III. ÚS 64/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 64/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného spoločnosťou Puchalla, Slávik & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 128/14/1000, postupom Krajskej prokuratúry v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700, uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, odboru kriminálnej polície ČVS:ORP- 1197/OEK-PO-2009 z 31. marca 2014 a uznesením Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn. 1 Pv 46/10/7707 z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva že sťažovateľ bol subjektom trestného konania v pozícii poškodeného, a to v rámci trestného stíhania vedeného pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva PZ uznesením ČVS:ORP-1197/OEK-PO-2009 z 31. marca 2014 podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie zastavil s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. O sťažnosti podanej proti uvedenému uzneseniu rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pv 46/10/7707 z 29. apríla 2014, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ následne predložil generálnej prokuratúre návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (uvedeného uznesenia okresného riaditeľstva PZ) podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku, na ktorý táto reagovala listom č. k. IV/6 GPt 128/14/1000-3 z 30. júna 2014, v ktorom sťažovateľovi oznámila, že jeho podanie s prihliadnutím na jeho obsah posúdila ako podnet podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý z dôvodu príslušnosti postúpila na ďalšie konanie krajskej prokuratúre.

Krajská prokuratúra listom č. k. 1/1 KPt 799/12/7700-38 z 25. septembra 2014 sťažovateľovi oznámila, že v postupe príslušných orgánov činných v trestnom konaní v rámci jeho trestnej veci nezistila porušenie zákona, a preto jeho podnet ako nedôvodný odložila. O opakovanom podnete sťažovateľa adresovanom proti predmetnému odloženiu rozhodla generálna prokuratúra listom č. k. IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo 17. marca 2015, v ktorom konštatovala, že preskúmaním postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci nezistila porušenie zákonov či iných všeobecne záväzných právnych predpisov, preto predmetný opakovaný podnet ako nedôvodný odložila.

Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho označených práv zo strany generálnej prokuratúry a krajskej prokuratúry došlo postupom, keď bol podľa jeho názoru ním uplatnený návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní posúdený ako podnet a tento postúpený na vybavenie krajskej prokuratúre. Na tomto mieste sťažovateľ argumentuje: «Sťažovateľ považuje prípis generálnej prokuratúry, ktorým ho upovedomila o spôsobe vybavenia jeho návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, a jeho odôvodnenie v spojení s následným listom Krajskej prokuratúry Prešov za nedostatočné a v zásade postrádajúce akékoľvek odôvodnenie. Vybavením návrhu sťažovateľa tak ako to urobila GP v spojení s jej podriadenou Krajskou prokuratúrou Prešov došlo k porušeniu v tejto sťažnosti označených práv sťažovateľa. Predovšetkým, z vybavenia návrhu sťažovateľa listami GP a následne Krajskej prokuratúry Prešov nie je možné absolútne žiadnym spôsobom zistiť, na základe akých úvah a odôvodnenia bolo jasne a zrozumiteľne označené i formulované podanie sťažovateľa, z ktorého bolo výslovne zrejmé čo napáda aj čoho sa domáha posúdené ako podnet podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre. Samotný zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok ani iný právny predpis žiadnym spôsobom možnosť sťažovateľa podať návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní nevylučuje. Aj zo služobného predpisu - príkazu generálneho prokurátora SR publikovaného v Zbierke služobných predpisov generálneho prokurátora SR Por. č. 4/2006 (ďalej aj len „Príkaz“) vyplýva pravý opak, teda že oprávnenie možno využiť jednak vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam uvedeným v Príkaze výslovne (viď článok 7 ods. 2 Príkazu), ako aj vo vzťahu k iným uzneseniam v odseku 2 neuvedeným (viď článok 7 ods. 3 Príkazu). Dôkaz: Príkaz č. 4/2006 - v prílohe Aj v naznačenom kontexte skutkového stavu a príslušnej právnej úpravy sa preto sťažovateľ legitímne domnieval, že aj vzhľadom na naznačené pochybenia v prípravnom konaní došlo k tak podstatným pochybeniam a porušeniu zákona majúcemu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že podaným návrhom na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní sa GP bude v súlade so zákonom aj zaoberať. Zo sťažovateľovi neznámych príčin sa tak však nestalo. Navyše, ak aj GP nezistila dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia a posúdila návrh sťažovateľa ako nedôvodný či podaný neoprávnenou osobou, bolo povinnosťou GP postupovať v zmysle ust. § 365 Trestného poriadku a sťažovateľovi rozhodnutie GP oznámiť, resp. ho upovedomiť, že nezistila porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku, že je návrh podaný po lehote, prípadne, že je podaný neoprávnenou osobou. Vzhľadom na absenciu akéhokoľvek upovedomenia (nieto ešte odôvodnenia) v listoch GP a KP PO ohľadom vysporiadania sa s návrhom poškodeného sa tak v rozpore so zákonom nestalo a návrhom sťažovateľa sa GP vôbec nezaoberala! Generálna prokuratúra SR tak sťažovateľa žiadnym spôsobom neupovedomila ani nezdôvodnila, či a prečo návrhu nevyhovela.»

Prešov do omylu v otázke, že je zákonnou dedičkou po neb. , aj keď ňou nebola a takto na základe nepravdivých informácií dosiahli, že ju Obvodný úrad Prešov uznal za pokračovateľku v živnosti, avšak vyšetrovanie nepreukázalo, že by podozrivé osoby spôsobili inému (vrátane ostatných dedičov - sťažovateľa a jeho netere) škodu tým, že sa nezákonne stala pokračovateľkou v živnosti.

