III. ÚS 630/2015

1. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2014 doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014.

Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 261/2011-187 z 20. septembra 2012 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 780 506,02 € s príslušenstvom a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v sume 4 772, 65 €. Stotožňujúc sa s názorom žalobcu okresný súd konštatoval, že „odklad vykonateľnosti, povolený uznesením Krajského súdu v Bratislave, predstavoval prekážku na realizáciu rozhodnutí, ktorých zákonnosť bola a ešte stále je predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Realizáciu rozhodnutia... nepredstavuje len samotný postup vo forme daňovej exekúcie..., ale akákoľvek realizácia, ktorej dôsledok je rovnaký ako pri daňovej exekúcii a teda, zmenšenie majetku povinného subjektu.“. Z citovaného právneho názoru okresný súd uzavrel, že „pokiaľ teda daňový úrad napriek tomu, že súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí, použil finančné prostriedky, patriace navrhovateľovi na kompenzáciu daňových nedoplatkov, vyplývajúcich z týchto rozhodnutí, neoprávnene tak realizoval právny stav, deklarovaný v napadnutých rozhodnutiach a preto sa dopustil nesprávneho úradného postupu“. Okresný súd konštatoval aj vznik škody, keďže u „k zmenšeniu majetkového stavu nesporne došlo, pretože tieto finančné prostriedky (nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty a preplatok na dani z príjmov právnickej osoby – pozn.) neboli spoločnosti zaplatené v dôsledku vyššie popísaného postupu štátu, teda v dôsledku kompenzácie“. Napokon okresný súd ustálil, že „škoda v majetkovej sfére poškodeného a teda zmenšenie jeho majetkového stavu, nastala bezprostredne v dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho úradného postupu daňových orgánov. Išlo pritom o príčinu jedinú a prvotnú“.

Odvolací rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Zdôraznil v ňom, že žaloba o preskúmanie zákonnosti sporných daňových rozhodnutí bola napokon aj v dôsledku súvisiaceho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) o predbežnej otázke právoplatne zamietnutá, a preto „ak... sú všetky rozhodnutia v predmetnej veci správne, potom ani konanie predchádzajúce vydaniu týchto rozhodnutí nemôžeme označiť za nesprávny úradný postup“. Ku skutočnosti odkladu vykonateľnosti súdne preskúmavaných daňových rozhodnutí v rozhodnom časovom úseku sťažovateľ v dovolaní uviedol, že „odklad vykonateľnosti... rozhodnutí správcu dane neznamená, že žalobca nemá voči správcovi dane daňové nedoplatky. Odkladom vykonateľnosti sa na určitú dobu suspenduje jeden z účinkov rozhodnutia. Odloženie vykonateľnosti však nevylučuje možnosť dobrovoľnej úhrady, resp. započítanie a v tomto prípade aj kompenzáciu nadmerného odpočtu so splatným nedoplatkom žalobcu.“. V závere potom sťažovateľ v dovolaní zhodnotil, že „žalobcovi z titulu nezákonného rozhodnutia ani z titulu nesprávneho úradného postupu žiadna škoda nevznikla, nakoľko rozhodnutia o dovymeraní DPH boli správne a vydané v súlade so zákonom“. V dovolaní sťažovateľ kritizoval aj názor krajského súdu o náhrade trov prvostupňového konania a skutočnosť, že žaloba o náhradu škody bola podaná ešte pred uplynutím šesťmesačnej doby určenej zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uzavrel, že nesprávne právne posúdenie „je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia)“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje, že „žalobcovi z titulu nezákonného rozhodnutia ani z titulu nesprávneho úradného postupu žiadna škoda nevznikla, nakoľko rozhodnutia o dovymeraní DPH boli správne a vydané v súlade so zákonom. Napriek jednoznačným dôkazom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23.09.2014 č.k.: 4Cdo 98/2014 dovolanie odmietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie žalovanej smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný a preto ho odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Podľa sťažovateľa „pokiaľ súdy dospeli k záveru, že žalobcovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tým, že došlo ku kompenzácii nedoplatku na DPH v čase, keď bola odložená vykonateľnosť rozhodnutí, tak takto prezentované odôvodnenie rozhodnutia nemôže byť v súlade so zákonom a ani s Ústavou SR“.

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti rekapituluje judikatúrne postoje ústavného súdu ku kvalite odôvodnenia súdneho rozhodnutia vo väzbe na základného právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a konštatuje, že „oba súdy vo svojich rozhodnutiach nielenže nedali na rozhodujúcu argumentáciu sťažovateľa špecifickú odpoveď, ale svojvoľne hodnotili zistený skutkový stav, ktorý je možné v súhrne klasifikovať ako arbitrárny a z toho dôvodu neakceptovateľný a nezákonný“.

Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd SR tým, že odmietol dovolanie, stotožnil sa so závermi oboch konajúcich súdov a považoval ich rozhodnutia za riadne odôvodnené, porušil ústavné právo podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Takýto záver najvyššieho súdu nemôže byť správny, pretože odôvodnenia rozhodnutí tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu sú nielen nepresvedčivé a nedostatočné, ale samotná argumentácia je v rozpore so zákonom. Táto skutočnosť bola v priebehu pojednávania aj preukázaná. Týmto postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v podobe odňatia možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“.

2. Sťažovateľ ústavnému súdu 30. septembra 2015 doručil podanie označené ako „Rozšírenie sťažnosti“, v ktorom „za porušiteľa základného práva“ označil nielen najvyšší súd, ale aj okresný súd a krajský súd, ktoré v jeho civilnom spore rozhodovali. Znovu zrekapituloval podstatné námietky vecnej povahy proti priznaniu uplatneného nároku na náhradu škody, nesformuloval však žiaden návrh na rozhodnutie vo veci samej.

3. Ústavnému súdu bolo 22. októbra 2015 doručené ďalšie podanie sťažovateľa označené ako „Rozšírenie sťažnosti – upresnenie“, v ktorom opätovne „za porušiteľa základného práva“ označil nielen najvyšší súd, ale aj krajský súd a okresný súd a svoj pôvodný sťažnostný petit v jednom z jeho bodov zmenil.

4. Ústavnému súdu bolo 30. novembra 2015 doručené podanie správcu , v ktorom s odvolaním sa na § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požiadal o písomné upovedomenie o sťažovateľovej sťažnosti, „ako aj o tom, v akom rozsahu bola predmetná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, aby sa k nej mohol v prijatom rozsahu na ďalšie konanie vyjadriť“. Súčasne zaujal postoj aj k vecnej stránke podanej sťažnosti.

Eventuálne zjednanie nápravy v dovolacom konaní prichádza podľa argumentácie najvyššieho súdu do úvahy „iba ak je dovolanie procesne prípustné. Sťažovateľke však nič nebránilo ako osobe poškodenej rozhodnutím súdu podať podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a domáhať sa nápravy na základe podania mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom. Túto možnosť však sťažovateľka nevyužila napriek tomu, že iba v takom prípade by mohol najvyšší súd preskúmať aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu „nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu (odmietnutím dovolania) k zásahu do ústavných práv sťažovateľky“.

8. Správca úpadcu – – využijúc § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde doručil 23. februára 2016 ústavnému súdu podanie, v ktorom argumentuje v prospech záveru, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie predstavuje iba tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Taká vada nezakladá procesnú prípustnosť dovolania, je iba spôsobilým dovolacím dôvodom. Zdôraznil tiež, že „konkurzní veritelia v dotknutom konkurze... majú svoje legitímne očakávania pri uspokojení zistených konkurzných pohľadávok, ktoré vyplývajú z rozhodnutí všeobecných súdov...“. Poukázal aj na skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo vyhovené podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“) a ani „príslušní prokurátori nevstúpili do konania podľa oprávnení upravenými procesnými predpismi“.

9. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 1. marca 2016 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

K vecnej stránke kauzy sťažovateľ opakuje, že dodatočne došlo na rôznych úrovniach súdneho prieskumu problematických platobných výmerov daňového úradu k potvrdeniu správnosti sumy vyrubenej dane. A tak „vykonaným zápočtom daňový úrad len znížil dlh obchodnej spoločnosti a škoda nemohla byť spôsobená, keďže konečným rozhodnutím bolo potvrdené, že daň vo výške 3.453.955,19 € bola vyrubená opodstatnene“.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Na účel zdôvodnenia svojich právnych záverov, ktoré napokon viedli k pozitívnemu výroku tohto nálezu, považuje ústavný súd za nevyhnutné poukázať na podstatné okolnosti prejednávanej kauzy, ktoré nastali ešte v prvostupňovej fáze konania. Dôvodom tohto prístupu ústavného súdu nie je snaha pristúpiť k vyslovovaniu definitívnych úsudkov o kvalite právneho hodnotenia veci okresným súdom (to mu napokon na báze jeho vzťahu k všeobecným súdom ani neprislúcha), ale požiadavka na čo najdôkladnejšom a presvedčivom zdôvodnení záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu dovolacím uznesením najvyššieho súdu. Nevyhnutné je totiž uvedomiť si, že odmietnutie sťažovateľovho dovolania pre procesnú neprípustnosť je založené na právnom hodnotení vád, ktoré sťažovateľ v dovolaní prvostupňovej i druhostupňovej fáze konania o náhrade škody vytýkal, prípadne ktoré v dovolacom konaní vyšli najavo. Práve preto je potrebné, aby ústavný súd obrátil svoju pozornosť aj na tieto nachádzacie (základné) štádiá rozhodovacieho procesu, v ktorom sa sťažovateľ ocitol v pozícii žalovaného, hoci sa javia ako procesne príliš „vzdialené“ uplatneniu právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

