III. ÚS 637/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 637/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 35/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 35/2014 z 22. októbra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd porušili svojimi postupmi a rozhodnutiami ním označené základné práva zaručené ústavou a listinou a práva zaručené dohovorom.

Svoje presvedčenie o zásahu do jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa „ani jeden zo súdov nezaoberal celou obhajobou sťažovateľa smerujúcou k nesprávnosti použitia kvalifikačného momentu podľa § 138 písm. j) Tr. zák.“. Krajský súd sa mal obmedziť iba na konštatovanie, že „obhajobné námietky nie sú akceptovateľné vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdnu prax“. Najvyšší súd sa podľa slov sťažovateľa «vysporiadal iba s jednou námietkou obhajoby k otázke správnosti použitia právnej kvalifikácie „na viacerých osobách“, a to s námietkou vzťahujúcou sa k predmetu útoku, ktorú uzatvoril tým, že tento trestný čin je zaradený medzi trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čo postačuje pre záver, že tento trestný čin je možné spáchať na viacerých osobách».

Sťažovateľ však tvrdí, že všeobecné súdy „nevenovali žiadnu pozornosť, a to ani poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, zásadným obhajobným námietkam, ktoré podľa názoru sťažovateľa vylučujú použitie § 138 písm. j) Tr. zák. na daný prípad“.

Poznamenal, že „Ak je... určité konanie zahrnuté už v znakoch základnej skutkovej podstaty, nie je možné, to isté konanie považovať aj za znak kvalifikovanej skutkovej podstaty, pretože to vylučuje ustanovenie § 38 ods. 1) Tr. zák.“. Je pritom presvedčený, že v jeho prípade všeobecné súdy nepostupovali v súlade s týmto ustanovením.

V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v jeho trestnej veci „bol nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz – znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. p. PPZ-KEU-BA-EXP- 2012/3859 zo dňa 21. 6. 2012, pretože vyšetrovateľ nepostupoval podľa § 142 ods. 3 Tr. por.“. Uznesenie „o pribratí znalca do konania, na podklade ktorého bol označený znalecký posudok vypracovaný doteraz doručené sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebolo, čo je porušením práva na obhajobu a nezákonným spôsobom získania dôkazu... Sťažovateľ získal z odôvodnení rozhodnutí súdov... dojem, že takéto rozhodnutie mu nie je potrebné doručovať ak bolo vydané pred vznesením obvinenia, s čím nemôže súhlasiť, pretože znalecký posudok vypracovaný na základe takéhoto uznesenia sa proti nemu v trestnom konaní použil, preto musí mať možnosť sa proti pribratiu znalca do konania brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti. Naviac tvrdenia uvedené... v rozhodnutí Najvyššieho súdu... sú nejasné v tom, že hovorí o nejakom uznesení na predbežné znalecké skúmanie a následnom uznesení, ktoré už bolo vraj sťažovateľovi doručené, čo nie je pravda.“.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 35/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutí a ich arbitrárnosťou vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa spočívajúcej v námietkach: - nesprávnej kvalifikácie skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom konania na viacerých osobách s poukazom na ustanovenie § 138 písm. j) Trestného zákona, - nedostatočného odôvodnenia príkazov Okresného súdu Nitra na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, - nezákonnosti dôkazu – znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KEÚ PZ“) – ktorá mala prameniť z nedoručenia sťažovateľovi ani jeho obhajcovi uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru o pribratí tohto ústavu do konania.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

„... najvyšší súd pripomína, že dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi sa podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. dopustí ten, kto neoprávnene a) vyrobí, b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť, c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje. Podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. Závažnejším spôsobom konania sa podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. rozumie páchanie trestného činu na viacerých osobách, pričom viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zákona). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný svojím úmyselným konaním neoprávnene predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu mefedrón, pričom tento čin páchal závažnejším spôsobom konania, pretože ho páchal minimálne na piatich osobách, teda na viacerých osobách. Tým obžalovaný naplnil všetky pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.

