III. ÚS 678/2014

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/52/2013­683 z 19. júna 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/52/2013­683 z 19. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v sume 348,31 € (slovom tristoštyridsaťosem eur a tridsaťjeden centov) na účet spoločnosti AKMG, s. r. o., Advokátska kancelária, Dolná 6A, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, že v konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C/186/2003 sa sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne domáhala proti obchodnej spoločnosti ARTTEP, a. s., Hlavná 1062/30, Stupava (ďalej aj „ARTTEP, a. s.“ alebo „žalovaný v 1. rade“), , správcovi konkurznej podstaty úpadcu ARTTEP, a. s., Hlavná 1062/30, Stupava, a proti ďalším štyrom žalovaným (spolu aj „žalovaní“) „určenia neplatnosti záložných zmlúv, na základe ktorých bol vykonaný vklad záložného práva do katastra nehnuteľností v kat. úz. a záložných zmlúv registrovaných Štátnym notárstvom v Topoľčanoch , na základe ktorých bol vykonaný vklad do katastra nehnuteľností v kat. úz. “. Nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorými ARTTEP, a. s., uzatvorila s viacerými peňažnými ústavmi (bankami) záložné zmluvy na zabezpečenie nimi poskytnutých úverov, mala táto spoločnosť nadobudnúť na základe Hospodárskej zmluvy R­1/90 z 23. novembra 1990.

Sťažovateľka poukázala na to, že rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/247/93­87 z 20. decembra 1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 Co/436/95 z 3. októbra 1996 (ktoré nadobudli právoplatnosť 29. novembra 1996) bolo určené, že „prevod vlastníctva majetku štátneho podniku Kovopodnik, Komunálne služby a Stavokombinát v Topoľčanoch určeného podľa príloh k hospodárskym zmluvám č. R­1/90 zo dňa 23. 11. 1990 na akciovú spoločnosť Arttep, Stupava, je neplatný“.

Totožnú otázku neplatnosti záložných zmlúv uzavretých medzi ARTTEP, a. s., resp. jeho odštepným závodom ARTTEP­STAV, Krušovská 2090/61, Topoľčany, a ďalším peňažným ústavom už v minulosti vyriešil Krajský súd v Bratislave, keď rozsudkom sp. zn. 47 Cb/423/95 z 15. januára 1997 (ktorý nadobudol právoplatnosť 25. februára 1997) určil, že tieto sú neplatné.

Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom č. k. 15 Cob/52/2013­683 z 19. júna 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keďže „nezistil dôvod, aby sa odchýlil od argumentov a právneho záveru súdu prvého stupňa“. Podľa jeho názoru „Podstatné pre prejednávanú vec je konštatovanie, že v dobe uzatvárania záložných zmlúv, na základe ktorých došlo k zriadeniu záložného práva, bol ako vlastník zakladaných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností vedený žalovaný v 1. rade. Záložní veritelia teda vychádzali z údajov evidencie nehnuteľností, v ktorých bol žalovaný v 1. rade ako záložca jednoznačným vlastníkom predmetu záložného práva. Za takejto situácie nebolo povinnosťou záložných veriteľov ako subjektov konajúcich v dobrej viere, posudzovať pripadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu; ktoré právo prináleží súdom. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 a nasl. OSP) v konaní nepreukázal, že záložní veritelia neboli pri uzatváraní záložných zmlúv dobromyseľní.“.