1.1 Svojou žalobou sa domáhala zaplatenia 780 506,02 € s príslušenstvom od 8. januára 2012 do zaplatenia.

Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 261/2011-187 z 20. septembra 2012 vyhovel predloženému žalobnému petitu v plnom rozsahu a krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 62/2013-265 z 25. septembra 2013 takéto rozhodnutie o žalobe v celom rozsahu potvrdil. Oba všeobecné súdy vyhodnotili sumu nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty a preplatku na dani z príjmov právnických osôb, ktorá bola žalobcom uplatnená na vrátenie a príslušný daňový orgán ju použil na kompenzáciu právoplatne vyrubených daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty ako škodu na strane . Malo ísť o skutočnú škodu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného. Krajský súd k tomu dokonca dodal, že išlo o zmenšenie „majetkového stavu poškodeného o finančné prostriedky, na ktoré vzniklo poškodenému právo (nárok z titulu nadmerného odpočtu...“.

Ak by suma škody bola skutočne vyčísľovaná ako spôsobená nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vykonaní kompenzácie v čase, keď vykonateľnosť preskúmavaných daňových rozhodnutí bola súdnym rozhodnutím odložená, potom konajúce súdy nemohli obísť skutočnosť, že vznik nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty a uplatnenie práva platiteľa dane na jeho vrátenie samy osebe nevyvolávajú bez ďalšieho povinnosť daňového úradu uplatnenú sumu vrátiť. Zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom a účinnom v čase realizácie spornej kompenzácie uprednostňoval v § 63 ods. 8 použitie sumy požadovanej na vrátenie na započítanie nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty alebo aj na iných daniach toho istého daňového subjektu. Teda len preukázanie, že v tomto čase nemala žiadne daňové nedoplatky, by mohlo viesť k záveru, že nevrátenie celej sumy uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty predstavovalo škodu na strane . Určite však nie v podobe zmenšenia majetku poškodeného, ako to uviedli okresný súd i krajský súd. Týmto aspektom sa však ani okresný súd ani krajský súd v odôvodneniach svojich rozhodnutí, ba ani z hľadiska vedenia dokazovania v spore vôbec nevenovali. Hoci teda odôvodnenia oboch rozsudkov vyhlásených v základnom konaní dôsledne konštatujú nesprávny úradný postup, ich výroky v spojení s ustálenými skutkovými okolnosťami kauzy svedčia v prospech nezákonnosti platobných výmerov ako príčine vzniku škody. Pritom práve výrok súdneho rozhodnutia je právne záväzný.

Ústavný súd nadväzne konštatuje, že sumou škody, ktorá mala vzniknúť, sa okresný súd i krajský súd zaoberali len v minimálnej miere a iba formálne si osvojili dôvody žaloby o náhradu škody. Úplne ignorovali eventualitu, že v závislosti od výsledku prejudiciálnych konaní sa započítanie môže ukázať po stránke hmotnoprávnej v plnej miere opodstatnené a súladné s právom. Aj keď išlo len o eventualitu, súdy sa ňou mali zaoberať. V takej skutkovej a právnej situácii, aká v predmetnom sporovom konaní vznikla, totiž bolo potrebné vziať do úvahy, že ak by daňový úrad uplatnený nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty vrátil a následne by v konaní o tzv. správnej žalobe bola konštatovaná zákonnosť problematických daňových rozhodnutí, potom by v sume daňových nedoplatkov musel daňový úrad od vymáhať aj sumu zodpovedajúcu vrátenému nadmernému odpočtu na dani z pridanej hodnoty a o žiadnej škode by nebolo možné uvažovať.

Aj ústavný súd už viackrát naznačil (II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010), že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

2.1 Sťažovateľ vo svojom dovolaní tvrdil odňatie možnosti konať pred súdom, teda vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá mala spočívať v nedostatočnom odôvodnení odvolacieho rozsudku krajského súdu. V rovine tejto námietky nemožno najvyššiemu súdu z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť a ústavný súd tu odkazuje na obsah vyjadrenia najvyššieho súdu doručeného ústavnému súdu 19. februára 2016, ako aj na obsah vyjadrenia správcu doručeného ústavnému súdu 23. februára 2016, s ktorými sa plne stotožňuje.

