III. ÚS 620/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 620/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti , , zastúpenej advokátom , , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove . k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „rozhodnutie porušovateľa II odvolávajúce sa na ust. § 53 ods. 1, 4 a 5 OZ odráža nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci a svojvoľnú interpretáciu zákonnej úpravy bez opory v akomkoľvek zákone“, pretože z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že „posudzovanie neprijateľnej podmienky sa nemôže týkať podstatných náležitostí zmluvy a to predmet plnenia a cena“. Poukazuje na skutočnosť, že z obsahu kúpnej zmluvy „jednoznačne vyplýva možnosť výberu úhrady kúpnej ceny zo strany kupujúceho spotrebiteľa... a to jednorázovo alebo v splátkach. Dĺžka a výška jednotlivých splátok je v dispozičnej moci spotrebiteľa, ktorý svojim rozhodnutím stanoví uvedené podmienky. Na základe uvedeného teda máme zato, že dojednanie spôsobu úhrady kúpnej ceny je podmienkou individuálne dojednanou, preto sa ani z tohto dôvodu nemožno dovolávať jej neprijateľnosti. V súvislosti s úhradou kúpnej ceny súvisí aj doba dodania tovaru, ktorú mohol kupujúci spotrebiteľ ovplyvniť skorším zaplatením kúpnej ceny.“. Zároveň poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu prax všeobecných súdov (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 307/2010), z ktorej nevyplýva neprijateľnosť týchto zmluvných podmienok odôvodňujúcich vyhlásenie zmluvy za neplatnú.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

V nadväznosti na sťažovateľkinu argumentáciu sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého zistil, že krajský súd najskôr procesným „postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. h) Občianskeho zákonníka v súvislosti so zmluvnou podmienkou v Kúpnej zmluve“ a následne po prerokovaní podaného odvolania v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol: «Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 O. s. p. keď vykonal vo veci dôkazy označené žalobcom a aj vecne správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol, aj keď odvolací súd k rovnakému záveru dospel z iných dôvodov. Pri právnom posúdení nároku súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ neprihliadol na zákonné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi konania a je pre rozhodnutie vo veci právne významný. Pre komplexné posúdenie skutku je potrebné zohľadniť charakter poskytovanej

V neposlednom rade je tiež potrebné prihliadnuť k spôsobu, akým účastník konania realizuje uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi, ako aj zohľadniť ďalšie okolnosti a špecifiká prípadu, a to vo vzájomnej súvislosti tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, či konanie vykazovalo znaky nekalosti vo vzťahu k spotrebiteľovi. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet na uzavretie zmluvy vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa.

prezentovaný stav. Celkové okolnosti uzatvorenia zmluvy, samotné zmluvné dojednania (obdržanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby a výzvy na zaplatenie mohol po tak dlhej dobe vyvolávať pocit, že od zmluvy odstúpil, atď.), ale aj súdu z jeho činnosti známe obchodné praktiky žalobcu napovedajú tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať

Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi účastníkmi dňa 22. 9. 2010 ako platný záväzkovoprávny vzťah - kúpnu zmluvu a nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny zamietol s poukazom na to, že správanie sa žalovaného, ktorý v situácii, že žalobca mu nedodal objednaný tovar tomuto nezaplatil kúpnu cenu kvalifikoval ako uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy a v náväznosti na to uzavrel, že pokiaľ žalovaný od zmluvy odstúpil, zanikli jej aj všetky záväzky voči žalobcovi a teda aj záväzok zaplatiť kúpnu cenu, ktorá je predmetom konania.

počas tejto doby mohol spotrebiteľ tovar užívať. O takúto situáciu sa jedná aj v prípade zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, keďže podľa jej obsahu sa žalovaný zaviazal uhradiť kúpnu cenu formou prvej splátky vo výške 108 eur a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume 500 eur uhradiť v 5-ich mesačných splátkach po 100 eur.

Z toho odvolací súd vyvodil, že nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny je nedôvodný. Na margo námietok odvolateľa a poukazu na to, že dojednanie o kúpnej cene nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou odvolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní konania dodávateľa vychádzal komplexne z konkrétnych skutočností, ktoré sú obsahom spisu, celkových okolností uzatvorenia zmluvy, samotných zmluvných dojednaní (obdržanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby a výzvy na zaplatenie u spotrebiteľa po tak dlhej dobe), známych obchodných praktík žalobcu napovedajúcim tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať ochranu. V pozitívnom práve sa ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práva spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie.

strán. Uvedený pojem dobrej viery, resp. zásady poctivosti je potrebné vykladať v objektívnom slova zmysle, teda blíži sa poňatiu dobrých mravov, prípadne poctivého obchodného styku. Výklad takejto interpretácie pojmu dobrej viery ako princípu ekvity

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu neporušil, pretože vychádzal z ústavne zlučiteľnej interpretácie na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem. Dodržal pritom zákonom predpokladaný postup, keď pred vydaním rozhodnutia vyzval účastníkov konania k možnému použitiu § 53 ods. 1 a 4 písm. h) Občianskeho zákonníka. Zároveň vo svojom rozsudku poskytol primeranú odpoveď na sťažovateľkine námietky proti použitiu uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú všeobecnú právnu úpravu právnych vzťahov spotrebiteľského charakteru.

K námietke o existencii aj inej rozhodovacej praxe všeobecných súdov k obdobným zmluvám ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov ešte neznamená, že krajský súd v sťažovateľkinej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre dokonca prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne III. ÚS 348/2011). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).