III. ÚS 636/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2014 doručená a 30. marca 2015 doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 228/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 32 C 412/05 z 8. novembra 2013, ktorého predmetom bolo posúdenie nároku sťažovateliek na náhradu škody spôsobenej odporcom v 1. až 3. rade, ktorá im vznikla okrem iného tak, že žalovaní neoprávnene manipulovali s majetkom sťažovateliek, v ktorom boli sťažovateľky iba čiastočne úspešné.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom sťažovateľky vidia porušenie svojich v petite označených práv. Sťažovateľky sa obmedzujú na tvrdenie, že všeobecné súdy „kládli dôraz len na tie dôkazy, ktoré svedčili“ v ich neprospech a dôkazy v ich prospech „nehodnotili spôsobom zodpovedajúcim spravodlivému procesu“. Preto sú toho názoru, že z uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov a judikatúry ústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu boli nepochybne porušené ich označené práva.

Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu sťažovateľky uvádzajú citácie dohovoru, ústavy a judikatúry ústavného súdu, čo nijako neozrejmuje vo väzbe na konkrétny prípad.

V závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/228/2014, osobitne rozsudkom tohto krajského súdu... zo dňa 22.09.2014, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 08. novembra 2013 č. k. 32C 412/2005-526, porušené bolo.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný v 1. rade konal protiprávne, keď realizoval útočnú svojpomoc pre účely zmocniť sa svojho práva voči sťažovateľkám, ktoré užívali byt v jeho vlastníctve, a nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky sťažovateliek, ktorými spochybňovali správnosť výroku odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, a uviedol, že „Dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla a aký je rozsah (výška) zaťažuje poškodeného. Odvolací súd je v zhode so súdom 1. stupňa, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno, neprodukovali relevantné a objektívne dôkazy, ktorými by jednoznačne preukázali svoje tvrdenia, že v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného došlo k zmiznutiu hnuteľných vecí (šperky, hodinky, alkohol, parfumy, finančná hotovosť, kvety a potraviny chladničke), ani nepreukázali, že sa v predmetnom byte označené veci v čase škodovej udalosti nachádzali. Nielenže nebola preukázaná existencia konkrétnych vecí, preukázaná nebola ani ich prípadná hodnota, keď neboli predložené žiadne nadobúdacie doklady, výpovede darcov ohľadom nadobúdacej ceny neboli hodnoverné a nebolo možné pristúpiť ani k objektívnemu odhadu ich ceny. Žalobkyne napokon ani v odvolacom konaní nepredložili dôkazy, ktorými by preukázali svoje tvrdenia. Na základe uvedeného súd nemohol pristúpiť ani k aplikácii ustanovenia § 136 O. s. p., keďže citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade, ak bol preukázaný samotný nárok a sporným zostala len jeho výška, ktorú je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo nemožno zistiť vôbec. Ak však nebolo dostatočne preukázané, že škoda na majetku žalobkyni vôbec vznikla, nie je možné pristúpiť k zisťovaniu jej výšky postupom podľa §136 O. s. p.“.

Z uvedeného krajskému súdu vyplynulo, že „rozsudok súdu 1. stupňa je napadnutých častiach vecne správny a preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok

krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateliek neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateliek o porušení ich práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľky sú zastúpené advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).