III. ÚS 633/2015

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DEVELOP GROUP a. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DEVELOP GROUP a. s., Nobelova 34, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 3 Cob 90/2012 a v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy 10 000 € s príslušenstvom v procesnej pozícii žalovanej vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 203/2010. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 13. septembra 2011 tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v napadnutom konaní rozsudkom z 11. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd v napadnutom konaní uznesením z 29. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/19/2014 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/90/2012 porušili základné práva spoločnosti DEVELOP GROUP a.s. so sídlom Nobelova 34, Bratislava na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.07.2015, sp. zn. 1 Obdo/19/2014 a jemu predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.09.2013, č. k. 3Cob/90/2012-182 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti DEVELOP GROUP a.s. so sídlom Nobelova 34, Bratislava za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie FARDOUS PARTNERS s.r.o. v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať nedostatkami petitu predostretej sťažnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd nevyzýval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov petitu. Sťažovateľka v prvom bode petitu svojej sťažnosti žiadala vysloviť porušenie svojich práv „... v konaní vedenom pod sp. zn...“. V druhom bode petitu sťažnosti sťažovateľka žiada zrušiť označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Nejasnosť a v konečnom dôsledku aj nevykonateľnosť prípadného výroku ústavného súdu na základe takto formulovaného petitu spočíva v tom, že sťažovateľka žiada zrušiť označené rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu bez toho, aby žiadala vysloviť porušenie svojich práv týmito rozhodnutiami. Ústavný súd je totiž oprávnený v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušiť označené rozhodnutia len za predpokladu, že vysloví porušenie základných práv alebo slobôd týmito rozhodnutiami. Ďalším závažným nedostatkom petitu je nedostatočné určenie práv ich slovným pomenovaním podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka ich v petite svojej sťažnosti označila len ako základné práva na súdnu ochranu.

Uvedený rozsah nedostatkov sťažnosti (neurčitosť a nevykonateľnosť petitu) aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd štandardne vedie k odmietnutiu sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd v záujme poskytovania materiálnej ochrany pre účely predbežného prerokovania tejto sťažnosti preskúmal námietky sťažovateľky vychádzajúc z odôvodnenia jej sťažnosti a dospel k záveru, že sťažovateľka kritizuje označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu, že v okolnostiach jej veci malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na právnu pomoc podľa 47 ods. 2 ústavy, na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj jej označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. A to tým skôr, že z odôvodnenia sťažnosti vyplýva kritika nedostatočnej ochrany práv sťažovateľky krajským súdom ako súdom odvolacím, čo by sťažovateľka v sťažnosti nevyhnutne musela premietnuť do namietania porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy; takáto námietka v sťažnosti absentuje. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Podľa názoru ústavného súdu v danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení a jeho odôvodnení dospel k ústavne prijateľnému právnemu záveru o neexistencii namietanej vady podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), t. j. že postupom súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom zakladajúcej prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia po rekapitulácii rozhodných skutočností dospel k záveru, že sťažovateľke nebolo znemožnené uplatnenia procesných práv priznaných jej v občianskom súdnom konaní, poukázal pritom na to, že ak sa sťažovateľka chcela dať v konaní na súde prvého stupňa zastúpiť advokátom, mohla a mala tak urobiť v primeranej lehote po prevzatí predvolania na pojednávanie, a nie až v deň pojednávania. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že sťažovateľka v tejto súvislosti neuviedla žiadne okolnosti, ktoré jej mali brániť zvoliť si právneho zástupcu včas. Navyše, sťažovateľkou uvedený dôvod na odročenie pojednávania súd nevyhodnotil ako dôležitý aj z toho dôvodu, že nepovažoval za preukázané telefonické tvrdenie sťažovateľky o zvolení si právneho zástupcu, keďže toto tvrdenie nebolo v danom momente posudzovania okresného súdu žiadnym spôsobom preukázané. Dovolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že okresný súd tým, že neodročil pojednávanie z namietaného dôvodu a vec prerokoval v neprítomnosti sťažovateľky a rozhodol, neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd reagoval aj na tvrdenie sťažovateľky, že nemala možnosť produkovať dôkazy do termínu pojednávania (13. septembra 2011) z dôvodu, že uviedol, že obaja účastníci konania boli v každom predvolaní na pojednávanie a poučení o povinnosti podľa § 120 ods. 4 OSP, a je len na účastníkoch, či možnosti na uplatnenie svojich práv aj reálne využijú, teda či sú v konaní aktívni a uplatňujú tieto práva. Uvedené závery podľa názoru ústavného súdu sú logické, vychádzajú z rozhodných skutočností a sú aj ústavne akceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka nesúhlasí s týmito závermi najvyššieho súdu, ešte nie je dôkazom o tom, že skutočne došlo k porušeniu jej označených práv.