III. ÚS 66/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2015 doručená sťažnosť , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 126/2015.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v namietanom konaní bol trestným rozkazom okresného súdu z 12. augusta 2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ namieta, že v konaní pred súdom nebol zastúpený obhajcom. K zásahu do jeho uvedených základných práv malo dôjsť aj tým, že „aj keď sa jednalo o jediného svedka (poškodenú), nebola spravená konfrontácia a nebola vypočutá v mojej prítomnosti aj keď boli rozpory vo výpovediach“. Ďalej sťažovateľ vytýka, že počas prípravného konania vyšetrovateľ úkon výsluchu označeného svedka (poškodeného) nezopakoval, a to aj napriek tomu, že vo výpovediach medzi obvineným a svedkyňou (poškodenou) boli značné rozpory. Týmto postupom vyšetrovateľa bolo znemožnené ďalšie dokazovanie.

V petite sťažnosti navrhol sťažovateľ, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv postupom okresného súdu, aby trestný rozkaz okresného súdu sp. zn. 0 T 126/2015 z 12. augusta 2015 zrušil a rozhodol o sťažovateľovom prepustení na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Sťažovateľ s poukazom na svoju nemajetnosť a pobyt vo výkone trestu požiadal tiež o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. K sťažnosti sťažovateľ nepriložil žiadne listinné dôkazy.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa § 37 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, d) ide o konanie proti mladistvému, e) ide o konanie proti ušlému. Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Obvinený musí mať obhajcu aj v konaní o vydanie do cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou protialkoholického liečenia alebo protitoxikomanického liečenia.

Podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku ak bola prokurátorovi odovzdaná spolu so spisom osoba, ktorá bola zadržaná ako podozrivá pri páchaní prečinu, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, bezprostredne po ňom, alebo po tom, čo odpadla prekážka jej bezprostredného zadržania najviac do 24 hodín po spáchaní prečinu a prokurátor ju neprepustí na slobodu, odovzdá ju najneskôr do 48 hodín od zadržania súdu, ktorému tiež podá obžalobu spolu so spisom. Ak prokurátor zistí dôvody väzby, súčasne navrhne, aby bol obvinený vzatý do väzby.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, sťažovateľ tu poukazuje na nevykonanie konfrontácie medzi ním a poškodenou. Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa sa javí ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že vo veci sťažovateľa okresný súd rozhodoval o obžalobe bez prejednania veci, a to vydaním trestného rozkazu. Okresný súd vydal trestný rozkaz bezprostredne po výsluchu sťažovateľa a tento trestný rozkaz sťažovateľovi aj krátkou cestou doručil do vlastných rúk, pričom sťažovateľ proti trestnému rozkazu odpor nepodal a tento nadobudol právoplatnosť.

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v súlade s Trestným poriadkom rozhodoval iba na základe výsledkov prípravného konania, pričom sťažovateľ mal možnosť tieto výsledky, resp. priebeh skráteného vyšetrovania namietať tak počas svojho výsluchu sudcom pre prípravné konanie, ako aj prostredníctvom odporu proti trestnému rozkazu, ktorý mal k dispozícii ako opravný prostriedok podľa § 355 Trestného poriadku. Z obsahu sťažnosti nevyplýva a sťažovateľ v tejto súvislosti neoznačil ani žiadne dôkazy o tom, že by počas svojho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie namietal porušenie svojho práva na obhajobu nezopakovaním výsluchu poškodenej v jeho prítomnosti či nevykonaním konfrontácie s poškodenou, pričom takúto námietku vo vzťahu k prípravnému konaniu neuplatnil ani prostredníctvom odporu proti trestnému rozkazu, keďže tento nepodal.

Zo skutočnosti, že okresný súd vo veci v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku rozhodol bez prerokovania veci, celkom logicky vyplýva, že okresný súd ani nevykonával procesné úkony dokazovania, a teda z jeho strany nemohlo nevykonaním výsluchu poškodenej alebo jej konfrontácie so sťažovateľom dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na obhajobu. Pokiaľ teda sťažovateľ nesúhlasil so zvoleným postupom súdu (vydanie trestného rozkazu bez prerokovania veci), mal možnosť túto námietku uplatniť podaním odporu proti trestnému rozkazu, čo však podľa zistení ústavného súdu nevyužil.