III. ÚS 646/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 646/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014 rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 635,14 €.

V tejto súvislosti okresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskych Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, vo výroku ktorého konštatoval, že «vnútroštátna právna úprava má pokrývať a j náhradu nemajetkovej ujmy, ak vnútroštátny poriadok právo na náhradu takéhoto nároku z dopravnej nehody poskytuje

Keď zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Dôležité je posúdenie, či konkrétny nárok, upravený vnútroštátnym hmotným právom (bez ohľadu na jeho systematické zaradenie) vyplýva poškodeným z dopravenej nehody, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla a či má občianskoprávnu povahu. Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľnú podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá v súlade s ustanoveniami citovaných smerníc.

cieľa. V súdenej veci to znamená, že súdy sú povinné Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vykladať „eurokonformne“, t. j. spôsobom, z ktorého vyplýva, že predmetom krytia povinného zmluvného poistenia je aj nemajetková ujma , ktorá je premetom tohto konania. Z hore uvedených dôvodov.

Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určil čiastku 10.000 eur pre každého navrhovateľa, na zaplatenie ktorej súd zaviazal odporcov v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne.».

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty, ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že: „Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust. § 4 transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým a právnickým osobám vylúčený.

EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu.

. . Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul. Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov

. . Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

. . V okolnostiach prípadu Krajský súd v Nitre svojím rozsudkom zo dňa 28. 05. 2015 sp. zn. 8 Co/470/2014-190, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, porušil namietnuté základné práva sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ústavným princípom zaručeným podľa čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014, ktorým rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.

Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové závery súdu prvého stupňa obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, sú vecne správne a súd prvého stupňa daný skutkový stav i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom zákonne odôvodnil. Vychádzajúc z rozsudku ESD z 24. 10. 2013 C-22/12 výklad práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nároku nezahrnutého v nároku na náhradu škody v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a zákona o PZP uvedený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/168/2009 zo dňa 20. 04. 2011 nemožno považovať za eurokonformný a správny pokiaľ vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutie ESD tak umožňuje súdu odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe súdov, a to bez ohľadu na to,

. . V danej veci odporca v 1. rade porušením povinností vodiča zapríčinil smrť matky navrhovateľov, narušil ich sociálne vzťahy a týmto konaním zasiahol do ich práva na súkromie (do ktorého sa zaraďuje rodinný život) a objektívne im spôsobil ťažkú a nezvratnú citovú ujmu. Jeho zodpovednosť (vodiča) je daná okrem uvedeného (§ 420 ods. 1 OZ) aj tým, že je prevádzkovateľom (prevádzateľom) riadeného motorového vozidla (§ 427 ods. 1 a 2 OZ), teda jeho zodpovednosť (i za nemajetkovú ujmu) je na princípe subjektívnej i objektívnej (bez zreteľa na zavinenie). V zmysle zákona o PZP je poistený pre oba prípady zodpovednosti (z oboch postavení), keď zodpovednosť v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka je (obdobne ako u zodpovednosti prevádzkovateľa) koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (zásah musí byť objektívne spôsobilý ujmu spôsobiť). Pokiaľ preto odporca v 1. rade zodpovedá za nemajetkovú ujmu (a teda škodu) spôsobenú navrhovateľom (riadením a prevádzkovaním motorového vozidla, ktorým bola matka navrhovateľov usmrtená) a majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla, potom

Povinnosť k plneniu odporcu v 2. rade na základe uzatvoreného poistenia však odporcu v 1. rade jeho zodpovednosti nezbavuje (jeho zodpovednosť zákon o PZP výslovne nevylučuje) a je tak daná povinnosť plniť ich oboch, aj keď u každého z nich založená na inom právnom

na osobnostných právach navrhovateľov. . .“

Ústavný súd už viackrát (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08).

Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, aby predloženú sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň na doplnenie uvádza, že pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“).

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že: „1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“

Ústavný súd konštatuje, že z tohto rozsudku Súdneho dvora navyše vyplýva, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným ustanoveniam druhej smernice v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúce limity poisteného plnenia takto: „(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetnom ústavného prieskumu nebola ne/správnosť rozhodnutia okresného súdu týkajúca sa uloženia povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľom „spoločne a nerozdielne“, pretože túto otázku sú v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy povinné vyriešiť všeobecné súdy. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).

Hoci odporca v 1. rade v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C/351/2013- 99 z 9. apríla 2014 namietal, že sťažovateľka „by mala znášať všetky škody dopravnou nehodou spôsobené“, ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou by sa domáhal ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015, nepodal.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.