III. ÚS 693/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 693/2014­34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika o sťažnosti , , zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Humenné č. k. 18 S 1/2014­10 z 2. októbra 2014 a č. k. 21 S 1/2014­11 z 2. októbra 2014 a postupmi, ktoré ich vydaniu predchádzali, takto

rozhodol:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 693/2014­11 z 25. novembra 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 S 1/2014­10 z 2. októbra 2014 a č. k. 21 S 1/2014­11 z 2. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“). V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva na slobodné voľby podľa čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením okresného súdu, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím miestnej volebnej komisie v Humennom (ďalej len „miestna volebná komisia“) č. 15/2014­MVK z 30. septembra 2014 zaregistrovaný pre voľby poslancov Mestského zastupiteľstva v Humennom ako kandidát politickej strany Právo a spravodlivosť a rozhodnutím miestnej volebnej komisie č. 2/2/2014­MVK bol zaregistrovaný ako kandidát tej istej politickej strany aj pre voľby primátora mesta Humenné. Na základe návrhu politickej strany Robíme to pre deti – SF (ďalej len „navrhovateľ“) okresný súd uznesením č. k. 18 S 1/2014­10 z 2. októbra 2014 zrušil registráciu sťažovateľa pre voľby poslancov Mestského zastupiteľstva v Humennom a rovnako uznesením sp. zn. 21 S 1/2014 z 2. októbra 2014 zrušil registráciu sťažovateľa aj pre voľby primátora mesta Humenné.

Túto skutočnosť všeobecný súd absolútne prehliadol a takéto konanie má za následok to, že jeho rozhodnutie nemôže v právnom štáte obstáť, lebo nereagovalo na podstatnú skutočnosť vyplývajúcu z obsahu spisu. Týmto všeobecný súd porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, pretože jeho odôvodnenie je všeobecné a lakonické a absolútne ignorujúce podstatnú skutočnosť vyplývajúcu z obsahu spisu volebnej komisie. Zjavná arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia je zvýraznená i tým, že záver o tom, ako súd dospel k názoru, že sa jedná podpis nie vlastnoručný, ale „scanovaný“ je absolútne neodôvodnený a arbitrárny. Všeobecný súd neuviedol ani jedno skutkové zistenie na základe akých logických úsudkov dospel k záveru, že sa jedná takýto druh podpisu. Záver o tom, či sa jedná o vlastnoručný podpis nie je skutkovým zistením všeobecného súdu, pričom toto skutkové zistenie bolo medzi účastníkmi sporné a aj napriek pomerne krátkej lehote na rozhodnutie bolo povinnosťou všeobecného súdu aplikovať aspoň minimálne štandardy spravodlivého súdneho konania, a najmä umožniť aspoň sťažovateľovi alebo ďalším účastníkom konania

Dohovoru. Aj keď súd v tomto type konaní rozhoduje uznesením, bolo jeho povinnosťou rozhodnúť na pojednávaní, keďže vykonáva dokazovanie zásadne na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O. s. p.). Sťažovateľ sa o existencii konania a o tvrdení navrhovateľa dozvedel až z napadnutých uznesení, a teda až po tom, čo všeobecný súd rozhodol.

. . Osobitne namietame i to, že konajúci sudcovia nemali k dispozícii ani listinu, pri ktorej dospeli k záveru, že podpis sťažovateľa je len scanovaný. Z obsahu súdneho spisu totiž vyplýva, že sudcovia záver o zoscanovaní podpisu vykonala vyššia súdna úradníčka , pričom z obsahu spisu vyplýva, že zákonní sudcovia ju poverili len na „úkony v správnych veciach pri príprave veci na rozhodnutie“. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že vyššia súdna úradníčka nezabezpečila listiny so sporným podpisom zákonným sudcom, ale dňa 02.10.2014 sa bez zákonných sudcov dostavila na Mestský úrad Humenné, „nahliadla“ do príslušného spisu a sama bez zákonných sudcov vykonala skutkové zistenie, že sporný podpis je len podpis zoscanovaným. Takýto postup nemožno považovať za zákonný, lebo v danom prípade vyššia súdna úradníčka sama vykonala dokazovanie a vykonávania dokazovania nie je možné považovať za úkon „v správnych veciach pri príprave veci na rozhodnutie“, na čo ju oprávňovalo poverenie zákonných sudcov.

Z rovnakého dôvodu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k verejnej funkcií za rovnakých podmienok.».

