III. ÚS 65/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 Gn 114/15/1000, sp. zn. IV/3 Gn 116/15/1000 a sp. zn. IV/3 Gn 117/15/1000 a postupom Krajskej prokuratúry Žilina (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že 25. januára 2015 adresoval generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podanie „vo veci podozrenia zo zneužívania právomoci verejných činiteľov“. Oznámením generálnej prokuratúry č. k. IV/3 Gn 116/15/1000-4 a č. k. IV/3 Gn 117/15/1000-4 zo 6. februára 2015 bol sťažovateľ vyrozumený o postúpení časti jeho podania z 25. januára 2015 na ďalšie konanie a priame vybavenie krajskej prokuratúre. Krajská prokuratúra mu spôsob vybavenia jeho podnetu až do podania sťažnosti ústavnému súdu neoznámila.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že tiež „obdržal Oznámenie GP SR zo dňa 03. 02. 2015, spis. zn. IV/3 Gn 114/15/1000-4“, v ktorom sa uvádza, že bude o spôsobe vybavenia jeho podania z 25. januára 2015 „v časti, týkajúcej sa trestnej veci, vedenej na KP Žilina pod spis. zn. 1 Kn 226/09/5500, na OP Žilina pod spis. zn. 1 Pn 332/14/5511 a na OR PZ Žilina pod spis. zn. ČVS: ORP-P-473/OVK-ZA-2009 vyrozumený v zákonnej lehote“, pričom ani v tomto prípade vyrozumený o spôsobe vybavenia jeho podnetu až do podania sťažnosti ústavnému súdu nebol.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa ním namietaného porušenia označených práv je založená na nečinnosti generálnej prokuratúry a krajskej prokuratúry vo veci jeho podania z 25. januára 2015.

Z príloh sťažnosti podanej ústavnému súdu je možné ustáliť, že sťažovateľ sa podaním z 25. januára 2015 adresovaným generálnemu prokurátorovi nazvaným „Podozrenia zo zneužívania právomoci verejných činiteľov“ domáhal vo viacerých trestných veciach preskúmania postupu orgánov činných v trestnom konaní a prokurátorov okresnej prokuratúry, resp. krajskej prokuratúry. Vo vzťahu k obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu išlo o trestnú vec vedenú na krajskej prokuratúre pod sp. zn.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ žiadnym spôsobom neoznačil konanie vedené na krajskej prokuratúre, v rámci ktorého malo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv a práv, a sťažnosť preto bolo možné odmietnuť v tejto časti aj pre nesplnenie predpísaných náležitostí. Ústavný súd sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku podania nevyzýval, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažnosť je v tejto časti možné odmietnuť aj pre jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor, preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí..., prokurátorov, vyšetrovateľov... v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať na ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Podľa § 54 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry.

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta nevybavenie svojich podnetov zo strany krajskej prokuratúry, ktorej bolo vybavenie jeho podania kvalifikovaného ako podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre postúpené generálnou prokuratúrou z dôvodu príslušnosti (oznámenie generálnej prokuratúry č. k. IV/3 Gn 116/15/1000-4 zo 6. februára 2015 a č. k. IV/3 Gn 117/15/1000-4 zo 6. februára 2015), ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu krajskej prokuratúry prostredníctvom opakovaného podnetu v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, a to pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. V okolnostiach prípadu možno podľa názoru ústavného súdu totiž opakovaný podnet považovať za iný právny prostriedok ochrany podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zákon o prokuratúre sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje a na ktorého použitie je podľa uvedených predpisov oprávnený.

Sťažovateľ nepredložil ku svojej sťažnosti žiaden dôkaz o podaní opakovaného podnetu, prípadne ďalšieho opakovaného podnetu, ani uplatnenie týchto prostriedkov netvrdil, preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho označených základných práv a práv postupom generálnej prokuratúry v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 Gn 116/15/1000 a sp. zn. IV/3 Gn 117/15/1000

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd či inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil so spôsobom vybavenia jeho podnetu, mal možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom opakovaného podnetu podľa § 33 ods. 3 zákona o prokuratúre, resp. ďalšieho opakovaného podnetu. O uplatnení týchto prostriedkov sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadne dôkazy ani ich uplatnenie vo svojej sťažnosti netvrdil. Ich nevyužitie má za následok odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní ako neprípustnej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho označených základných práv a práv postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 Gn 114/15/1000

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci generálnej prokuratúry vo veci podania sťažovateľa z 27. apríla 2015 predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred vybavením jeho podnetu generálnou prokuratúrou za predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol aj túto časť sťažnosti ako neprípustnú (predčasne podanú, napr. IV. ÚS 109/2012) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri predbežnom prejednaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv (IV. ÚS 140/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016