III. ÚS 62/2015

rozhodol:

1. Základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet obchodnej spoločnosti Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

K tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľ uvádza, že v jeho veci mal ako jeden zo zákonných sudcov rozhodovať aj predseda senátu JUDr. Milan Lipovský, pretože nikdy nebol daný dôvod jeho vylúčenia podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku. Dôvodom jeho vylúčenia „by bola len skutočnosť, ak by sa JUDr. Lipovský v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa vo veci samej (teda pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa)“. V danej veci však na základe označeného ustanovenia mali byť podľa sťažovateľa v 1. rade vylúčení len sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci o jeho odvolaní v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 10/2012 (t. j. JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová). Sťažovateľ tvrdí, že ak by sa mal aplikovať a pripustiť postup, ktorý touto sťažnosťou namieta, potom by sa na rozhodovaní nemohol zúčastniť ani sudca JUDr. Viliam Dohňanský, pretože aj on v danej veci rozhodoval 2. mája 2012 v konaní o dovolaní proti sťažovateľom napadnutom uznesení. Nadväzne na to sťažovateľ spochybňuje aj celý procesný postup najvyššieho súdu v danej veci, teda že 23. júna 2014 sa sudca JUDr. Milan Lipovský „po 5 mesiacoch svojho pôsobenia ako predseda senátu, navyše po už vykonaných úpravách a úkonoch v spise, vylúči z rozhodovania o dovolaní a menuje nového predsedu senátu, ktorým je JUDr. Michalík. Dňa 24.06.2014 JUDr. Michalík už ako nový predseda senátu v danej veci určil 5 ­ členný senát v zložení: JUDr. Michalík, JUDr. Hudák, JUDr. Dohňanský, JUDr. Szabo a JUDr. Hatala. Zároveň tým istým opatrením určil predseda senátu termín neverejného zasadnutia na 25.06.2014 a uložil kancelárii, aby každému členovi senátu doručila rozhodnutia oboch súdov a dovolanie. Celý spis (viac ako 3000 strán) mal byť na štúdium u predsedu senátu.“.

K prijatej časti sťažnosti sa prípisom č. k. KP 3/2015­19 z 22. marca 2015 vyjadril aj najvyšší súd, ktorý v podstate odkázal na predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti z 24. októbra 2014. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že najvyšší súd vyhodnotil sťažnosť ako vecne neopodstatnenú, keďže uznesením o dovolaní nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených práv alebo slobôd zaručených ústavou, listinou alebo dohovorom. K námietke nezákonného zloženia dovolacieho senátu najvyšší súd uviedol, že dovolanie bolo pridelené elektronickou podateľňou „do senátu 1 Tdo V pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013. Zákonnými sudcami v tejto veci sú všetci sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí sú zaradení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie vo veciach zapísaných do registra 1 Tdo V. Riadiaci predseda senátu prideľuje veci, ktoré boli pridelené do senátu na ich vybavenie jednotlivým členom, pričom dbá na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov. Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacim predsedom senátu je predseda senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. V záujme plynulého vybavovania vecí môže riadiaci predseda senátu vo veciach pridelených senátu zmeniť v jeho rámci ich pridelenie jednotlivým sudcom (Rozvrh práce NS SR čl. II., ods. 12). Riadiacim predsedom bol JUDr. Harald Stiffel do 23. januára 2014 a po jeho odchode do dôchodku vzhľadom na zmenu v obsadení súdu sudcami v zmysle bodu 4 písm. c) Opatrenia č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2014, sa stal riadiacim predsedom senátu JUDr. Milan Lipovský. Tento riadiaci predseda senátu pridelil vec sťažovateľa na referovanie a predsedanie JUDr. Štefanovi Michálikovi. JUDr. Milan Lipovský bol riadiacim predsedom senátu 1 Tdo V a nebol formálne určený ako predsedajúci senátu v tejto konkrétnej trestnej veci. Ako riadiaci predseda senátu mal právo v zmysle rozvrhu práce prideliť vec ako predsedovi senátu/sudcovi spravodajcovi inému konkrétnemu sudcovi, a to bez ohľadu na poradie podľa zoznamu v rozvrhu práce. Pokiaľ je tento sudca v rozvrhu práce uvedený aj ako predseda senátu, má právo vzhľadom na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov, určiť ho aj ako predsedu senátu v danej veci.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06, III. ÚS 199/08).

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Rovnako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06)

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000). V každom jednotlivom prípade musia byť aplikované jasné pravidlá a existovať jasné záruky, ktoré zaistia objektivitu a transparentnosť a vylúčia akýkoľvek náznak svojvôle pri prideľovaní jednotlivých vecí sudcom (napr. rozsudok DMD Group, a. s., proti Slovensku z 5. októbra 2010).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd, b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi a organizuje činnosť senátu, c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony. Podľa čl. II ods. 12 všeobecnej časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2014 vydaného opatrením predsedu najvyššieho súdu pod sp. zn. 1217/2013 (ďalej len „rozvrh práce“) veci, ktoré boli pridelené senátu na vybavenie, prideľuje jednotlivým členom riadiaci predseda senátu, pričom dbá na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov. Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacim predsedom senátu je predseda senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. V záujme plynulého vybavovania môže riadiaci predseda senátu vo veciach pridelených senátu zmeniť v jeho rámci ich pridelenie jednotlivým sudcom.