Pritom podľa ust. § 13 písm. a) živnostenského zákona ak zomrie živnostník, môžu v živnosti pokračovať až do skončenia konania o prejednaní dedičstva dedičia zo zákona, ak niet dedičov zo závetu. Ignorovali, že podozrivé osoby OZNÁMILI príslušnému živnostenskému úradu, že bude, ako oprávnená osoba pokračovať v živnosti po neb. , pričom nebola ANI DEDIČKOU ZO ZÁKONA, ANI DEDIČKOU ZO ZÁVETU.

! ! Ak by tomu tak nebolo, mohla byť všetkými dedičmi do dnešného dňa prevádzkovaná predmetná lekáreň, ktorá nepochybne tvorí zisk, o ktorý sú ostatní dedičia ukrátení a ktorý predstavuje škodu vo forme ušlého zisku.

Orgány činné v trestnom konaní sa však v prípravnom konaní ani v náznakoch nezaoberali naznačenou podstatou celej veci, teda že konanie podozrivých osôb vo viacerých smeroch absolútne jednoznačne naznačuje, že MALA V ÚMYSLE v živnosti po poručiteľke pokračovať a živnostenské oprávnenie nevyhnutne potrebovala PRÁVE A LEN na vstup do podniku lekárne po poručiteľke a jej následný prevod (liekov, doplnkového sortimentu, materiálneho vybavenia, priestorov

Nasvedčuje tomu celý rad ďalších dôkazov, ktoré však orgány činné v trestnom konaní vrátane GP ignorovali a sú popísané vo viacerých podaniach poškodeného vrátane návrhu na postup podľa ust. § 363 ods. 1 Trestného poriadku.»

Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6GPt128/14/1000-3 zo dňa 30. 6. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Prešov, č.: 1/1KPt799/12/7700- 38 zo dňa 25. 9. 2014 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo dňa 17. 3. 2015 porušené bolo. 2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov, spisovej značky ČVS: ORP-1197/OEK-PO-2009 zo dňa 31. 3. 2014, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu Podvodu podľa ust. § 221 ods. 1, ods. 3, písm. a) Trestného zákona v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 29. 4. 2014, sp. zn. 1Pv46/10/7707-106 porušené bolo. 3. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6GPt128/14/1000-3 zo dňa 30. 6. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Prešov, č.: 1/1KPt799/12/7700-38 zo dňa 25. 9. 2014 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo dňa 17. 3. 2015 sa zrušuje. 4. Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov, spisovej značky ČVS: ORP-1197/OEK-PO-2009 zo dňa 31. 3. 2014 v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 29. 4. 2014, sp. zn. 1Pv46/10/7707-106 sa zrušuje a vec sa Okresnému riaditeľstvu PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov vracia na ďalšia konanie. 5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného riaditeľstva PZ ČVS:ORP- 1197/OEK-PO-2009 z 31. marca 2014 a postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700 poukazuje ústavný súd opäť na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity.

Sťažovateľ v zmysle § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre disponoval možnosťou žiadať tzv. opakovaným podnetom o preskúmanie vybavenia svojho predchádzajúceho podnetu, ktorú aj využil. O tomto opakovanom podnete sťažovateľa rozhodovala generálna prokuratúra, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv v uvedenom konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v označenej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 46/10/7707 z 29. apríla 2014 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 128/14/1000

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Okresná prokuratúra v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZ o zastavení trestného stíhania, uviedla, že podstatou podvodného konania, na ktoré poukazoval sťažovateľ, malo byť oznámenie podozrivej osoby o pokračovaní v živnosti po poručiteľke, hoci nebola oprávnenou osobou v zmysle právnej úpravy o živnostenskom podnikaní, pretože v skutočnosti nebola dedičom po poručiteľke. Takýmto oznámením mal byť uvedený do omylu príslušný obvodný úrad a súčasne dedičom spôsobená škoda v špecifikovanej výške. Okresná prokuratúra zdôraznila, že takto sťažovateľom koncipovaný skutok nespĺňa pojmové znaky trestného činu podvodu, pretože absentuje príčinná súvislosť medzi predmetným oznámením o pokračovaní v živnosti a škodou, ktorá mala byť podľa vyjadrenia sťažovateľa spôsobená dedičom. Podľa okresnej prokuratúry nepravdivé oznámenie o pokračovaní v živnosti (čo aj podvodného charakteru) po zomrelej osobe ešte samo osebe nevedie k spôsobeniu škody oprávneným dedičom po poručiteľovi, pretože pokračovaním v živnosti nedochádza k prevodu alebo prechodu majetku a podnik prevádzkovaný na základe živnosti naďalej patrí spolu s prípadnými výnosmi do majetku poručiteľa. K sťažovateľom prezentovaným okolnostiam prevodu liekov a materiálu okresná prokuratúra dôvodila, že takéto konanie by mohlo mať teoreticky charakter podvodného konania v prípade, že by išlo o bezodplatný prevod na novovzniknutú spoločnosť, avšak v reálnom prípade sťažovateľa sa prevod liekov a materiálu uskutočnil na základe regulárnych zmlúv s riadne dojednanou kúpnou cenou a spôsobom jej úhrady, a preto uvedeným prevodom škoda spôsobená byť nemohla. K námietkam sťažovateľa o vzniku škody spôsobenej tým, že by lekáreň v prípade, ak by nedošlo ku konaniu podozrivej osoby (k protiprávnemu pokračovaniu v živnosti), mohla byť prevádzkovaná všetkými dedičmi a produkovať zisk, okresná prokuratúra argumentovala, že majú absolútne hypotetický a ničím nepodložený charakter.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016