III. ÚS 675/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 675/2014­27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti , zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Svatuškom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 25, Humenné, pre namietané porušenie jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013 z 28. apríla 2014 takto

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 14. novembra 2014, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 13/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za formalistický, arbitrárny, ústavne nekonformný, teda porušujúci jej označené základné práva. Podľa názoru sťažovateľky ju možno považovať za osobu v hmotnej núdzi, keďže s otcom jej dvoch maloletých detí nežije v spoločnej domácnosti, je nezamestnaná, nemá žiadny príjem okrem výživného určeného súdnym rozhodnutím, a to tak, že na každé maloleté dieťa je otec maloletých detí povinný mesačne prispievať k rukám sťažovateľky sumou 150 € na výživu a sumou 100 € mesačne na každé maloleté dieťa na osobitný účet na tvorbu úspor. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky „nezohľadnil vo svojom rozhodnutí skutočnosť, že sťažovateľka so svojimi maloletými deťmi, s ktorými bola spoločne posudzovaná, má reálne mesačne k dispozícii len sumu 300 eur a nie sumu 500 eur“. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že pre posúdenie priznania dávky v hmotnej núdzi v rozhodnom čase bola suma 363,13 €.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 675/2014­12 z 25. novembra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. Následne ústavný súd 12. januára 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Podrobnosti o práve na pomoc v núdzi upravoval v čase vydania právoplatného rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona 599/2003 Z. z. fyzické osoby, ktoré sa spoločne posudzujú na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, sú rodičia a nezaopatrené deti. Príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze je podľa § 4 ods.3 zákona č.599/2003 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a § 9 ods.1 písm. f) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov aj výživné, priznané podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine ako príjem oslobodený od dane. Výživné je nedeliteľné a nie je rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným v zmysle ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine, ktoré má rovnakú funkciu a to predovšetkým zabezpečiť primerané prostriedky na obživu a výchovu maloletých detí; možnosť určenia tzv. úsporovej časti je len účelová. Okolnosť, že časť výživného bola podľa rozhodnutia súdu určená na tvorbu úspor maloletých detí, nemožno pri posudzovaní hmotnej núdze vziať do úvahy. Opačný postup by znamenal diskrimináciu tých domácností, v ktorých rodič nemá príjem a na jeho maloleté deti poberá výživné v tej istej celkovej sume, avšak nerozdelené na spotrebnú časť a časť na tvorbu úspor. Sťažovateľka mohla požiadať príslušný okresný súd o udelenie súhlasu na použitie sporiacej časti výživného detí na zabezpečenie životných potrieb, prípadne mohla využiť aj inštitút príspevku na výživu rozvedenej manželky (§ 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine). Z uvedených dôvodov najvyšší súd považuje sťažnosť na porušenie čl. 39 ods. 2 Ústavy rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu za nedôvodnú. Na záver najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka v sťažnosti, doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") dňa 04.08.2014 a zapísanej pod č. Rvp 9261/2014, namietala, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR boli porušené jej základné práva upravené v čl. 35 ods. 3 a v čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, čo vyplýva tak z textu ako aj petitu podanej sťažnosti.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Práve tento záver najvyššieho súdu považovala sťažovateľka v okolnostiach prípadu za arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné práva hmotnej povahy podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka totiž počas celého konania tvrdila, že síce v zmysle rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 14 CoP 44/2010 zo 7. decembra 2010 mal otec maloletých detí prispievať na výživu maloletej Kalisty a Síriusa sumou 150 € (na každé dieťa, pozn.) mesačne k rukám sťažovateľky a ďalej sumou 100 € mesačne na tvorbu úspor na každé z detí, ale v zmysle citovaného rozhodnutia sumy na tvorbu úspor mali byť poukazované na detskú vkladnú knižku. Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala, že prostriedky slúžiace na tvorbu úspor nemožno považovať za disponibilný príjem, keďže podľa § 63 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku, ako aj vo vyjadrení zaslanom ústavnému súdu zotrval na stanovisku, že výživné je nedeliteľné a je ako celok príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze ako príjem oslobodený od dane.

1. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nedostatočne vyhodnotil, pretože k ich hodnoteniu bolo potrebné pristupovať nie prísne formálne, ale materiálne.

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu vychádza z formálneho výkladu právnych predpisov, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že výživné ako príjem nie je možné vzhľadom na obmedzenie nakladať s časťou výživného považovať za príjem v celosti na účely posudzovania hmotnej núdze.

Ústavný súd nespochybňuje záver najvyššieho súdu o nedeliteľnosti výživného, ale nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že pre účely posudzovania hmotnej núdze nie je rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným na tvorbu úspor ako príjmom. Práve osobitosť spočívajúca v ex lege obmedzení nakladania s prostriedkami určenými ako výživným na tvorbu úspor spôsobuje problematické využitie týchto prostriedkov na zabezpečenie základných životných podmienok. Túto skutočnosť najvyšší súd dostatočne nevzal do úvahy. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka mala požiadať o súhlas súdu s nakladaním prostriedkami určenými na tvorbu úspor z dôvodu, že bežné výživné jej nepostačuje ako príjem na zabezpečenie základných potrieb spoločne posudzovaných osôb v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pretože práve v dôsledku rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cop 44/2010 zo 7 . decembra 2010 došlo k zníženiu bežného výživného určeného rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5 P 27/2010 z 23. júna 2010. V tejto súvislosti je na mieste uviesť, že stav hmotnej núdze nie je len iluzórny konštrukt stanovený právom, ale objektívny stav, ktorý si vyžaduje promptný zásah vo forme poskytnutia pomoci v súlade so zákonom. Nie je preto spravodlivé od sťažovateľky vyžadovať, aby objektívny stav hmotnej núdze sťažovateľka riešila osobitným návrhom adresovaným súdu, aby jej dovolil nakladať s prostriedkami určenými na tvorbu úspor maloletých detí.

Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Z uvedenej citácie vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil týmito zásadami právneho štátu.

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty sťažovateľky a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti uvádzala, že je nezamestnaná a aktívne si hľadá prácu. Aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 55/2012 vyplýva, že sťažovateľka bola evidovaná na príslušnom úrade práce a sociálnych vecí a rodiny. Sťažovateľka je toho názoru, že má právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi podľa čl. 35 ods. 3 ústavy v prípade, ak bez vlastnej viny nemôže pracovať a zabezpečiť si základné životné potreby. Z uvedeného dôvodu sa domnievala, že napadnutým rozsudkom bolo zasiahnuté aj do jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3 ústavy.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 100 €, ktoré odôvodnila tým, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená materiálna ujma spočívajúca v tom, že za obdobie rokov 2012, 2013 a časti roku 2014 jej nebola vyplácaná dávka v hmotnej núdzi približne vo výške 100 €, čo v prepočte predstavuje sumu 3 100 €.

Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nepriznania nároku. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov konania neprevyšuje sumu, ktorú vyrátal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu v plnej výške, t. j. 275,94 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015