Podľa osobitnej časti rozvrhu práce v znení bodu 4 písm. c) opatrenia č. 1 boli do senátu 1 TdoV zaradení títo sudcovia: 1. JUDr. Milan Lipovský – predseda senátu 2. JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu 3. JUDr. Peter Krajčovič – stály člen senátu/predseda senátu 4. JUDr. Martin Piovartsy – stály člen senátu/predseda senátu 5. JUDr. Daniel Hudák – stály člen senátu 6. JUDr. Viliam Dohňanský – náhradný člen senátu 7. JUDr. Pavol Farkaš – náhradný člen senátu 8. JUDr. Ing. Anton Jakubík – náhradný člen senátu

Z ústavným súdom zapožičaného spisu špecializovaného súdu sp. zn. PK­2T/12/2012 vyplýva, že úpravou z 23. júna 2014 evidovanou pod č. l. 2988 sudca JUDr. Milan Lipovský ako riadiaci predseda senátu s poukazom na „zoznam senátov“, ktoré na najvyššom súde rozhodovali v trestnej veci sťažovateľa, oznámil svoje vylúčenie „v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 Tr. por.“.

Z opatrenia sp. zn. 1 Tdo V 15/2013 z 24. júna 2014, ktoré je súčasťou zberného spisu najvyššieho súdu, vyplýva, že predseda senátu JUDr. Štefan Michálik, ktorý bol v danej veci aj referujúcim sudcom, určil termín neverejného zasadnutia a zároveň aj určil zloženie senátu – stali sa nimi sudcovia JUDr. Daniel Hudák, JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala.

Z prehľadu zloženia senátov najvyššieho súdu, ktoré v trestnej veci sťažovateľa rozhodovali pred prerokovaním jeho dovolania vedeného pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013, však vyplýva, že o jeho odvolaní proti rozsudku špecializovaného súdu rozhodoval najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013, a to v senáte zloženom s predsedu senátu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej. Sudca JUDr. Milan Lipovský sa na rozhodovaní sťažovateľovej veci ako sudca súdu iného stupňa nezúčastnil. Z uvedeného prehľadu zloženia senátov najvyššieho súdu vyplýva, že sa ako člen senátu najvyššieho súdu JUDr. Milan Lipovský zúčastnil len pri vydaní uznesenia sp. zn. 3 Tost 7/2012 zo 7. marca 2012, ktorým sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa proti väzobnému uzneseniu, a nie o odvolaní proti rozsudku vydanému v merite veci.

Ústavný súd zastáva názor, že obsahu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovuje len taká aplikácia dopadajúcich ustanovení Trestného poriadku, zákona o súdoch a na základe neho vydaného rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senát najvyššieho súdu zložený na základe rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradených do konkrétneho senátu, teda že v prípade rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu ho budú tvoriť prví piati sudcovia v poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami, predseda senátu a stáli členovia senátu. Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch, v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl. Trestného poriadku) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti sudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí podľa rozvrhu práce tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, však nezodpovedá prípad, ak sa zákonní sudcovia nezúčastnia na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonných predpokladov na ich nahradenie. V okolnostiach predloženej veci dospel ústavný súd k záveru, že opatrením predsedu senátu najvyššieho súdu došlo k určeniu konkrétnych sudcov rozhodujúcich v senáte spôsobom nerešpektujúcim vopred ustanovené pravidlá pre jeho zloženie. V sťažovateľovej veci tak konal senát v zložení, ktorý podľa ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o sudcoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov), a tak ani ústavným požiadavkám zaručeným čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny. Uvedený postup najvyššieho súdu bol tak v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vydaním napadnutého uznesenia najvyšší súd porušil základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd považuje za dôvodné sťažovateľovi priznať právo na úhradu trov právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2014, t. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 134 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej služby sumu 8,04 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume 284,08 € (2 x 134 € + 2 x 8,04 €), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje sťažovateľom požadovanú úhradu v sume 340,89 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o návrhu na úhradu trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Čo sa týka žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia, pri rozhodovaní o nej prihliadal ústavný súd na skutočnosť, že v podstatnej časti bola sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 62/2015­13 zo 17. februára 2015 odmietnutá, a tiež na skutočnosť, že v ďalšom konaní (rozumej dovolacom konaní) môže najvyšší súd o podanom dovolaní opäť rozhodnúť, a to pri plnom rešpektovaní obsahu všetkých práv, ktorých porušenie bolo v tomto konaní vyslovené, a tak napraviť pochybenia, ktoré boli ústavným súdom vytknuté. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel, tak ako to vyplýva z bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015