III. ÚS 628/2015

1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 7/2014 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l o .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 7/2014 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej právneho zástupcu , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 628/2015 z 8.decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 7/2014 z 26. februára 2015.

Z pripojených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zistil nasledovné. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou premlčania nároku sťažovateľky na základe vznesenej námietky premlčania. Vytkol jednak nedostatky pri koncipovaní dotknutej kúpnej zmluvy v tom smere, že v nej mali byť jasnejšie a jednoznačnejšie určené termíny nielen začatia (jún 2007), ale aj dokončenia a kolaudácie výstavby , a to určitejším spôsobom než „v priebehu roka 2009“. Vyslovil výhrady tiež voči postoju sťažovateľky, kedy jej „pri bežnej starostlivosti o svoj majetok, pri obvyklej opatrnosti muselo byť už v roku 2009 zrejmé, že výstavba je nereálna,“ a kedy podľa zistení súdu nepodnikla žiadne kroky. V závere okresný súd s poukazom na § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že „žalovaný porušil svoju povinnosť v článku III bod 6 predmetnej kúpnej zmluvy, že do júna 2007 nezačal na výstavbu , pričom premlčacia lehota začala plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca (1.7.2007) . Keďže žaloba bola podaná na tunajší súd po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty (4roky), dňa 23.1.2011 nemohol súd návrhu žalobcu vyhovieť, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania.“

Sťažovateľka je presvedčená, že otázku začatia plynutia premlčacej doby oba súdy posúdili nepresvedčivo a nedostatočne. Namietla, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, proti ktorému predložená sťažnosť smeruje, vychádza z absolútne nesprávneho právneho posúdenia veci, absolútne neposkytuje zrozumiteľné a jasné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Podľa sťažovateľky krajský súd nerešpektujúc svoje povinnosti vyplývajúce mu z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ústavy, ako aj z požiadaviek kladených na odôvodnenie rozsudku judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 517/2011-9), ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998, Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997)] dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany vydal nepresvedčivé rozhodnutie, ktorého odôvodnenie je nepresvedčivé, čím „došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, článku 36 ods. 1 Listina práva základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. februára 2015, so sp. zn. 6 Co/7/2014 porušené bolo. II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. februára 2015, so sp. zn. 6 Co/7/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

K podanej sťažnosti sa tiež vyjadril predseda senátu 6 Co krajského súdu (ďalej len „predseda senátu 6 Co“). S poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu vo veci sťažovateľky akcentoval skutočnosť, že sťažovateľka zakladá svoju sťažnosť na porušení práva na súdnu ochranu s odôvodnením, že napadnutý rozsudok nedáva odpoveď na kľúčový argument žaloby, s ktorým názorom vyjadril zásadný nesúhlas. Krajský súd podľa názoru predsedu senátu 6 Co úplne jasne odôvodnil začiatok plynutia premlčacej doby od porušenia záväzku začať s výstavbou areálu v 6/2007 a za dôležitú označil právnu otázku „kedy sa mohlo právo uplatniť na súde po prvýkrát“ (§ 101 Občianskeho zákonníka). Žalovaný v konaní pred všeobecným súdom teda nepochybne porušil svoju povinnosť začať s výstavbou wellness a športového areálu už v júli 2007, pričom „je úplne problematické konštatovať, že 1.1.2010 bol porušený záväzok ukončiť stavbu , ak záväzok na ukončenie stavby nebol dohodnutý na rok 2009, ale len ako pravdepodobné ohraničenie termínu. Ak preto rok 2009 je z hľadiska záväzku len ako pravdepodobné riešenie, nielen rok 2010, ale aj rok 2011 a všetky ostatné roky vyznievajú z hľadiska ukončenia stavby ako zmluvou nevylúčené riešenie (rok 2009 ako pravdepodobnosť, ostatné roky ako síce nepredpokladané, ale zmluvne možné riešenia).“

Následne dôvodil, že bez konkrétneho dátumu, kedy sa dalo právo uplatniť po prvýkrát, je tak nemožné začať s počítaním premlčacej doby a v konečnom dôsledku, stavba wellness mohla byť dokončená kedykoľvek po roku 2009 bez toho, aby sa dalo konštatovať porušenie zmluvy. Ďalej predseda senátu 6 Co spochybnil serióznosť záujmu sťažovateľky na výstavbe wellness a športového areálu na pozemkoch susediacich s ňou zakúpeným pozemkom, a to s ohľadom na kontrahovanie len zníženia kúpnej ceny a nie možnosti odstúpenia od zmluvy v prípade nesplnenia si zmluvnej povinnosti predávajúcim, ako aj s ohľadom na potenciálne opomenutie verejnoprávnych aspektov stavby – jednotlivých krokov územného a stavebného konania. Za zarážajúcu označil aj dĺžku doby od júla 2007, počas ktorej sťažovateľa ostala pasívna.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Nie je teda jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z odôvodnenia dotknutého rozsudku krajského súdu, ako aj z jeho predložených vyjadrení vyplýva, že zo zmluvného dojednania záväzku predávajúceho vystavať na pozemkoch priľahlých pozemku, ktorý dotknutou kúpnou zmluvou previedol na sťažovateľku, krajský súd vyvodil v prvom rade záujem na začatí s výstavbou . Krajský súd pritom vychádzal z vyššieho stupňa určitosti dojedaného najneskoršieho dátumu začatia s výstavbou (jún 2007) oproti dojednanému „predpokladanému“ dátumu kolaudácie stavieb (rok 2009). Záväzok tak rozdelil na dve fázy – jeho začatie a dokončenie výstavby . Na základe tejto úvahy následne krajský súd určil moment začatia plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie si práva na zľavu z ceny v prípade nesplnenia si tejto povinnosti práve ako moment nesplnenia si povinnosti začať s výstavbou, nie predpokladaný čas jej administratívneho ukončenia, t. j. predpokladaný čas kolaudácie. Tento postup okresný súd odôvodnil poukazom na faxové správy sťažovateľky zo 16. mája 2011 a z 18. augusta 2011, v ktorej mala predávajúceho vyzvať v zmysle povinnosti začať s výstavbou , avšak dokončenie stavby nespomína.

Krajský súd označil za správny záver okresného súdu, že v prípade, ak by sťažovateľke ako žalobkyni v konaní pred všeobecným súdom naozaj záležalo na výsledku formulovaného záväzku vybudovania , mohol termín dokončenia výstavby stanoviť presne, a to aj s ohľadom na možné prekážka pri dokončovaní projektu. Okresný súd tiež poukázal na zanedbanie obvyklej opatrnosti a bežnej starostlivosti o majetok zo stany sťažovateľky, ktorá nepodnikla žiadne kroky na jeho ochranu ani v čase, keď už bolo zrejmé, že vzhľadom na nezačatie výstavby táto určite nebude v predpokladanom termíne skolaudovaná, ako aj na skutočnosť, že ustanovenie čl. III bodu 6 dotknutej kúpnej zmluvy o záväzku vybudovať , formulovala sama sťažovateľka, resp. jej právny zástupca.

Pri právnom posúdení veci treba vo všeobecnej rovine poukázať aj na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26), podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29.5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku bolo povinnosťou krajského súdu ako súdu odvolacieho sa s podstatnou námietkou sťažovateľky, spočívajúcej v spochybnení stanoveného začiatku plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie jej práva na zľavu z kúpnej ceny, v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberať a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadať. Uvedená námietka má v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný význam, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom tak, aby k nej zaujal jednoznačný a nespochybniteľný právny záver.

Ani podľa názoru ústavného súdu jednotlivé ustanovenia predmetnej kúpnej zmluvy nie sú formulované dostatočne precízne – osobitne s ohľadom na povahu plnenia podľa tejto zmluvy. Táto skutočnosť však neoprávňuje všeobecné súdy pristupovať k sporu vzniknutému z takejto zmluvy tak, ako k tomu došlo v prejednávanom prípade. Vo veci sťažovateľky totiž súdy naozaj opomenuli prihliadnuť na základnú kontraktuálnu logiku, keď jednak bez toho, že by táto možnosť vyplývala z vykonaného dokazovania, rozdelili povinnosť vybudovať na dve samostatné fázy – povinnosť so stavbou začať a povinnosť stavbu dokončiť, a jednak len na základe „konkrétnejšie“ dojednaného času začatia výstavby ustanovili toto za cieľ sporného zmluvného ustanovenia. Paradoxne k tomuto ich záveru potom pôsobí vyjadrenie predsedu senátu 6 Co o nemožnosti presne určiť dokončenie stavby s ohľadom na povahu územného a stavebného konania, resp. ďalších administratívnych (a príp. faktických) okolností spojených s výstavbou nehnuteľnosti.

Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva jednoznačne, že by prejav vôle sťažovateľky a predávajúceho formulovaný v dotknutej zmluve, s ohľadom na ďalší obsah zmluvy, základnú logiku, pri riadnej a zodpovednej aplikácii § 266 Obchodného zákonníka mohol byť vykladaný tak, že by porušením článku III ods. 6 zmluvy bolo už len samo nedodržanie termínu začatia výstavby a toto osebe by bolo určujúcim faktorom pre rozhodnutie sťažovateľky uzavrieť kúpnu zmluvu pre dojednanej cene. Odôvodnenia rozsudkov a vykonaný výklad vôle zmluvných strán napríklad opomínajú „list v nemčine“ od (predávajúci) zo 17. júla 2006 predložený tiež na pojednávaní konanom 18. decembra 2012 pred okresným súdom. Teda, odôvodnenie rozsudku krajského súdu vykazuje predčasné uspokojenie sa s „istejším“ dátumom plnenia si (prvej) časti zmluvnej povinnosti, pred pravdepodobne a širšie určeným termínom splnenia si záväzku, ktorého cieľom a účelom z pohľadu sťažovateľky bolo zatraktívnenie lokality, v ktorej zamýšľala výstavbu bytov.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ho v súlade s § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.