III. ÚS 634/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 634/2015-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti a , obaja bytom , zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátska kancelária, Kollárova 35, Martin, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014 vo výroku

o náhrade trov konania takto rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 634/2015-14 zo 16. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť a , (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014 vo výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Podľa názoru sťažovateľov pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú hodnotu odmeny advokáta podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci, pretože vyhláška dôsledne rozlišuje situácie, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Nedá sa preto vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nie je možné tento predmet konania peniazmi oceniť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Na podporu svojich argumentov sťažovatelia poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo/17/2010 z 15. apríla 2011.

Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby im priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 52/2016 z 3. februára 2016 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, ktorá uviedla, že sťažnosť nepovažuje za opodstatnenú. Poukázala pritom na vyjadrenie predsedníčky senátu „6 Co“, z ktorého vyplýva, že „pokiaľ krajský súd nemal na účely rozhodovania o trovách konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia exaktný údaj o hodnote nehnuteľnej veci, a to podľa jej hodnoty v zmysle citovaného § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a zisťovanie tejto hodnoty by znamenalo ďalšie trovy súdneho konania (napr. v podobe znalečného), bola namieste aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. tak, ako to bolo formulované v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí“.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (m. m. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Treba pritom dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Otázka náhrady trov konania však dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka obsiahnutého aj v označených článkoch, ktorých porušenie sťažovatelia namietali (napr. I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).

Krajský súd však v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, k tomu poukazuje krajský súd na názor vyslovený v zrušujúcom uznesení sp. zn. 6 Co/241/2010 zo dňa 9. 3. 2011, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v určovacích žalobách treba vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a nie z ustanovenia § 10 uvedenej vyhlášky. Na základe uvedeného preto krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách, pričom vychádzal z premisy, že základná sadzba tarifnej odmeny sa určí postupom, pri ktorom nie je možné hodnotu predmetu sporu určiť... Odporcom 2/ a 3/ patrí náhrada trov právneho zastúpenia za uvedené úkony... spolu 1.962,24 Eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.). V odvolacom konaní nebol navrhovateľ úspešný, z ktorého dôvodu vzniklo odporcom právo na náhradu trov druhostupňového konania... Pokiaľ ide o odporcov 2/ a 3/, týmto krajský súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 79,58 Eur (vyjadrenie k odvolaniu 58,69 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., režijný paušál v sume 7,63 Eur, 20 % DPH 13,26 Eur).“

Na danú problematiku reagoval aj najvyšší súd, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/58/2012 z 27. júna 2013 konštatoval: „... rozhodovacia prax súdov (vrátane najvyššieho súdu) v otázke určovania tarifnej hodnoty veci v konaniach o určenie vlastníctva vykazovala v niektorých prípadoch znaky nejednotnosti. V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 3 Cdo 187/2011, 4 Cdo 117/2009, 5 Cdo 141/2010 a 7 Cdo 54/2010 a 7 MCdo 10/2012 bol napokon zaujatý právny názor, s ktorým sa stotožnil dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Podľa názoru dovolacieho súdu zastávaného v tejto veci treba mať na zreteli nasledovné: Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.]. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu považuje za základ pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, lebo vyhláška č. 655/2004 Z. z. dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že vtedy, keď je predmetom občianskeho súdneho konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zákona č. 71/1992 Zb. Predmetom sporu v danej veci bolo určenie vlastníctva pozemku, teda veci, ktorá je oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi. Pri priznávaní náhrady trov dovolacieho konania bolo vzhľadom na túto skutočnosť potrebné vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej nie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky.“

Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že ním bolo porušené nielen základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v príčinnej súvislosti s nimi aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako porušujúce označené práva sťažovateľov, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v druhom bode výroku tohto nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní, ktorým navrhovateľ napadol druhý výrok rozsudku okresného súdu, majúc pritom na zreteli účel zákonnej úpravy ustanovenia § 142 ods. 1 OSP.

Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).

Ústavný súd podľa vyhlášky priznal sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 € a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu – vykonané v roku 2016) ústavný súd sťažovateľom náhradu nepriznal, pretože neobsahoval žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatne prispeli k objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016