde preto pripájam k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 619/2023 z 23. novembra 2023 odlišné stanovisko.