III. ÚS 67/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou , advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 29/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 253/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom sa domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 € spôsobenej mu trestným činom žalovaného. Sťažovateľ svoj návrh doručil okresnému súdu 16. septembra 2011. Okresný súd v predmetnej veci vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku v sume 366 € výzvou z 18. januára 2012. Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 6. februára 2012 namietal, že výzva z 18. januára 2012 odporuje § 4 ods. 2 písm. i) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a navrhol výzvu zrušiť, a pre prípad, že súd tak neurobí, žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Argumentoval tým, že v rámci trestného konania vedeného proti žalovanému bol žalovaný uznaný vinným z ublíženia na zdraví trestným rozkazom sp. zn. 2 T 46/2010 zo 16. augusta 2010, pričom sťažovateľ bol so svojím nárokom odkázaný na občianske súdne konanie. Keďže tieto rozhodné skutočnosti uviedol v návrhu, okresný súd pochybil, ak ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, keďže v zmysle citovaného § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch je navrhovateľ oslobodený od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením z 15. marca 2012 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal 20. apríla 2012 odvolanie a súčasne žiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, ktoré odôvodnil rovnako ako svoje podanie zo 6. februára 2012, ktorým sa alternatívne domáhal zrušenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku alebo priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd na odvolanie sťažovateľa reagoval tak, že vyzval sťažovateľa na zdokladovanie svojich pomerov. Sťažovateľ okresnému súdu doručil tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania 24. septembra 2012. Okresný súd napadnutým uznesením z 3. októbra 2012 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie 7. novembra 2012 z dôvodu jeho nepresvedčivosti a zmätočnosti. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa svojím napadnutým uznesením z 23. januára 2013, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré doručil okresnému súdu 11. júna 2013. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mu potvrdzujúcim uznesením krajského súdu, ktoré považoval za arbitrárne, bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením z 30. júla 2015, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 16. septembra 2015, avšak bez odtlačku úradnej pečiatky na uznesení. Sťažovateľ preto podal sťažnosť adresovanú predsedovi okresného súdu, v ktorom tvrdil, že doručené rozhodnutie je neplatné a hľadí sa naň, ako keby dosiaľ nebolo vydané vôbec, a žiadal o doručenie uznesenia opatreného úradnou pečiatkou.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 253/2013 zo dňa 30. júla 2015 porušené boli. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 253/2013 zo dňa 30. júla 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 1Cdo 253/2013 porušené boli. 4. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave . k.2 Co 29/2013-130 zo dňa 23. januára 2013 porušené boli. 5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 Co 29/2013-130 z 23. januára 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 6. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok a vydaním uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 5C 261/2011- 112 z 3. októbra 2012 porušené boli. 7. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 5C 261/2011-112 z 3. októbra 2012 (vydané predčasne) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 8. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č. k. 5C 261/2011 porušené boli. 9. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 5C 261/2011 konal bez zbytočných prieťahov. 10 . priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. 11. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. 12. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur , ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. 13. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur , ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. 14. priznáva náhradu trov konania v sume 294, 08 Eur , ktorú je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd vychádzajúc z opísaných úkonov okresného súdu a sťažovateľa v prvej časti tohto rozhodnutia dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, pretože okresný súd postupoval plynulo a v primeraných časových intervaloch reagoval na úkony sťažovateľa. Postup okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné v okolnostiach prípadu rozdeliť na postup vo veci samej a postup okresného súdu v súvislosti s návrhom na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré začalo na podnet sťažovateľa doručením jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov okresnému súdu. Okresný súd vo veci samej uznesením z 15. marca 2012 rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa, ktorou žiadal o priznanie oslobodenia, bolo v zmysle § 10 ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch potrebné, aby otázka, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, bola vyriešená s konečnu platnosťou, preto bol okresný súd povinný ešte pred predložením odvolania krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania rozhodnúť, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal odvolanie a neskôr proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v dôsledku čoho sa napadnuté konanie vedené pred okresným súdom predĺžilo, pričom v tejto súvislosti je potrebné konštatovať vychádzajúc z konečného rozhodnutia o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, že toto obdobie potrebné na rozhodnutia o sťažovateľových opravných prostriedkov je potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie krajského súdu nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonných podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia sťažovateľovi. Poukázal na spolu/vlastníctvo viacerých nehnuteľností sťažovateľa, na skutočnosť, že sťažovateľ okrem poberania invalidného dôchodku je zamestnancom spoločnosti, v ktorej je zároveň jediným spoločníkom a konateľom, pričom výška súdu deklarovaného príjmu výlučne závisí na sťažovateľovi, a zároveň poukázal na to, že sťažovateľ do predpísaného tlačiva neuviedol, aký mala spoločnosť zisk, alebo stratu, teda konštatoval skutočnosť, že tlačivo nebolo vyplnené riadne, čo pripísal na ťarchu sťažovateľa. Preto aj vzhľadom na výšku vyrubeného poplatku súd dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonom ustanovené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pretože okrem deklarovaných príjmov zjavne musí disponovať aj príjmami, ktoré pre účely posúdenia svojich pomerov v napadnutom konaní nepriznal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za nedôvodnú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa považoval za zákonné a riadne odôvodnené. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva (rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34).

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže sťažovateľ disponoval napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 16. septembra 2015 (sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. októbra 2015, pozn.). Je zrejmé, že sťažovateľovi bolo doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neopatrené úradnou pečiatkou, čo aj sťažovateľ namietal a z toho vyvodzoval nulitu označeného právneho aktu. Z hľadiska posudzovania porušovania označených práv je podstatné, či došlo v okolnostiach prípadu k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ mal nachádzať, alebo nie. Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku nedostatku doručeného rovnopisu napadnutého uznesenia sa sťažovateľ nenachádzal v právnej neistote, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Rovnopis napadnutého rozhodnutia mal síce formálny nedostatok, ktorý však nemal vplyv na obsah rozhodnutia, preto možno konštatovať, že právna neistota z materiálneho hľadiska bola odstránená už doručením rovnopisu napadnutého rozhodnutia 16. septembra 2015 sťažovateľovi. Takisto sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že v dôsledku chýbajúcej úradnej pečiatky na rovnopise rozhodnutia je potrebné považovať rozhodnutie za nulitný právny akt.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).