III. ÚS 682/2014

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 66/2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 36/2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, sp. zn.ČVS: ORP­215/1­VYS­B4­2014 z 18. apríla 2014 obvinený zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. a) a b) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Následne bol obvinený uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 66/2014 z 21. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu podanej hneď po vyhlásení tohto uznesenia rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 36/2014 z 23. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € odôvodňuje sťažovateľ intenzitou zásahu do jeho práv, ktorá u neho navodila „úzkostlivé stavy“, a tiež nemožnosťou dožadovať sa opakovaného preskúmania zákonnosti a dôvodnosti obmedzenia osobnej slobody.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto rozhodnutie: „1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy..., právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1... dohovoru... na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 0Tp/66/2014 bolo porušené. 2. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy..., právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1... dohovoru... na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/36/20l4 bolo porušené. 3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tpo/36/2014 zo dňa 23.05.2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0Tp/66/2014 zo dňa 21.04.2014 sa zrušujú. 4. Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje ihneď prepustiť sťažovateľa na slobodu. 5. Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 €..., ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný uhradiť do dvoch mesiacov... 6. Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania... vo výške 340,90 EUR ... na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pobaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Vo vzťahu k rozhodovaniu o vzatí sťažovateľa do väzby považuje ústavný súd za relevantné tieto časové súvislosti:

­ 17. apríla 2014 bola obmedzená osobná sloboda sťažovateľa, ­ 19. apríla 2014 okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV podal návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, ­ 21. apríla 2014 sudca pre prípravné konanie okresného súdu vypočul sťažovateľa v postavení obvineného a uznesením sp. zn. 0 Tp 66/2014 z toho istého dňa ho vzal do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ­ 20. mája 2014 okresný súd predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby, ­ 23. mája 2014 senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby zamietol, ­ 28. mája 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.

2.1.2 Posúdenie namietanej arbitrárnosti uznesenia krajského súdu

Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. 10. 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43).

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

do väzby. Zákonná 48 hodinová lehota podľa § 87 ods. 2 Tr. por. po prevzatí obvineného o rozhodnutie na súde bola dodržaná. V predmetnej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného trestného činu, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený . Námietky obvineného o nedostatku konkrétnych skutočností pristupujúcich k podmienke dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sú v tomto štádiu trestného konania neopodstatnené. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu. Takéto dôvodné podozrenie nie je potrebné dokladať aj nezvratnými dôkazmi, pretože by bolo nelogické, aby bol trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný už v tomto štádiu trestného stíhania, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a prípadného súdneho konania.

42, 43 48), (č. l. 49 51), fotokópie elektronických správ (č. l. 52 56), (č. l. 60 65) a (č. l. 18 19), potvrdenia o zaistení veci (zbrane: samonabíjacej pištole, č. l. 68), ako aj ostatné úradné záznamy PZ. Z týchto dôkazov treba tu zvýrazniť najmä výpoveď poškodenej , ktorá uviedla, že po príchode domov dňa 17.04.2014 okolo 21.00 hod. našla manžela doma zjavne pod vplyvom alkoholických nápojov. O nejaký čas obvinený prišiel za ňou a dcérou, kedy začal zvyšovať hlas, vynadal tak jej ako aj dcére a začal ju vyhadzovať z bytu.

jej zabitím. Keď sa jej podarilo dostať do kuchyne, podarilo sa jej zavolať o pomoc na políciu. Poškodená taktiež uvádzala, že obvinený alkohol užíva každý deň, každý večer, opíja sa do nemoty, pričom je zlý aj keď nepije a keď si vypije je agresívny a stráca všetky zábrany. Veľakrát sa stalo, že ju zbil, škrtil, bil ju po celom tele, pričom vyhrážky o tom, že ju zabije, používa takmer každý deň. Vyhrážal sa jej aj tým, že ak sa bude chcieť od neho odsťahovať, čo i len rozviesť, tak ju zabije. Doposiaľ to ale nehlásila na polícii z dôvodu, že mala strach o svoj život. Taktiež sa bála požiadať aj o rozvod. Frekvencia jeho útokov, vyhrážok a bitia boli u nich pravidelné, viackrát mieril na ňu obvinený so zbraňou aj v prítomnosti ich maloletého dieťaťa. V kritický večer mala naozaj pocit, že ju obvinený skutočne zastrelí a bála sa o svoj život, incident napokon ukončil príchod polície, O týchto problémoch v minulosti informovala aj bývalú manželku obvineného, s ktorou sú kamarátky. S poukazom na charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý,

daný. Väzba obvineného v tomto štádiu prípravného konania je výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je zabrániť obvinenému pokračovať v páchaní trestných činov tej istej povahy a má preventívny charakter. Krajský súd v názorovej zhode s dôvodmi uznesenia sudcu pre prípravné konanie považuje ponúknutý písomný sľub ako nahradenie väzby u obvineného za nedostatočné. Nakoľko sudca pre prípravné konanie nepochybil ani v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu a správne postupoval aj pri určení začiatku plynutia väzby obvineného, za danej situácie nevidel krajský súd dôvod na žiadnu zmenu napadnutého uznesenia a preto sťažnosť obvineného v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodne podanú zamietol. Sťažnostný súd tak konal a rozhodol v intenciách ustanovenia § 192 ods. 3 Tr. por., nakoľko o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci (20.05.2014) na rozhodnutie.“

Aj ústavný súd (podobne ako krajský súd) v tejto súvislosti prízvukuje, že v danom štádiu trestného konania postačuje, aby sa odôvodnenie uznesenia o väzbe opieralo o konkrétne skutočnosti zistené v súlade s Trestným poriadkom, a nie je potrebné preukázanie spáchania trestného činu sťažovateľa v takej kvalite, ako to je nevyhnutné pri vydaní meritórneho rozhodnutia. K námietke o arbitrárnosti uznesenia krajského súdu vo vzťahu k neprijatiu záruky sťažovateľa (písomného sľubu), ktorou mala byť väzba nahradená, ústavný súd uvádza, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho (sťažnostného) súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08 a iné), pretože obidva konania tvoria z hľadiska predmetu jeden celok. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s právnym záverom a dôvodmi okresného súdu, ktorý konkrétnymi skutočnosťami odôvodnil zamietnutie žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (medzi podstatné okolnosti podmieňujúce toto rozhodnutie uviedol v podstate dva predchádzajúce záznamy sťažovateľa v registri trestov, nedostatočnosť garancií miesta pobytu sťažovateľa na slobode, potrebu odborného znaleckého skúmania jeho nebezpečenstva na slobode a iné). Námietky sťažovateľa v tomto smere teda považuje ústavný súd len za prejav nesúhlasu s výsledkom konania, ktoré neskončilo podľa jeho predstáv, a to nepostačuje na vyslovenie porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa nepreukázala neoprávnenosť uloženého obmedzenia osobnej slobody väzbou, resp. preukázala sa jej nevyhnutnosť a primeranosť k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým uznesením okresného súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považoval sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúce sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Rovnako tak aj procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a ods. 3 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode potvrdzuje aj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, § 76).

Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.