Dovolanie sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Obdo/61/2013 z 28. augusta 2014 odmietol z dôvodu, že „nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. zistené neboli“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1110/14 z 26. septembra 2014 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedla: „Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu uvádzam, že rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. odôvodnenie tohto rozhodnutia, nepovažujem za arbitrárne tak, ako to namieta sťažovateľ. Odvolací súd okrem skonštatovania správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil ťažiskové argumenty, ktoré ho viedli k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia. Pri odôvodnení odvolací súd aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom zdôraznil správnosť napadnutého rozhodnutia dôvodmi uvedenými v odseku 3 a 4 str. 5 rozsudku. Takýto postup považujem za súladný s procesným predpisom ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považujeme predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú. Ako účastník konania netrváme na ústnom pojednávaní a nemáme ani žiadne návrhy na ďalšie dokazovanie.“

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Cob/52/2013­683 z 19. júna 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/186/2003­607 zo 14. decembra 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti záložných zmlúv (pozri I. časť odôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom medzi nimi niet zásadných odlišností.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (mutatis mutandis

II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06, III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol: „... Po vyhodnotení odvolacích dôvodov (ktorými je viazaný ­ § 212 ods. 1 OSP), vo vzťahu k celému obsahu spisového materiálu, odvolací súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod, aby sa odchýlil od argumentov a právneho záveru súdu prvého stupňa. Preto sa s týmto rozhodnutím stotožňuje, poukazuje na odôvodnenie rozsudku a nebude nadbytočné opakovať dôvody už obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd opätovne cituje ustanovenia § 151b ods. 1, 2 OZ a § 151d ods. 1 OZ (účinného v relevantnom čase), podľa ktorých, záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy, schválenej dedičskej dohody alebo zákona. Ak ide o nehnuteľnosť, záložné právo vzniká vkladom do katastra nehnuteľností. Ak niekto dá to zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záložným právom, vznikne záložné právo, len ak sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený vec založiť. V prípade pochybností platí, že záložný veriteľ konal dobromyseľne. Podstatné pre prejednávanú vec je konštatovanie, že v dobe uzatvárania záložných zmlúv, na základe ktorých došlo k zriadeniu záložného práva., bol ako vlastník zakladaných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností vedený žalovaný v 1, rade. Záložní veritelia teda vychádzali z údajov evidencie nehnuteľností, v ktorých bol žalovaný v 1. rade ako záložca jednoznačným vlastníkom predmetu záložného práva. Za takejto situácie nebolo povinnosťou záložných veriteľov ako subjektov konajúcich v dobrej viere, posudzovať prípadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu; ktoré právo prináleží súdom. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 a nasl. OSP) v konaní nepreukázal, že záložní veritelia neboli pri uzatváraní záložných zmlúv dobromyseľní (s poukazom na právny stav ku dnu 31. 12. 2002). Z uvádzaných podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.“

Okrem toho, odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd zdôraznil, že právo „... posudzovať prípadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu... prináleží súdom“, pričom bez ďalšieho potvrdil ako vecne správny právny záver okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti záložných zmlúv z dôvodu, že tieto „... boli platne uzavreté a neodporujú zákonu, ... na základe týchto záložných zmlúv bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a teda záložné právo platne vzniklo, i keď neskoršími súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že odporca v 1/r. neplatným spôsobom nadobudol majetok bývalých štátnych podnikov (Kovopodnik, Komunálne služby a Stavokombinát v Topoľčanoch)“, nezodpovedá ani ustanoveniu § 159 ods. 2 OSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, a ako také je z ústavného hľadiska nepreskúmateľné, nezohľadňujúce princíp zachovávania ústavnosti a princíp právnej istoty ako imanentných súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 349/09­36 z 20. januára 2010 zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok

krajského súdu nie je založený na ústavne súladnej racionálnej právnej argumentácii a ako taký ho treba považovať za arbitrárny, porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sa sekundárne premietlo aj do porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako porušujúci označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu. V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), preto jeho úlohou bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľky so zreteľom na právne účinky skôr právoplatne skončených konaní.

III.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 11. februára 2015 vyčíslil trovy konania celkovou sumou 370,55 €.

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 348,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby (príprava a prevzatie veci) vykonaný v roku 2014 v sume 134 € plus režijný paušál v sume 8,04 € a jeden úkon právnej služby (doplnenie sťažnosti) vykonaný v roku 2015 v sume 139,83 € plus režijný paušál v sume 8,39 € spolu s 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).