III. ÚS 627/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 627/2015-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 627/2015-13 z 8. decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo/84/2008 a jeho rozsudkom z 19. februára 2009 a v konaní sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 a jeho uznesením z 26. februára

2015. Vo zvyšnej časti, a to vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 skonštatoval porušenie povinností správcu podľa § 35 ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom investovaní“) v súvislosti s predajom akcií, pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou, pretože nevykonal kroky, prostredníctvom ktorých by bolo možné predať akcie za čo najvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť, lebo promptne predal akcie za jedinú záujemcami ponúknutú cenu, hoci nebol dôvod na okamžitý predaj akcií, a pretože v analýze spracovanej pred predajom akcií nezohľadnil ďalšie skutočnosti majúce vplyv na cenu akcií. Správcovi uložil pokutu 2 000 000 Sk.

Podľa názoru sťažovateľa sa súd prvého stupňa, odvolací súd, ba ani dovolací súd v odôvodnení svojich rozhodnutí sa spôsobom ustanoveným v § 157 OSP nevysporiadali s návrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov, pričom ich vyhodnotenie nezodpovedá zákonným požiadavkám. Hoci si je sťažovateľ vedomý toho, že súd nemusí vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dôkazu a taktiež nemusí hodnotiť každý jednotlivý dôkaz, zdôraznil, že konanie pred súdom musí rešpektovať zásadu „rovnosti zbraní“, ako aj požiadavku spravodlivosti. Nemôže teda podľa sťažovateľa nastať situácia, kedy súd rozhodne v rozpore s vykonanými dôkazmi, resp. odmietne vykonať relevantné dôkazy navrhnuté jedným účastníkom a v rozhodnutí to zamlčí.

Zo sťažnosťou napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu podľa sťažovateľa nie je zrejmé, ktoré dôkazy súdy hodnotili, z ktorých vychádzali a ktoré nebrali do úvahy a prečo, a ani to, prečo nevykonali ďalšie dôkazy navrhnuté sťažovateľom na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení. Ignorovali najmä dôkazy vyplývajúce z trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej a kriminálnej polície Bratislava I pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004Zi a ČVS: ORP-74-183/JKP-2004-I., správne konania a právoplatné označené rozhodnutia Úradu pre finančný trh, ako aj výsluch riaditeľky organizátora verejného trhu s cennými papiermi spoločnosti , čo sa týka štandardného postupu pri dosahovaní najvýhodnejšej ceny pri predaji akcií z podielových fondov.

Osobitne vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a jeho uzneseniu o odmietnutí uznesenia sťažovateľ namietol, že „odvolací súd a dovolací súd nemôžu len stručne konštatovať správnosť postupu súdov nižšieho stupňa. Z odôvodnenia musí vyplývať jednoznačne úvaha a postup súdu pri dokazovaní a hodnotení dôkazov a nemôže s a opierať iba o nepreukázané (navyše správnym orgánom vyvrátené) tvrdenia jednej procesnej strany. Ak rozhodnutie súdu nie je dostatočne zdôvodnené a je arbitrárne, znamená to porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 226/03) a je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vetrenko v. Moldova z 18. mája 2010).“.

Uvedeným postupom súdy súčasne privodili porušenie práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k. 3 Cbm 61/04 zo dňa 20.11.2007, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 84/2008 zo dňa 19.2.2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 23/2013 zo dňa 26.02.2015 základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 20 ods. 1, v článku 46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na ochranu majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu 1 k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé konanie zakotvené v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Bratislava č.k. 3 Cbm 61/04 zo dňa 20.11.2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 84/2008 zo dňa 19.2.2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 23/2013 zo dňa 26.02.2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

Súčasne si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania voči porušovateľom podľa § 10, § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) vo výške 3 131,42 eur (2 úkony právnej služby 1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH 20 %) do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

Ústavný súd sa s týmto názorom nemôže stotožniť.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu je nesporné, že ako krajský súd, tak aj najvyšší súd mali k dispozícii sťažovateľom predložené správne rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004, ktorými úrad rozhodol o porušení povinností správcu podľa § 35 ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona o kolektívnom investovaní v súvislosti s predajom akcií, pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou, a o uložení sankcie. Rovnako z rozhodnutí súdov v konaní o žalobe sťažovateľa, ako aj z ďalších podaní je zrejmé, že sťažovateľ navrhoval vykonanie ďalších dôkazov – spisov vedených v trestnom konaní a v správnom konaní, ako aj vyžiadanie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných.

Krajský súd existenciu označených rozhodnutí úradu len skonštatoval, no z jeho rozsudku nevyplýva, že by im pripisoval akúkoľvek závažnosť.

Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu v súlade s § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení svojho rozsudku na tieto poukázal a ďalej sa venoval odvolacím námietkam sťažovateľa. Najmä sa stručne vysporiadal s námietkou nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov ̶ vyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných, ktoré podľa najvyššieho súdu smerovali k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, navyše, nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Vo vzťahu k citovaným rozhodnutiam úradu len skonštatoval postoj krajského súdu k nim.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ako vyplýva z dikcie § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal (s výnimkou rozhodnutia v blokovom konaní). Len iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135 ods. 2 OSP).

Rozhodnutia úradu č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004 sú rozhodnutiami príslušného orgánu (§ 59 a nasl. zákona o kolektívnom investovaní v znení účinnom v rozhodnom čase) o tom, že bol spáchaný iný správny delikt, a o tom, kto ho spáchal.

Všeobecné súdy s výnimkou súdov v správnom súdnictve v konaní o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 a nasl. OSP) sú povinné bez ďalšieho posudzovania a hodnotenia osvojiť si závery príslušného správneho orgánu o tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt, a nie sú oprávnené ani samy spochybňovať výrok o vine v rozhodnutí označených subjektov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že spisy vedené v trestnom konaní a konaní o inom správnom delikte, ako aj zmluva o výkone depozitára, ktoré sťažovateľ žiadal obstarať ako dôkazy v konaní, síce už spadajú pod režim § 120 ods. 1 OSP, t. j. súd má možnosť vyhodnotiť ich ako nepotrebné pre zistenie skutkového stavu, avšak toto svoje rozhodnutie je povinný riadne a presvedčivo odôvodniť, berúc do úvahy tvrdenia účastníkov a už predložené dôkazy. Ak teda najvyšší súd ako súd odvolací skonštatoval, že „smerovali k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, navyše, nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody“, tento jeho postoj opäť opomína existenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré bol povinný reflektovať v zmysle § 135 ods. 1 OSP. Spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním navrhnutých dôkazov – ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu, resp. subjektov zodpovedných za škodu – vychádza z chybného vyhodnotenia predložených rozhodnutí úradu v rozpore s § 135 ods. 1 OSP, resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi v konaní, a preto nie je akceptovateľné.

Právny záver najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu, predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných by smerovalo k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, a nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako aj to, že je v súlade so zákonom, že krajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň záväzným spôsobom riešia predbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť. Naopak, je v hrubom rozpore s požiadavkou čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 144 ods. 1 ústavy a zakladá v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Pritom v dovolacom konaní má sám najvyšší súd nástroj na poskytovanie ochrany základných práv a slobôd účastníkov konania, osobitne vo vzťahu k ich právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 a nasl. ústavy. Je pritom povinnosťou každého všeobecného súdu postupovať v súlade s týmito požiadavkami a v súlade s ustanoveniami základného procesného predpisu pre občianske súdne konanie. Opravné prostriedky sú nástrojom na elimináciu možných pochybení. Je však dôležité, aby súdy pristupovali ku každej jednej veci pozorne a individuálne, a to aj v prípade, že obdobnú alebo dokonca totožnú vec už opakovane prerokovali, resp. že existuje výkladové pravidlo či právna veta pre postup súdu vo vzťahu k určitým námietkam. Napriek reálnej nadmernej záťaži súdov by tieto nemali pripustiť automatizáciu myslenia pri svojom rozhodovaní, v dôsledku čoho nielen znižujú svoju pozornosť a citlivosť k ochrane práv a právom chránených záujmov, ale tiež znižujú svoj vlastný status ako orgánov ochrany zákonnosti a aj ústavnosti.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/2001 z 23. augusta 2001, II. ÚS 132/02 z 13. novembra 2002 a sp. zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa na nedoručenie, resp. len formálne doručenie (bez poskytnutia lehoty na reakciu) vyjadrení k jeho odvolaniu a následne dovolaniu ústavný súd opakovane poukazuje na to, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (Hudáková v. Slovenská republika, Trančíková v. Slovenská republika, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014).

III. 2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015

Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky (m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom a uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok (I. ÚS 640/2014), keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi bola náhrada škody, ktorú si sťažovateľ uplatňoval voči žalovaným.

Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku neakceptovateľného záveru rozsudku a uznesenia najvyššieho súdu totiž sťažovateľovi nebola priznaná majetková ujma, čím mu nebolo umožnené pokojne užívať predmet svojho majetku. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 (bod 1 výroku nálezu).

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

V.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 3 131,42 eur (2 úkony právnej služby 1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH 20 %).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom sťažovateľa vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.