Konajúce súdy odkázali na príslušnú právnu úpravu, ktorá bola pre posúdenie skutku rozhodujúcou. Najvyšší súd citoval zákonné ustanovenia § 172 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona upravujúce trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a poukázal aj na znenie ustanovenia § 138 písm. j) Trestného zákona. Zároveň opísal skutkové okolnosti prípadu, uviedol, akého konania sa sťažovateľ dopustil a akým spôsobom (dopustil sa trestného činu na viacerých osobách v súlade s § 127 ods. 12 Trestného zákona). Napokon vyhodnotil, že sťažovateľ naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu. Dovolací súd ozrejmil, prečo napriek presvedčeniu sťažovateľa o opaku bolo potrebné považovať jeho konanie za také, ktoré ohrozovalo život alebo zdravie viacerých osôb (zaradenie tohto trestného činu v štruktúre Trestného zákona), a zdôraznil aj úmysel zákonodarcu sledovaný použitou zákonnou úpravou ̶ potrestať páchateľov, ktorí distribuujú omamné či psychotropné látky viacerým osobám.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov v tejto časti za neodôvodnené alebo arbitrárne. Konajúce súdy uviedli právnu úpravu, podľa ktorej pri kvalifikácii skutku postupovali, pritom výklad a aplikácia tejto úpravy zo strany súdov ničím nenaznačuje, že by bola v rozpore s jej znením alebo účelom. Je tiež potrebné pripomenúť, že sú to práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne povolané na výklad a aplikáciu zákonov v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach (pozri čl. 142 ods. 1 ústavy). Uvedenému nasvedčujú viaceré ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [napr. § 8 ods. 3, § 15 ods. 3, § 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]. Preto vstupovanie ústavného súdu do rozhodnutí všeobecných súdov v súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych noriem je aktuálne iba v prípade takého odchýlenia sa od znenia príslušných ustanovení, že by to malo za následok zásadné popretie ich účelu a významu. V tomto prípade tomu tak nebolo.

Ústavný súd preto po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a v jeho spojitosti aj s rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnako je zjavne neopodstatneným aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa na jeho stíhanie alebo pozbavenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov (čl. 8 ods. 2 listiny), keďže, ako to už z dosiaľ uvedeného vyplýva, ústavný súd pri svojom prieskume nezistil v postupoch a rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu nezákonnosť, resp. rozpor so zákonom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z podstaty, zmyslu a účelu základných práv zaručených v citovaných ustanoveniach ústavy a dohovoru vyplýva, že elementárnou podmienkou úspešného uplatňovania ich ochrany je smerovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primárne priamo proti týmto príkazom. Ak bol teda sťažovateľ presvedčený o nedostatočnom odôvodnení príkazov Okresného súdu Nitra, mal sťažnosť pre porušenie označených základných práv podať práve proti týmto príkazom (samozrejme, za dodržania všetkých procesných podmienok vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre podanie takejto sťažnosti, najmä pokiaľ ide o jej včasnosť).

O tomto závere svedčia aj rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal v odôvodnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie, t. j. nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006 a sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. júna 2012, v ktorých ústavný súd síce konštatoval porušenie tých istých základných práv, ktoré označil aj sťažovateľ (podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), avšak v uvedených prípadoch boli namietané samotné príkazy všeobecných súdov a konania im predchádzajúce, t. j. odlišné od konaní a rozhodnutí v merite trestnej veci, ako to je v danom prípade.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že tak druhostupňový, ako aj dovolací súd neodôvodnili prijaté závery vo vzťahu k jeho obhajobe spočívajúcej práve v tvrdenom nedostatočnom odôvodnení príkazov, potom tieto námietky jednoznačne spadajú pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v tejto súvislosti sťažovateľ nenamieta.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto okolnosti uviedol: «Už súd prvého stupňa zaujal správne stanovisko k namietaným príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „príkaz“). Nadriadený súd tam uvedené správne právne úvahy dopĺňa o to, že odôvodnenosť príkazu je potrebné posudzovať aj s prihliadnutím na charakter a závažnosť veci a jeho odôvodnenie závisí od dôkazov a faktov známych v čase jeho vydania. V danej veci tieto v tom čase boli dostačujúce na to, aby bolo príkazom súdu zasiahnuté do práva na súkromie, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu námietky obžalovaného nie sú akceptovateľné. Všeobecne možno konštatovať, že inak sa dôvody na vydanie príkazu hodnotia v čase jeho vydania a inak sa na ne pozerá neskôr, keď sú už známe iné dôkazy a iné skutočnosti. Len to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nezodpovedá predstavám obžalovaného nemá za následok jeho nezákonnosť. Napokon aj výsledky zaznamenanej komunikácie potvrdili opodstatnenosť vydania príkazu. K rovnakým záverom odvolací súd dospel aj ohľadne námietok týkajúcich sa príkazu na domovú prehliadku.»

Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu k tejto otázke vyplýva táto relevantná argumentácia: „Obvinený v dovolaní namietal nezákonnosť vykonania dôkazu, ktorý spočíval v nedostatočnom odôvodnení príkazu na odpočúvanie telefónnych hovorov vydaného Okresným súdom Nitra... ... podmienky a účel odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sú ustanovené v § 115 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku. Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky možno vydať, pri dôvodnom predpoklade, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Týmito skutočnosťami možno rozumieť skutočnosti uvedené najmä v § 119 ods. 1 písm. a/ až písm. c/ Tr. por., ak sú podstatné pre trestné konanie.

Ani v tejto časti ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu sťažovateľa a vysloviť porušenie jeho základných práv, preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nezákonnosťou dôkazu (Pozri už uvedenú citáciu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.)

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Porušenie základného práva na obhajobu, ale aj základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ videl v akceptácii „nezákonného dôkazu“ v jeho trestnej veci. Za nezákonný považoval znalecký posudok KEU PZ z dôvodu, že uznesenie, ktorým bol tento ústav poverený vypracovaním znaleckého posudku, nebol sťažovateľovi ani jeho obhajcovi doručený.

Najvyšší súd k tejto námietke uviedol: „Obvinený v dovolaní namietal aj skutočnosť, že mu nebolo doručené uznesenie o pribratí znaleckého ústavu z 19. marca 2012 ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, a teda nemal možnosť podať voči nemu sťažnosť, hoci je prípustná. Najvyšší súd poukazuje na to, že uznesenie o pribratí znalca bolo vydané vyšetrovateľom v čase, keď bolo začaté trestné stíhanie vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por., a preto nebolo potrebné ho doručovať obvinenému, ktorý v tom čase ešte v pozícii obvineného nevystupoval. V tejto súvislosti bolo právo obvineného na obhajobu zabezpečené následnou možnosťou preštudovať vyšetrovací spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania ako aj v konaní pred súdom, kedy sa obvinený ako aj jeho obhajca zúčastnili vykonávania dôkazov vrátane výsluchu znalca. Len na margo najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že predmetné uznesenie bolo vydané za účelom predbežného znaleckého skúmania. Následné uznesenie o pribratí znaleckého ústavu z 13. apríla 2012, ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, za účelom vypracovania riadneho znaleckého posudku bolo už obvinenému riadne doručené dňa 20. apríla 2012.“

Je evidentné, že všeobecné súdy neopomenuli ani otázku namietanej „nezákonnosti dôkazu“ vyplývajúceho zo znaleckého posudku vypracovaného na základe uznesenia orgánu činného v trestnom konaní, ktoré podľa slov sťažovateľa nebolo doručené jemu ani jeho obhajcovi.

Ani v tomto prípade ústavný súd nemôže konštatovať porušenie označených základných práv sťažovateľa. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa načrtnutej problematike venovali, a to z hľadiska ústavnoprávnych záruk udržateľným spôsobom. Konajúce súdy zreteľne uviedli, z ktorých zákonných ustanovení pri vyvodení svojich právnych záverov vychádzali a konečné rezultáty prijali so zameraním sa na dodržanie kontradiktórnosti trestného konania a práva sťažovateľa na obhajobu. K samotnému znaleckému posudku, ako to uviedli všeobecné súdy, sa mal sťažovateľ možnosť vyjadriť, a teda mohol v tejto súvislosti predostrieť proti nemu všetky svoje námietky (vrátane tých, ktoré ako príklad uvádza v sťažnosti). Zmyslu a účelu základného práva sťažovateľa na obhajobu preto bolo zo strany všeobecných súdov dané za dosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015