III. ÚS 66/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 66/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , a , , zastúpených advokátom Mgr. Richardom Karkóom, Advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní o sťažnostiach proti uzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava ČVS: PPZ­275/BPK­B­2010 z 8. augusta 2012 o vznesení obvinenia, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a , odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovatelia tvrdia, že o ich sťažnostiach zo 17. augusta 2012 (doručených 20. augusta 2012) rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry uznesením č. k. VII/2 Gv 206/10­87 z 11. októbra 2012, ktorým ich ako nedôvodné zamietol, avšak podľa ich názoru o sťažnostiach podaných obhajcami rozhodnuté nebolo.

Vzhľadom na túto okolnosť podali obaja sťažovatelia samostatne podnet (z 13. novembra 2012) na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora špeciálnej prokuratúry podľa § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a 55e ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj návrh na zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sťažovateľom a aj následného uznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10­07 z 11. októbra 2012, a to podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

O týchto podaniach rozhodol iný prokurátor špeciálnej prokuratúry ako zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky, o čom boli sťažovatelia vyrozumení upovedomením č. k. VII/2 Gv 206/10­112 z 23. januára 2013, proti ktorému podali podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (podanie z 25. marca 2013) ústavnému súdu sťažnosť.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 296/2013­17 z 30. mája 2013 o sťažnosti sťažovateľov rozhodol tak, že ju ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že skutočnosť, ktorú namietali pred ústavným súdom, nenamietali v podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre pred príslušným orgánom prokuratúry, a tým nesplnili podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na podanie 2. obhajcu sťažovateľov z 10. októbra 2013 reagoval poverený riaditeľ odboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/2 Gv 206/10­224 z 22. novembra 2013, v ktorom uviedol: „... opravné prostriedky obhajca obvineného podáva v mene obvineného, a teda nie je tzv. osobou so samostatnými obhajovacími právami... Za daných okolností je zrejmé, že ak prokurátor o sťažnostiach obvinených rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako celku a nie je možné vydať eventuálne ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade koná len v mene obvineného... zároveň však konštatujem, že prokurátor sa... mohol detailnejšie venovať odôvodneniu... svojho rozhodnutia a najmä mal do... odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby vo Vami spomínanom podaní obhajcu. Práve na tieto skutočnosti som prokurátora upozornil.“

Sťažovatelia teda tvrdia, že vo veci „Konajúci prokurátori... aj napriek... podaniam sledujúcim vykonanie nápravy zo strany OČTK zjavne nezákonného stavu a v rozpore s konštatovaním ÚS SR odmietli rozhodnúť o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu Úradu boja proti korupcii... ČVS: PPZ­275/BPK­B­2010 z 08. 08. 2012...“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu preto namietajú „zjavnú nezákonnosť postupu GP SR, pretože do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom od ich podania uplynulo viac ako poldruha roka.“.

Tým postupom generálnej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry a jej „nerozhodnutím“ o sťažnostiach ich obhajcov z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012 podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa z 8. augusta 2012, ktorým im bolo vznesené obvinenie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:.. obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 2. rade na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry

Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti a navrhovaný petit rozhodnutia, prihliadajúc na svoje uznesenie č. k. I. ÚS 232/2014­13 z 21. mája 2014, ktoré je výsledkom konania o v podstate rovnakej sťažnosti, konštatuje, že nemá dôvod meniť svoj právny názor a vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade rozhodnúť inak.

Je zreteľné, že sťažovatelia, teda aj sťažovateľ v 2. rade, vidia porušenie svojho práva na obhajobu v tom, že v uznesení z 11. novembra 2012 v rámci jeho výroku a odôvodnenia špeciálna prokuratúra konkrétne neuviedla, že rozhoduje aj o sťažnostiach podaných prostredníctvom obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa týkala sťažovateľa v 1. rade) a 3. septembra 2012 (týkala sa oboch sťažovateľov). Z obsahu uvedených sťažností podaných prostredníctvom obhajcov (prílohy sťažnosti) je však podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že sú doplnením, resp. ďalším rozvinutím argumentov už uvedených v sťažnostiach zo 17. augusta 2012 podaných prostredníctvom ich 2. obhajcu ( ), ktoré boli v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikované ako sťažnosti sťažovateľov, t. j. aj sťažovateľa v 2. rade.

Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti namieta, že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa ho netýka) a 3. septembra 2012 nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie sú v rámci uznesenia z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.

Ak by aj ústavný súd považoval skutočnosť, že predmetná sťažnosť z 3. septembra 2012 týkajúca sa sťažovateľa v 2. rade nebola v rámci uznesenia z 11. novembra 2012 identifikovaná, za nedostatok tohto rozhodnutia je v danom prípade rozhodujúcim, že uvedený nedostatok by bolo možné považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadu materiálnej ochrany práv sťažovateľa v 2. rade nemohlo mať na jeho právo na obhajobu taký vplyv, ktorý by mohol dosiahnuť ústavne relevantnú intenzitu porušenia tohto práva, pretože sťažovateľ v 2. rade súčasne nenamietal nevysporiadanie sa orgánu rozhodujúceho v predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiska jej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre zločin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov preskúma predseda senátu a podľa jej obsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo či o nej môže nariadiť hlavné pojednávanie.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného priadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok

aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje tiež na svoju konštantnú judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy in fine (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) by bolo možné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, prípadne v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu neboli nevyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje.