III. ÚS 65/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 65/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jaroslav Lovašš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 149/2013 z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené odôvodňuje takto: «O odvolaní navrhovateľa vo veci rozhodoval senát Krajského súdu Banská Bystrica, ktorému predsedal , ktorý uznesením, zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že žalovanej uložil povinnosť nenakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na pre k. ú. .

Podľa nášho názoru existujú závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcu (ďalej len „Sudca“), ktorý vo veci rozhodoval.»

Konkrétne sťažovateľka uvádza, že je účastníčkou viacerých súdnych konaní, v ktorých mal vo veci rozhodovať krajský súd. Poukazuje na to, že pri zisťovaní subjektívneho hľadiska sudcu (ďalej len „sudca“) bol tento v právnej veci sťažovateľky v právnom postavení žalobkyne: ­ «proti žalovanému a spol. o zaplatenie 33.1901 EUR vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/34/2010 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol „navrhovateľka je sudkyňou krajského súdu, prichádzame do styku v rámci kolegiálnych vzťahov, cítim sa zaujatú, lebo by nebolo vhodné, aby o predmete sporu, u ktorom je účastníčkou z uvedených dôvodov rozhodoval Krajskú súd Banská Bystrica.“ Sudca tiež vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol „Zotrvávam na mojom predchádzajúcom vyjadrení, že navrhovateľka je mojou dlhoročnou kolegyňou na KS v B. Bystrici, mám k nej priateľskú vzťah, v dôsledku ktorého by som vec nemohol objektívne posúdiť.“, ­ „proti žalovanému Markíza Slovakia spol. s r. o. na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 C/176/2009 (toho času na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012) vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci z dôvodu, že sa cítil byť zaujatý v konaní, v ktorom je účastníčkou.»

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že v právnej veci navrhovateľa proti sťažovateľke vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 15/2011 o nariadení predbežného opatrenia rozhodol podľa jej názoru vo veci sudca, ktorý „sám dobrovoľne a vedome uviedol, že má so sťažovateľkou priateľský vzťah. Je prirodzené, že počas výkonu funkcie sudcu si sudcovia KS BB v rámci pracovného kolektívu vytvoria k svojmu kolegovi určitý vzťah, či už pozitívny alebo negatívny. V súvislosti so Sudcom, ktorý rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia obmedzil svoju priateľku v nakladaní s jej majetkom sa možno dôvodne domnievať, že Sudca mohol konať pod tlakom toho, že sám seba označil za zaujatého vo vzťahu k sťažovateľke. Z dôvodu, aby nebol označený za sudcu, ktorý by rozhodol v prospech sťažovateľky, svojej priateľky, rozhodol v jej neprospech a to napriek tomu, že objektívne nezisťoval stav veci. Sudca mohol a mal skúmať pomery sťažovateľky. Keby tak reálne urobil, zistil by, že finančné prostriedky, ktoré sťažovateľka získala z predaja bytu, použila na vyplatenie svojich veriteľov a zvyšnú (väčšiu) časť vložila na terminovaný účet. Z uvedeného konania sťažovateľky je tak zrejmé, že nemala a ani nemá záujem na poškodzovaní veriteľov a žalobca nemal dôvod žiadať, aby bolo zriadené predbežné opatrenie. Sudca si však podľa nášho názoru nedal tú námahu zisťovať objektívny stav veci a z obavy, aby nebol označený za zaujatého, zrejme rozhodoval pod tlakom, stresom, bez objektívneho zisťovania stavu veci a poškodil sťažovateľku.“.

S ohľadom na uvedené preto podľa názoru sťažovateľky „existujú dôvodné pochybnosti o tom, či Sudca bol schopný objektívne vec posúdiť. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska. O nedostatku subjektívnej nezaujatosti svedčia samotné vyššie uvedené vyhlásenia Sudcu.

V závere sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia najvyššieho súdu postavená na tom, že „ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. rozhodnutia (vrátane ) vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov“ nezaručuje nestrannosť Sudcu. Sám sudca vo svojom vyjadrení v konaní o zaplatenie 33.1901 EUR proti žalovanému a spol. uviedol, že má priateľský vzťah k sťažovateľke. Toto vyhlásenie Sudcu potvrdzuje, že vzájomný vzťah medzi sťažovateľkou a Sudcom prerástol cez rýdzo profesionálny záujem rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu. Uvedený priateľský vzťah je okolnosťou vzbudzujúcou opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti, čo zakladá dôvod pre vylúčenie Sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.“. Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že postupom krajského súdu, keď vo veci rozhodoval zaujatý sudca, ako aj postupom najvyššieho súdu, ktorý zamietol dovolanie sťažovateľky, bolo porušené právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od doručenia nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,12 EUR“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že podľa „§ 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.“.

So zreteľom na sťažovateľkou namietaný dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci rozhodoval na odvolacom súde vylúčený sudca [§ 237 písm. g) OSP] a citujúc ustanovenia § 14 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 15a ods. 1 OSP uviedol: „... účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1/ k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci, 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod 2/). O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd v senáte, ak bolo rozhodnuté, že sudca je vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec inému senátu (§ 16 ods. 1, 2 O. s. p.). V preskúmavanej veci dovolateľka tvrdila, že existujú závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcu , ktorý vo veci rozhodoval, keď bol v iných právnych veciach, ktoré vedie žalovaná, alebo sú vedené proti nej (konkretizovala tri veci), bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Poukázala na to, že vec prejednávajúci sudca sám dobrovoľne uviedol, že má so žalovanou priateľský vzťah.“

Sťažovateľka v podanom dovolaní podľa názoru najvyššieho súdu „netvrdí nové skutočnosti vzťahu sudcu k účastníkom konania, ktoré by znamenali zmenu pomerov v čase, oproti rozhodnutiu dovolacieho súdu z 21. októbra 2010, poukazuje iba na iné právne veci, kde je účastníčkou konania, v ktorých bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania“.

Keďže sudca vo svojom vyjadrení nepotvrdil existenciu právne relevantného vzťahu vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a ani zo spisu a ani z tvrdení dovolateľky nevyplývali žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nezaujatosť, dovolací súd bol toho názoru, že „predmetné konanie nie je postihnuté vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p.“.

Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd zhrnul, že v danom prípade prípustnosť dovolania sťažovateľky nemožno vyvodiť ani z § 239 OSP, ani § 237 OSP.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ústavný súd zastáva názor, že citovanú argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o odmietnutí dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 12. septembra 2012, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 a § 237 OSP), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd opäť poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 239 a § 237 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.