III. ÚS 637/2022

III. ÚS 637/2022 Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k výroku a odôvodneniu uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 637/2022 z 24. novembra 2022

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a príloh vyplýva, že súd vydal príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov na poľovníckej chate, ktorú navštevoval aj sťažovateľ. Sťažovateľ namieta, že trestný čin pytliactva bol po skutkovej stránke vymyslený a po právnej stránke účelovo nadkvalifikovaný (odôvodnenie so zbraňou ako závažnejší spôsob spáchania trestného činu pytliactva posúdila neskôr nadriadená prokuratúra s artikuláciou, že v tomto kontexte sa zbraň predpokladá proti telu človeka, a nie zvieraťa), a to len preto, aby sa dosiahlo nasadenie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“), za čo mal byť konajúci vyšetrovateľ aj obvinený z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Sťažovateľ poukázal vo všeobecnosti na význam súkromia a vyjadril osobitné znepokojenie nad tým, že je lídrom najväčšej opozičnej parlamentnej strany a že išlo o zámernú diskreditáciu jeho osoby umocnenú zneužitím štátnych orgánov a inštitútov

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, a to príkazom súdu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo- zvukových záznamov. Súd mal podľa sťažovateľa príkaz vydať bez právneho základu. Sťažovateľ okrem iného odkázal na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 274/05. 4.

V náleze č. k. I. ÚS 274/05, ktorý sa stal judikatúrnym rámcom pre neskoršie nálezy ústavného súdu, ústavný súd konštatoval, že „Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu či príkazu si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie.

. . Neboli poskytnuté žiadne skutočné podrobnosti na základe konkrétnych skutočností prípadu a konkrétnych okolností svedčiacich o pravdepodobnom dôvode domnievať sa, že trestné činy boli spáchané a že vyšetrovanie nebolo možné viesť inými, menej rušivými prostriedkami.» (rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015 vo veci Dragojevič proti Chorvátsku, sťažnosť č. 68955/11, bod 95).

6. Namietaný súdny príkaz ústavný súd k dispozícii nemal. Podľa môjho názoru práve oboznámenie sa s napadnutým súdnym príkazom bolo pre ďalší postup ústavného súdu kľúčové. Namietaný príkaz súdu bol predmetom konania, teda práve naň mala byť koncentrovaná pozornosť ústavného súdu. Ak by okresný súd na výzvu ústavného súdu namietaný príkaz nepredložil, pričom sťažovateľ ho nemal možnosť k ústavnej sťažnosti pripojiť, ústavný súd by mal reagovať na takúto situáciu v závislosti od obrany tvrdeného porušovateľa (okresného súdu). V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti nebolo k dispozícii ani namietané rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd (príkaz), ani vyjadrenie všeobecného súdu, čo neumožňovalo ústavnému súdu spoznať autenticitu odôvodnenia namietaného ITP príkazu.

Väčšina senátu argumentuje, že priestor súdu na vyhodnocovanie dôvodnosti návrhu na vydanie príkazu je v porovnaní s priestorom vyšetrovateľa či prokurátora neporovnateľný. Ústavný súd ale vo viacerých svojich nálezoch, v ktorých konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru príkazmi súdov na použitie ITP, takúto okolnosť nekonštatoval (porov. I. ÚS 274/05, III. ÚS 490/2015, III. ÚS 97/2012, I. ÚS 114/2012, III. ÚS 80/08, I. ÚS 117/07, III. ÚS 133/2010).

9. Nestotožňujem sa s odôvodnením uznesenia, že argumentácia sťažovateľa smerovala predovšetkým k namietaniu úniku informácií. Podstatou ústavnej sťažnosti bol jej predmet, a tým bol súdny príkaz. Sťažovateľ na viacerých miestach v sťažnosti konštatuje, že sťažnosť podáva proti príkazu súdu, napr. v časti „Identifikácia rozhodnutia, ktorým došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa.

. . porušené bolo.“) a v zapätí ďalším výrokom tento príkaz súdu navrhuje zrušiť. Z rovnakých dôvodov sa preto nestotožňujem ani s odôvodnením uznesenia, v ktorom sa konštatuje, že „sťažovateľ v konečnom dôsledku ani činnosť súdu v súvislosti s vydaním príkazu nenamieta.

11. Stotožňujem sa s väčšinou senátu v tom, že sťažovateľ má v súvislosti so zverejnením obrazovo-zvukových záznamov možnosť domáhať sa ochrany civilnou žalobou. Na druhej strane ale ani nesúvisiaci prípad, na ktorý sa v disentovanom uznesení podporne odkazuje (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Cdo/306/2019 z 28. marca 2022, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/252/2017 z 23. mája 2018, rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 14C/161/2003 z 15. decembra 2016), nijako nepopiera tú líniu ochrany, ktorú uplatnil sťažovateľ. Naopak, rozsudku žalobkyne, ktorá uspela žalobou o ochranu osobnosti vo veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/252/2017, predchádza nález ústavného súdu v prospech identickej poškodenej žalobkyne o porušení čl. 8 dohovoru rovnako príkazom súdu na použitie ITP (III. ÚS 80/08).

Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia). Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú

13. Sumárne konštatujem, že všetky uvedené okolnosti ma utvrdzujú v názore, že ústavný súd mal spoznať obsah namietaného príkazu súdu, prípadne dôvod jeho nepredloženia zo strany okresného súdu, a posúdiť ústavnú sťažnosť v tom podstatnom, a síce v tom, či namietaný príkaz súdu je podľa základného práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru udržateľný.