III. ÚS 67/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1709/13 a jej oznámením z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. februára 2013 podala Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Trenčín (ďalej len „OR PZ“) trestné oznámenie na konateľov obchodných spoločností , , a , pre podozrenie zo spáchania trestných činov podvodu a všeobecného ohrozenia.

Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície OR PZ (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením ČVS: ORP­228/1­OVK­TN­2013 z 5. apríla 2013 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné oznámenie sťažovateľky pre podozrenie zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1 Trestného zákona odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Vzhľadom na výsledok konania okresnej prokuratúry sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu podala 12. augusta 2013 Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) „... žiadosť o preskúmanie postupu prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s vydaným uznesením zo dňa 23. 05. 2013...“, ktorú krajská prokuratúra posúdila ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa a prokurátorky okresnej prokuratúry podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátor krajskej prokuratúry podnet vyhodnotil ako nedôvodný a odložil ho, pretože „V postupe a rozhodnutiach vyšetrovateľa PZ a prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín... nezistil žiadne závažné nedostatky ani pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť niektorého z rozhodnutí...“. O tomto závere prokurátor krajskej prokuratúry sťažovateľku upovedomil listom č. k. 1 Kn 400/13­7 z 2. septembra 2013.

Pretože so závermi preskúmania jej podnetu krajskou prokuratúrou sa sťažovateľka nestotožnila, opäť prostredníctvom právneho zástupcu podala generálnej prokuratúre podnet na „preskúmanie postupu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne, prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne a vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície...“ z 18. októbra 2013, ktorý bol generálnou prokuratúrou vyhodnotený ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

V postupe a v rozhodnutiach „vyšetrovateľa... a prokurátorky Okresnej prokuratúry..., ako aj v postupe prokurátora Krajskej prokuratúry...“ však generálna prokuratúra nezistila „pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie veci“ a považovala ich „za zákonné a správne“, preto opakovaný podnet „bez prijatia opatrení ako nedôvodný“ odložila, o čom sťažovateľku upovedomila napadnutým oznámením – listom č. k. IV/1 Gn 1709/13­7 z 5. decembra 2013.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu vlastníckeho práva, vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo. 2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného trestného oznámenia znovu konala a rozhodla pokynom na vykonanie riadneho vyšetrovania a dokazovania a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva na ochranu súkromného vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky. 3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru sa sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie. 4. Právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát, Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08,­ €...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo postupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo zadokumentovaného vyšetrovacieho spisu OKP OR PZ Trenčín ČVS: ORP­228/1­ OVK­TN­2013 nevyplývajú ani skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že bol spáchaný akýkoľvek iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona. Vzhľadom k tomu nebol a nie je daný zákonný dôvod na postup podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku, t. j. na začatie trestného stíhania. Taktiež neboli a nie sú dané dôvody na postup podľa § 197 odsek 1 písm. a/ alebo písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku a ani na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku. Vo Vašom opakovanom podnete zo dňa 18. 10. 2013 opätovne uvádzate skutočnosti a okolnosti, ktoré ste uviedli vo Vašich predchádzajúcich podaniach v tejto veci a ktoré boli predmetom konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a prokurátora krajskej prokuratúry. Vtom zmysle v podrobnostiach poukazujem na výstižnú, vecne a právne správnu argumentáciu orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa OKP OR PZ Trenčín a prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín), obsiahnutú v odôvodnení nimi vydaných a vyššie citovaných rozhodnutí (uznesení), ako aj prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín, pojatú v upovedomení Vašej osoby pod sp. zn. 1 Kn 400/13­7 zo dňa 02. 09. 2013. Mám za to, že vyšetrovateľ... vykonal potrebné procesné úkony, v súlade s ustanovením § 196 odsek 2 Trestného poriadku, v záujme náležitého objasnenia predmetnej veci a rozhodnutia o podanom trestnom oznámení... Skutočnosti a okolnosti, vyplývajúce z písomného trestného oznámenia..., zo zápisnice o výsluchu oznamovateľky..., ako aj zo zadokumentovaných listinných materiálov a dôkazov ­ najmä z leasingovej zmluvy..., z potvrdenia o prevzatí predmetu leasingu... a z úradného záznamu vyšetrovateľa... (ohľadne vyjadrenia zo spol. ) odôvodňovali a odôvodňujú zákonnosť a opodstatnenosť postupu podľa § 197 odsek 1 písm. d/ Trestného poriadku v danej trestnej veci. V intenciách vyššie uvedeného, mám za to, že v predmetnej veci sa jedná nie o vzťah trestnoprávny, ale výlučne o občianskoprávny, resp. o obchodnoprávny vzťah. Uplatnenie a riešenie (domnelých alebo opodstatnených) nárokov vo vzťahu ku spoločnosti (pripadne i vo vzťahu ku spoločnosti ), prichádza (lo) do úvahy jedine občianskoprávnou cestou prostredníctvom príslušného súdu v konaní v občianskoprávnych (v obchodných) veciach. S poukazom na horeuvedené skutočnosti, keďže v postupe a v rozhodnutiach vyšetrovateľa... a prokurátorky Okresnej prokuratúry..., ako aj v postupe prokurátora Krajskej prokuratúry... som nezistil pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie veci, ktoré považujem za zákonné a správne, Váš opakovaný podnet zo dňa 18. 10. 2013 (doručený dňa 28. 10. 2013) bez prijatia opatrení ako nedôvodný odkladám. Pretože Generálnou prokuratúrou SR boli vyčerpané všetky zákonné prostriedky na preskúmanie Vašich podnetov v predmetnej veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že prípadné ďalšie Vaše podnety v tejto veci budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti...“

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatoval, že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže generálna prokuratúra sa zákonom ustanoveným spôsobom zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľky a na základe svojich zistení ho prípisom č. k. IV/1 Gn 1709/13­7 z 5. decembra 2013 odložila. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 4 ústavy je potrebné poznamenať, že v tomto ustanovení nie sú zakotvené základné práva a slobody, ktorých porušenie by bolo možné namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústava ním upravuje povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom.

Ako takú, t. j. zjavne neopodstatnenú vyhodnotil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Z textu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že jeho porušenie sťažovateľka bezprostredne spája s porušením jej základného práva na inú právnu ochranu, keď ňou tvrdené neposkytnutie právnej ochrany generálnou prokuratúrou malo mať dopad na jej majetok v podobe plnenia finančných povinností vyplývajúcich jej zo zmluvného vzťahu, ktorý sa snažila podaným trestným oznámením spochybniť. Keďže však ústavný súd zásah do základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nezistil, nemohol vzhľadom na jeho podmienenosť konštatovať ani porušenie základného práva vlastniť majetok.

Napokon sťažovateľka namieta, že generálna prokuratúra svojím postupom porušila jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka nekonkretizovala, ktoré z katalógu v citovanom článku ústavy upravených práv malo byť postupom generálnej prokuratúry porušené. Vo vzťahu k tejto námietke absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie. Ústavný súd napriek tomu, že nie je oprávnený nahrádzať vôľu sťažovateľky vo vzťahu ku konkretizácii základného práva, ktoré malo byť porušené, konštatuje, že žiadne z v čl. 48 ods. 2 ústavy uvedených základných práv nemohlo byť označeným postupom generálnej prokuratúry porušené.