Už bolo konštatované, že okresný súd pred vyhlásením meritórneho rozsudku (20. septembra 2012) nevyčkal na rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach (správne súdnictvo a konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Najvyšší súd sa však vôbec nezaoberal prípadným vplyvom tohto faktu na možnosť sťažovateľa konať pred súdom. Pritom samotný najvyšší súd napr. vo veci sp. zn. 3 Cdo 92/96 judikoval, že účastníkovi konania, ktorý bol pre nesprávny právny názor súdu týkajúci sa podstatnej skutočnosti dôležitej pre posúdenie veci vylúčený z realizácie svojich procesných práv (napríklad navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim), bola odňatá možnosť konať pred ním. Vo veci sp. zn. 5 Cdo 88/99 zasa uviedol, že ak bola účastníkovi konania odňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom, spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci, je daný dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Neskôr vo veci sp. zn. 1 Cdo 145/2004 vyslovil, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci a pod.).

Po rozhodnutí okresného súdu na prvom stupni došlo k právoplatnému ukončeniu prejudiciálnych konaní, ktorých výsledok svedčal proti žalobcovmu nároku na náhradu škody v sume, v akej bola priznaná. Tento argument však sťažovateľ v prvostupňovej fáze základného sporového konania objektívne využiť nemohol, pretože prejudiciálne konania ukončené ešte neboli. Keď potom v odvolacom štádiu konania argumentoval rozsudkom Súdneho dvora i právoplatným výsledkom súdneho prieskumu sporných daňových rozhodnutí, krajský súd iba formálne konštatoval nedostatok vplyvu tohto dôvodu na prvostupňové rozhodnutie okresného súdu s poukazom na § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úplne opomínajúc možnosť prednášania novôt podľa § 205a ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku.

2.3 Akokoľvek sa najvyšší súd v priebehu vývoja vlastných judikatórnych postojov k uplatňovaniu § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku pokúša o zúženie aplikačného rozsahu tohto dôvodu prípustnosti dovolania, neustále sa v jeho rozhodovacej činnosti objavujú prípady, keď je odňatie možnosti konať pred súdom identifikované nie vo faktickom procesnom postupe konajúceho súdu, ale v kvalite odôvodnenia jeho rozhodnutia, prípadne v extrémnom pochybení pri právnom hodnotení prejednávanej veci. Najvyšší súd v nadväznosti na to akcentuje, že aj takéto vady môžu mať v konečnom dôsledku dopad na procesné práva účastníka konania garantované mu procesným kódexom.

Hoci citované právne názory občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu neboli sústredene zrekapitulované v čase rozhodovania najvyššieho súdu o sťažovateľovom dovolaní, obsah zjednocovacieho stanoviska už len sumarizuje minulú judikatúru najvyššieho súdu berúc pri tom zjavne do úvahy aj právne názory ústavného súdu (dokazujú to ďalšie časti dôvodov stanoviska). Najvyššiemu súdu boli tieto postoje známe už aj v čase rozhodovania o spornom dovolaní, a práve základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyžadovalo, aby na ne najvyšší súd prihliadol a aby cez ich prizmu vyhodnotil základné konanie o nároku na náhradu škody ako celok. Len z takéhoto hodnotiaceho zorného uhla bolo možné pristúpiť k ústavne konformnému uplatneniu § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v sťažovateľovom prípade. Najvyšší súd však opomenul, že skutočnosti (spôsob právoplatného ukončenia prejudiciálnych konaní) predkladané sťažovateľom v odvolacej fáze konania mali podstatný vplyv na rozhodnutie o predmetnej žalobe o náhradu škody, a to obzvlášť s prihliadnutím na už ustálenú rozpornosť výroku a odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu v otázke sumy škody ako neodpustiteľnej podmienky pre priznanie uplatneného nároku. Ich formálne „vybavenie“ krajským súdom, ktorý len odkázal na viazanosť okresného súdu skutkovým stavom v čase vyhlásenia prvostupňového rozsudku, zjavne ignoruje rozsah preskúmavacej právomoci odvolacieho súdu aprobovaný zákonom aj v záujme základného práva účastníka konania na súdnu ochranu. Tento rozsah je určený nielen rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale aj dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a 205a Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd opätovne prejednal dovolanie sťažovateľa s tým, že bude dôsledne rešpektovať § 242 ods. 1 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku. Bude nevyhnutné, aby dôsledne preskúmal a v odôvodnení rozhodnutia o dovolaní náležite vysvetlil eventuálny vplyv postoja, ktorý všeobecné súdy v právoplatne ukončenom základnom konaní zaujali k meritórnemu výsledku prejudiciálnych konaní (pred Súdnym dvorom i pred najvyšším súdom v rámci súdneho prieskumu sporných daňových rozhodnutí), na možnosť sťažovateľa konať pred súdom, teda na jeho možnosť realizovať zákonom garantované procesné práva účastníka konania, predovšetkým právo argumentovať k právnej stránke prejednávanej veci.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016