III. ÚS 690/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 690/2014­54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti , ,a , , zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Bašticom, Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 takto

rozhodol:

Sťažovateľky sú navrhovateľkami v konaní o vydanie nehnuteľnosti, ktoré začalo ich návrhom doručeným okresnému súdu 23. marca 1992 a už takmer 23 rokov je vedené pod sp. zn. 13 C 486/1992. Sťažovateľky prostredníctvom sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004. Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) doručenej súdu 7. augusta 2007 a následne aj podaním na ústavnom súde namietali neprimeranú dĺžku konania. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 301/08 z 18. septembra 2008 odmietol sťažnosť sťažovateliek, keďže v danom období nemohol okresný súd pre obligatórne prerušenie konania vo veci konať, a tiež z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti.

Vecou sp. zn. 13 C 486/1992 sa ústavný súd zaoberal aj na základe podania sťažnosti niektorých odporcov, resp. právnych nástupcov odporcov v konaní. Nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a tiež nálezom sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013 vyslovil, že v uvedenom konaní dochádza k porušovaniu práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu bolo nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 uložené konať vo veci sp. zn. 13 C 486/1992 bez zbytočných prieťahov.

Ostatné pojednávanie sa uskutočnilo dňa 11.3.2014. Na tomto pojednávaní boli vykonané úkony podľa § 118 ods. 1 a 2 O. s. p., bolo oboznámené, ktoré skutočnosti ostávajú v konaní sporné, tiež boli oboznámené výsledky prípravy samosudcu na pojednávanie, priebeh doterajšieho konania a právni zástupcovia účastníkov konania, ako aj odporkyňa v rade 1/ predniesli svoje prednesy. Pojednávanie bolo opäť odročené na neurčito za účelom pokračovania v konaní v zmysle návrhov na dokazovanie s tým, že súd zvažuje výsluch súdom ustanoveného znalca a tiež výsluch súdom ustanoveného znalca Okresnému súdu však nič nebránilo, aby znalcov predvolal a ich výsluch uskutočnil už na tomto pojednávaní. Uvedeným postupom súdu opäť vznikli ďalšie prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu... Našim podaním zo dňa 16.5.2014 sme na základe výzvy Okresného súdu zo dňa 5.5.2014, nám doručenej dňa 13.5.2014, formulovali otázky, o ktoré je ešte potrebné doplniť znalecké dokazovanie na zodpovedanie otázky protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. V tomto smere zdôrazňujeme, že my už od začiatku označeného súdneho konania navrhujeme, aby bolo za uvedeným účelom nariadené znalecké dokazovanie. Uznesením č. k. 13C 486/1992 ­ 1031 zo dňa 11.9.2014 Okresný súd rozhodol o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania znaleckým ústavom: Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pritom Okresný súd rozhodol o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania bez toho, aby najskôr na pojednávaní vypočul súdom ustanoveného znalca a odstránil tak prípadné pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Uvedeným postupom Okresného súdu opäť vznikli ďalšie prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu... Sme presvedčené o tom, že dvadsaťdvaročná dĺžka konania sa už dotkla samotnej podstaty súdnej ochrany, keďže zbytočnými prieťahmi sa popiera jeho vlastná spravodlivosť (denegafio iustiliae), nakoľko pretrvávanie stavu právnej neistoty účastníka civilného konania sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti, ktorej garantmi sú práve súdy (I. ÚS 63/00).“

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr S/510/2014 doručeným ústavnému súdu 10. februára 2015. Podpredsedníčka okresného súdu v ňom žiadala zohľadniť najmä nedostatočné personálne obsadenie súdu, ako aj zložitosť veci a počet účastníkov konania. Zároveň uviedla, že spis sa toho času nenachádza na okresnom súde, keďže bol zaslaný znaleckému ústavu na kontrolné znalecké posúdenie.

Skorší termín nebolo možné určiť, nakoľko už boli všetky obsadené, je potrebné si uvedomiť, že pojednávania sa musia nariaďovať s dostatočným časovým predstihom, minimálne mesiac pred určeným termínom z dôvodu, aby sa bolo doručenie predvolania riadne vykázané a zachovaná lehota na prípravu pre účastníkov konania a PZ. Právni zástupcovia procesných strán na pojednávaní dňa 11.03.2014 žiadali súd, aby mohli formulovať otázky na znalecké dokazovanie, žiadali lehotu 20 dní.

Táto otázka si vyžadovala ďalšie náročné štúdium, zabezpečenie literatúry, konzultácie a podobne, nakoľko sa nejedná o znalecké dokazovanie napr. na otázku pravosti podpisu osoby, kde súd formuluje jedinú jednu jednoduchú až primitívnu otázku. Po náročnom štúdiu som rozhodla, že základnú otázku, od ktorej v plnom rozsahu závisí rozhodnutie súdu vo veci samej, a síce otázku či sa predmetná stavba môže považovať za vec v právnom zmysle so zameraním sa na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované ku dňu 01.01.1948, súdom opakovane ustanovovaní znalci nevyriešili bezpečne resp. nevyriešili vôbec tak, aby ich závery mohli byť podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci

Následne po PPL označeného uznesenia bol súdny spis zaslaný ustanovenému znaleckému ústavu, kde sa nachádza aj v súčasnosti. Od znaleckého záveru sa bude odvíjať ďalší procesný postup súdu, nakoľko dokazovanie v civilnom procese sa chápe ako ucelený postup súdu a ďalších subjektov, v ktorom jednotlivé štádia na seba nadväzujú alebo sa aj prelínajú, avšak vždy v logicky

Sťažovateľky sa k vyjadreniu okresného súdu, ako aj k uzneseniu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyjadrili v podaní doručenom ústavnému súdu 3. marca 2015, v ktorom namietali najmä skutočnosť, že ústavný súd obmedzil obdobie, ktorým sa pri posudzovaní opodstatnenosti ich sťažnosti zaoberal. Zdôraznili, že v ich prípade nejde o opakovanú sťažnosť tých istých účastníkov. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedli: „Z našej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že porušenie nášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie našej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru odôvodňujeme 1. celkovou dĺžkou označeného konania, ktoré trvá už viac ako 22 rokov, 2. nečinnosťou súdu v konaní, a 3. nesústredenou a neefektívnou činnosťou súdu v konaní od počiatku konania, ktorú považujeme za pravú príčinu vzniknutých prieťahov v konaní. Naopak, z obsahu našej sťažnosti nemožno vyvodiť, že namietame porušenie našich základných práv postupom Okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 len v období po právoplatnosti nálezu Ústavného SR sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013.“

Podpredsedníčka okresného súdu, ako aj sťažovateľky vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013, v ktorých konštatoval právnu aj faktickú zložitosť konania. Opakovane však uvádza, že tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť takmer 23­ročnú dĺžku napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z predchádzajúcich nálezov a vyjadrenia okresného súdu, ako ani z podania sťažovateliek nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu sťažovateliek.

Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu, ktorá spočívala v poukázaní na nedostatočné personálne obsadenie súdu. Podľa podpredsedníčky okresného súdu táto situácia nespôsobuje ujmu len účastníkom konania, ale je aj na úkor samotných sudcov, „ktorí na úkor svojho zdravia a voľného času sa snažia konať tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, resp. ich minimalizovať, pričom na túto situáciu už opakovane poukazujeme na príslušných orgánoch“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci rozhodol, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 486/1992 došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil nárok na náhradu trov v sume 432,30 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť v sume 134 € za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 2 x 8,04 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (za vyjadrenie z 3. marca 2015 v sume 139, 83 € a režijný paušál 8,39 €).