III. ÚS 689/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 689/2014­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , pre namietané porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplývajúceho z čl. 3 a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že „Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tost 37/2013 zo dňa 10. júla 2014 bolo vyhlásené dňa 10. júla 2014 na neverejnom zasadnutí Najvyššieho súdu SR a tohto dňa ­ 10. júla 2014 aj nadobudlo právoplatnosť. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané po tom, ako bolo pôvodné rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené a vrátené na opätovné konanie ústavným súdom. Najvyšší súd v tomto prípade uznesením zo dňa 10. júla 2014 nerešpektoval názor vyslovený ústavným súdom v náleze zo dňa 02. októbra 2013, čím porušil svoju zákonnú povinnosť vyjadrenú tak v § 135 ods. 1, veta druhá zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ako aj v § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Dňa 14. júla 2014 sme navyše doručili najvyššiemu súdu písomnú žiadosť o umožnenie nahliadnuť do spisu (sp. zn. 6 Tost 37/2013), na ktorú nám nebola dva týždne poskytnutá žiadna odpoveď, preto sme dňa 30. júla 2014 zaslali súdu urgenciu v danej veci, ktorú nasledovala ďalšia urgencia zo dňa 06. augusta 2014, keďže dovtedy nám stále nebolo zaslané akékoľvek vyjadrenie (či už zamietavé alebo povoľujúce) k našej žiadosti. Dňa 06. augusta 2014 nám bola len telefonicky poskytnutá informácia o tom, že predmetný spis bol 05. augusta 2014 vyexpedovaný na Krajský súd v Trnave, kde môžeme žiadať o nahliadnutie. Keďže tento postup sa nám javí byť nanajvýš neštandardný, podali sme dňa 14. augusta 2014 na najvyššom súde sťažnosť na neštandardný postup senátu a jeho predsedu, ktorý v danej veci rozhodoval. Avšak do dnešného dňa (22. októbra 2014) nám zo súdu nebola doručená žiadna odpoveď alebo akékoľvek vyjadrenie k našej sťažnosti. Konanie ministra spravodlivosti je pre sťažovateľa nepredvídateľné, čo do merita aj času, a keďže voči rozhodnutiu ministra, nie je žiadny riadny opravný prostriedok, ako ani už voči vydanému rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovateľ pre účinnú a včasnú ochranu podáva ústavnú sťažnosť s odkladom na vykonanie rozhodnutia najvyššieho súdu v tomto čase. Sťažovateľ si súčasne uvedomuje, že má predbežnú ochranu zo strany ESĽP ­ ale s ohľadom na situáciu z minulosti v analogickom všeobecne známom prípade Mustaphu Labsiho, kedy bola daná osoba vydaná do Alžírska napriek predbežnému opatreniu ESĽP, považujeme za nevyhnutné, aby pre náležitú ochranu sťažovateľa bolo vydané rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti napádaného rozhodnutia... Tento prípad je prípad sťažovateľa, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky už raz rozhodol uznesením (sp. zn. 6 Tost 19/2012) zo dňa 12. júna 2012, pričom toto rozhodnutie bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 388/2012) zo dňa 02. októbra 2013. S ohľadom na predchádzajúci nález, kedy ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu, je zrejmé, že podmienky sú splnené, pretože situácia je analogická. V prípade nutnosti, v podrobnostiach ďalšej obšírnej argumentácie odkazujeme na predchádzajúcu ústavnú sťažnosť v spise vedenom na ústavnom súde pod sp.zn. III. ÚS 388/2012.“.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych a vecných náležitostí návrhu na začatie konania či už predpokladaných ústavou (čl. 127 ods. 1 ústavy), ale cez splnomocnenie (čl. 140 ústavy) aj zákonných náležitostí uvedených v § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd stabilne judikuje, že povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahrádzal úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Predložená sťažnosť neobsahuje žiadne dôkazy o tom, že ide o prejav vôle sťažovateľa, a obsahuje len podpisy jeho právnej zástupkyne, ktorá však neprevzala ani plnú moc na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom. Nepredložila ani právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Na nepreukázanie hodnoverného prejavu vôle sťažovateľa nie je zrejmé, či sa tento dožaduje aj petitu uvedeného v sťažnosti alebo tohto sa dožaduje len právna zástupkyňa, ktorá petit podpísala.

V časti sťažnosti namieta, že všeobecné súdy neumožnili prístup k spisu sťažovateľa. Nepreukázala prílohu k sťažnosti, ako oficiálne reagovala na postup súdu, či využila možnosť sťažnosti podanej predsedovi príslušného súdu.

Keďže nebolo predložené právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorého neústavnosť sa namieta, ústavný súd nemohol ani zistiť, či bola podaná sťažnosť včas, keď podľa informácie uvedenej v sťažnosti mal súd rozhodnúť už 10. júla 2014, t. j. skôr, ako predpokladá zákon v lehote na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy fyzickou osobou.