III. ÚS 641/2024

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 641/2024 zo 17. júna 2025 odlišné (lepšie povedané, doplňujúce) stanovisko, ktoré sa týka odôvodnenia tohto rozhodnutia. 2. S odôvodnením nálezu v zásade súhlasím. Pripájam len pár doplňujúcich poznámok vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), na ktorú mali reflektovať všeobecné súdy, tak ako to vyžadujú základné princípy procesného práva (pozri čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“). 3. Predmetom dovolacieho prieskumu môže byť aj právna otázka procesnej povahy (napríklad

uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Dovolací súd v napadnutom rozhodnutí aproboval závery nižších súdov, ktoré konštatovali, že žalobcovia dôkazné bremeno neuniesli, lebo nepredložili, resp. nesprocesovali zmluvné listiny tak, aby ich súdy mohli preskúmať. Najvyšší súd sa týmto záverom odklonil od výkladu Súdneho dvora, podľa ktorého „... vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, ktorý prejednáva, a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, EU:C:2010:659, bod 56, a zo 7. novembra 2019, Profi Credit Polska, C-419/18 a C-483/18, EU:C:2019:930, bod 66).“ (rozsudok Súdneho dvora Lintner z 11. 3. 2020, C-511/17, ECLI:EU:C:2020:188, bod 36). 4. Súdy nemajú povinnosť skúmať ex offo všetky zmluvné podmienky (ktoré sú navyše spravidla veľmi rozsiahle), ale iba tie, ktoré tvoria predmet sporu. Takýmito inštitútmi bola v predmetnom spore celkom zjavne, (i) čo sa týka existencie, spochybnená zmluvná podmienka o predčasnej splatnosti, (ii) dohoda o zrážkach zo mzdy, (iii) ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) či (iv) úroková sadzba. 5. Súdny dvor judikoval v spotrebiteľských vzťahoch (i.a.) tri dôležité sféry záujmu Európskej únie, v ktorých musia súdy naplniť cieľ príslušných smerníc ex offo. V prvom rade ide o ex offo ochranu v prípadoch, keď spotrebiteľské zmluvy neobsahujú náležitosti, čo v danej veci môže zodpovedať výhradám o nesprávnom RPMN (pozri uznesenie Súdneho dvora Pohotovosť zo 16. 11. 2010, C-76/10, ECLI:EU:C:2010:685) a úrokovej sadzbe. Ďalej ex offo ochrana dopadá na prípady, keď sa úvery poskytli napriek tomu, že bonita spotrebiteľa to neumožňovala (rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová z 21. 4. 2016,

a dohody o zrážkach zo mzdy. 6. Vo všetkých troch sférach (náležitosti, bonita a neprijateľné podmienky) sa zaiste natíska otázka, či má súd poskytnúť ex offo ochranu aj na vyššom inštančnom stupni a aj v prípade, keď je spotrebiteľ právne zastúpený. V už spomínanom rozsudku Lintner (C-511/17) Súdny dvor podal takýto výklad: „Okrem toho skutočnosť, že pani Lintnerová je zastúpená advokátom, nemá vplyv na predchádzajúcu analýzu, keďže všeobecná otázka rozsahu preskúmania ex offo, ktoré má vykonať vnútroštátny súd rozhodujúci vo veci, musí byť rozhodnutá bez ohľadu na konkrétne okolnosti každého konania (pozri analogicky rozsudok zo 4. októbra 2007, Rampion a Godard, C-429/05, EU:C:2007:575, body 62 a 65).“ (už citovaný rozsudok Lintner, bod 40). V rozsudku Faber (rozsudok Súdneho dvora zo 4. 6. 2015, C-497/13, ECLI:EU:C:2015:357) Súdny dvor konštatoval, že naplnenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa má naplniť bez ohľadu na to, či

a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004] nemali naplniť v rovnakej miere súdnej starostlivosti.

8. V závere poznamenávam, že spotreba má mimoriadny význam pre tvorbu hrubého domáceho produktu (viac ako 50 %) a poskytovanie úverov nie je len o odovzdaní peňazí, ale predovšetkým o službe s dôležitými pravidlami. Tak ako spotrebiteľ má byť sankcionovaný v prípade, ak poskytnutý úver riadne nespláca (no má byť sankcionovaný primerane – rozsudok Súdneho dvora Aziz zo 14. 3. 2014, C-415/11, ECLI:EU:C:2013:164, bod 73), tak dodávatelia musia čeliť dostatočne odstrašujúcim sankciám pre dosiahnutie zdravého trhu a kvality verejného života. Všetky štyri zložky predmetu konania (i. a. pozri už spomínaný rozsudok Lintner ‒ C-511/17) nie sú v rozhodovacej činnosti súdov ničím novým (ostatne porov. nález vo veci sp. zn. III. ÚS 369/2023 k RPMN).

V Košiciach 17. júna 2025

Peter Straka sudca