III. ÚS 645/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 52 113,19 € pozostávajúcu z náhrady škody v sume 2 113,19 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, a to tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhému z nich. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, podkladom rozhodnutia okresného súdu o priznaní sumy 2 113,19 € boli navrhovateľom zdokladované výdavky, ktoré si (ako poškodený) v totožnej výške a zložení a na základe totožných dokladov uplatnil v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T/75/2010, v ktorom trestným rozkazom okresného súdu č. k. 4 T/75/2010-169 z 18. januára 2012 (ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013) bol odporca v 1. rade uznaný vinným zo spáchania trestného činu, následkom ktorého vznikla navrhovateľovi škoda a navrhovateľ bol s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Návrh navrhovateľa na náhradu škody vo zvyšnej časti týkajúcej sa sumy 418,27 € okresný súd druhým výrokom citovaného rozsudku ako nedôvodný zamietol, pretože presiahol „maximálnu možnú sumu náhrady... stanovenú § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.“.

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že „čo sa týka nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, súd mal taktiež za to, že nečakaným, šokujúcim úmrtím jeho manželky E. C., došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že morálne zadosťučinenie sa ani v tomto prípade nejaví byť postačujúce“. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd po vykonaní dokazovania „zohľadnil i fakt, že odporca 1/ doposiaľ nevyjadril vo vzťahu k navrhovateľovi žiadnu ľútosť, empatiu a snahu pomôcť vyrovnať sa s následkami ním spôsobeného zásahu“.

Proti prvému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 €, ako aj trovy konania, podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom vyslovil názor, že „... rozhodnutie súdu prvého stupňa je... nesprávne z nasledovných dôvodov: uplatňovaný nárok navrhovateľa nie je nárokom na náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Obč. zák.; zákon č. 381/2001 Z. z... sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti; odporca 2/ nezasiahol nijakým spôsobom do osobnostných práv navrhovateľa, nie je teda vecne pasívne legitimovaný v danej veci; keďže uplatnený nárok navrhovateľa nie je nárokom na náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, potvrdil. Odporcov v 1. a 2. rade zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 119,20 €.

Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná. Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti , ktorú mu tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR. Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc

. . Smernice EÚ by bolo možné voči sťažovateľovi aplikovať v rozsahu uplatnenom žalobcom, ak by ZoPZP vo svojich ustanoveniach takýto rozsah poistného krytia stanovil. Tento záver vyplynul aj z rozhodnutia ESD vo veci „Haasová“ č. C-20/12 zo dňa 24. 10. 2013, ktorým súd podal výklad komunitárneho práva vnútroštátnemu súdu na jemu položenú prejudiciálnu otázku. Uvedené rozhodnutie je potrebné vnímať v kontexte odpovede európskeho súdu pre vnútroštátny súd v rozsahu výkladu európskeho práva. Uvedené rozhodnutie neposkytlo výklad vnútroštátneho práva.

. . Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul. Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov

. . Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

. . V okolnostiach prípadu Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom zo dňa 21. 05. 2015 sp. zn. 4 Co/658/2014, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, porušil namietnuté základné práva sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ústavným princípom zaručeným podľa čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vzhľadom na rozdielne spisové značky rozsudku krajského súdu uvádzané v petite sťažnosti ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo splnomocnenia udeleného sťažovateľkou právnej zástupkyni bez výzvy na odstránenie zrejmých nedostatkov podania ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015, ktorým potvrdil

rozsudok

okresného súdu č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 vo výroku, ktorým uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 €.

Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti uviedol: «Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu 2/ o nedostatku jeho pasívnej legitimácie, túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú... Rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103. Voči aplikácii uvedených smerníc priamo na danú vec mal odporca 2/ výhrady z dôvodu, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzn. nepriamy účinok práva ES)... Nasledujúce body rozsudku ESD vo veci Haasová vyvracajú argumenty odporcu 2/ a tak odpovedajú na jeho námietky v odvolaní pod spoločným označením „pojmová a obsahová odlišnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody“... To, že ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka, podľa ktorých súd prvého stupňa správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku ESD vo veci Haasová. Za rozhodujúce pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu navrhovateľovi.

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďže sťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom, z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd zároveň na doplnenie uvádza, že pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“), v ktorej Súdny dvor rozsudkom z 24. októbra 2013 rozhodol, že: „1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“

Z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 navyše vyplýva, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným ustanoveniam druhej smernice v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúce limity poisteného plnenia takto: „(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve. (2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených, b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na počet poškodených. (3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plnenia podľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každému z nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovania prvým výrokom rozsudku č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 v plnom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľa a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume 50 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdu do tohto rozhodnutia nebola nutná.