III. ÚS 635/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 635/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

V veci vedenej pod sp. zn. 11 C 246/2008 sa sťažovateľ voči žalovanej domáhal na okresnom súde zaplatenia odmeny za právnu pomoc, ktorú jej poskytol v (inom) občianskom súdnom konaní v sume 1 213,90 € (neskôr sťažovateľ pred prvým pojednávaním žalobu v časti o zaplatenie sumy 287,13 € vzal späť, preto okresný súd konanie v tejto časti zastavil). Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene žalovanej podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne žalobu a jej doplnenie a vykonaním týchto úkonov poskytol žalovanej právnu pomoc advokáta. Rovnako spornou medzi účastníkmi konania nebola ani skutočnosť, že medzi nimi nikdy nedošlo k dohode o spôsobe ani výške zmluvnej odmeny advokáta za poskytnuté právne služby. Keďže v posudzovanom prípade nebola odmena sťažovateľa za poskytnutie právnych služieb v intenciách § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) dohodnutá, prichádzala do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena advokáta, ktorá sa riadi § 9 až § 14 vyhlášky. Spornou medzi účastníkmi konania tak zostala otázka, či sa v danom prípade bude na odmenu advokáta aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky, t. j. v závislosti od výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, alebo je aplikácia uvedeného ustanovenia vylúčená, pretože nie je možné vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa odmena advokáta určí podľa zásad § 11 ods. 1 vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu.

Rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012 bol odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. júna 2011 v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdený. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľ výšku zľavy z ceny diela a ani cenu diela nešpecifikoval, pričom hodnota sporu sa mala podľa návrhu na začatie konania určovať v konaní až znaleckým dokazovaním, je teda zrejmé, že pri podaní návrhu na začatie konania nebolo možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. Keďže tarifná hodnota veci rozhodujúca pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle § 10 vyhlášky sa v čase úkonov právnej služby nedala zistiť, podľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľovi vznikol nárok na odmenu vo výške 1/13 výpočtového základu v zmysle § 11 ods.1 vyhlášky. Uvedený záver podľa odvolacieho súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že samotný sťažovateľ túto sumu explicitne nevyjadril v žalobnom petite a odvolával sa na nedostatočnú súčinnosť žalovanej. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 13. júna 2011 vo vzťahu k nepriznaniu odmeny za návrh na vykonanie poznámky a za doplnenie návrhu, na ktoré v tejto časti odkázal. Námietku sťažovateľa o nedostatočnej súčinnosti zo strany žalovanej považoval odvolací súd za nepreukázanú. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa teoretickej možnosti žalovanej dozvedieť sa o nároku žalobcu v deň podania návrhu na súde, pretože za kvalifikovanú žiadosť žalobcu ako veriteľa v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka voči žalovanej považoval doručenie žalobného návrhu žalobkyni. Krajský súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa spôsobu určenia tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru, že všeobecné súdy nesprávne vyložili § 11 ods. 1 vyhlášky. V danej veci bol podľa jeho názoru aj pri začatí poskytovania právnych služieb predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Skutočnosť, že v čase udelenia splnomocnenia sťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určená výška požadovanej zľavy z ceny diela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch, resp. zistiť s nepomernými ťažkosťami. Práve naopak, doplnením žaloby, a to upravením jej petitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárok žalovanej (v danom spore vystupujúcej ako žalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnota sporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena diela bola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, použije sa ako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu. V danom spore však bolo uplatňované právo vždy vyjadriteľné peniazmi a podaním z 29. júna 2006 bol nárok percentuálne kvantifikovaný, na základe čoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sa v konaní ďalej uplatňovala a naďalej aj uplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnoty uplatňovaného práva v peniazoch, čo vylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 vyhlášky. S poukazom na tieto skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že správne požadoval aplikovať na výpočet tarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky.

Sťažovateľ je toho názoru, že „závery dovolacieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú jeho argumentáciu, podľa ktorej v danej veci je a aj pri začatí poskytovania právnych služieb bol predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí, pričom právne posúdenie otázky, že hodnotu predmetu poskytovania právnej služby v prerokovávanej veci nie je možné vyjadriť v peniazoch a preto je potrebné odmenu vypočítať podľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky vychádza zo striktne formálneho výkladu tohto ustanovenia. V dôsledku uvedených skutočností postup a rozsudok dovolacieho súdu porušili požiadavku spravodlivosti a materiálnej ochrany práv sťažovateľa, sú neodôvodnené a arbitrárne, vyúsťujúce do porušenia práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že: 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 M Cdo 10/2013 porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 M Cdo 10/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Pavla Čičmanca – advokáta...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov, ako aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.

vyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky pre určenie tarifnej hodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatia poskytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, ale taktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmete právnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy).

tak odmena za poskytovanie právnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatím poskytovania právnej služby oznámil potenciálnemu klientovi hodnotu svojich služieb, najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svoje právne služby odmenu v závislosti od výšky peňažného plnenia od počiatku ich poskytovania (v bežnej praxi nejde o štandardný postup), a s ohľadom na také vysoké sumy ako v tomto prípade, aby klient ako spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne informovane sa rozhodnúť, či advokátove služby využije alebo nie.

zastúpenia. Tento záver vyplýva z formulácie žalobného petitu (povinnosť poskytnutia zľavy z ceny diela stanovenej znaleckým posudkom), ktorá dokazuje skutočný úmysel sťažovateľa požadovať za poskytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažného plnenia, ale z neurčitého základu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzal z vyúčtovania svojich doterajších právnych služieb podľa § 11 ods. 1 vyhlášky.

Iný záver by mal za následok neakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokáta za vykonané úkony právnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.

Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnou skutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 (prijatom neskôr ako napadnutý rozsudok najvyššieho súdu) sa zaujal právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa, pričom ide o trovy právneho zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnom konaní domáhal zľavy z ceny. O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadne pochybnosti, no napriek tomu rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázku diametrálne odlišne.

V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzované z právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právo posudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senát najvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý pred tým vyslovil iný senát najvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorom iného senátu súhlasiť.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že obdobná vec sťažovateľa bola uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 246/2015 zo 16. apríla 2015 odmietnutá z tých istých dôvodov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015