V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že zákon č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí je špeciálnym zákonom upravujúcim voľby do orgánov samosprávy a táto právna úprava je úplná. Právny poriadok Slovenskej republiky na rozdiel od niektorých iných krajín, nepozná a neupravuje aktívne a pasívne volebné právo prostredníctvom elektronických prostriedkov a neupravuje ani použitie zaručeného elektronického podpisu pre účely volieb do orgánov samosprávy obcí... Z obsahu rozhodnutí súdu vyplýva, že konajúci sudcovia nepovažovali podpis na vyhlásení za vlastnoručný a teda, že nedal súhlas na to, aby bol uvedený na kandidátnej listine a že mu nie sú známe prekážky voliteľnosti. Zo záverov uznesení vyplýva, že vyhlásenie kandidáta neobsahuje jeho vlastnoručný podpis a teda kandidátna listina neobsahuje obligatórnu náležitosť... Tým je vyvrátené tvrdenie sťažovateľa v sťažnosti, že záver o tom, či sa jedná o vlastnoručný podpis nie je skutkovým zistením všeobecného súdu. V obidvoch prípadoch sudcovia v záveroch uznesení jednoznačne konštatujú, že chybou vyhlásenia bola skutočnosť, že neobsahuje vlastnoručný podpis kandidáta .“.

K námietke sťažovateľa v tom smere, že vo veci nebolo vykonané dokazovanie na nariadenom pojednávaní, okresný súd poukazuje na trojdňovú lehotu, v ktorej musel o návrhu na zrušenie registrácie rozhodnúť, čo podľa jeho názoru „vylučuje možnosť nariadiť a uskutočniť... pojednávanie, najmä v prípade, ak návrh bol podaný tak, že nasledujú dni pracovného voľna. Už samotná zákonom určená trojdňová lehota na rozhodnutie súdu predpokladá rozhodovanie vo veci bez nariadenia pojednávania, o čom svedčí aj procesná forma rozhodnutia. Zákon v danom prípade ukladá rozhodnúť vo veci uznesením a nie rozsudkom, ktorý by musel byť verejne vyhlásený a teda by sa muselo nariadiť pojednávanie.“.

Ústavný súd v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov a spisov okresného súdu vedených pod sp. zn. 18 S 1/2014 a sp. zn. 21 S 1/2014 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Zároveň vychádzal z výslovného súhlasu okresného súdu s takýmto postupom obsiahnutým v jeho vyjadrení sp. zn. Spr 4006/14 z 18. decembra 2014, ako aj zo súhlasu právneho zástupcu sťažovateľa s upustením od ústneho pojednávania, ktorý vyplýva z jeho podania doručeného ústavnému súdu faxom 12. januára 2015 a poštou 16. januára 2015.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy; napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

K právnemu posúdeniu prípadu týkajúceho sa sťažovateľovej kandidatúry na funkciu primátora mesta Humenné okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 21 S 1/2014­11 z 2. októbra 2014 uviedol: „Súd mal v danej veci preukázané, že návrh na zrušenie registrácie podal navrhovateľ, ktorý podal kandidátnu listinu, preto je splnená podmienka aktívnej legitimácie na podanie predmetnej žaloby. Z návrhu vyplýva, že žalovanými sú všetky subjekty pasívne legitimovaní ­ nerozlučné procesné spoločenstvo. Okruh účastníkov konania je v súlade s § 250zb ods. 2 O. s. p. Po preskúmaní kandidátnej listiny spolu s vyhlásením kandidáta súd zistil, že skenovaný (nie vlastnoručný) podpis kandidáta na vyhlásení o súhlase so svojou kandidatúrou a že nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej listine a nie sú mu známe prekážky voliteľnosti, nemožno považovať za vlastnoručný podpis kandidáta, tak ako to vyžaduje vyššie uvedený § 16 ods.8. Na vyhlásení je podpis kandidáta v preskenovanej fotokópii, a nejde o vlastnoručný podpis kandidáta. Keďže vyhlásenie kandidáta neobsahuje vlastnoručný podpis kandidáta, nespĺňa teda zákonnú podmienku, preto ani kandidátna listina neobsahuje obligatórnu náležitosť, ide pritom o kogentné ustanovenie zákona o voľbách a nie je možné sa od neho odchýliť. Z tohto dôvodu, preto súd návrhu vyhovel a zrušil registráciu kandidáta , bytom , politickej strany Právo a spravodlivosť pre voľby primátora mesta Humenné, vydanú miestnou volebnou komisiou v Humennom pod číslom 27272014­MVK zo dňa 30.9.2014. Tento právny názor súdu je zároveň v súlade s právnym názorom vysloveným uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/99, v ktorom bol zdôraznený význam vyhlásenia a jeho vlastnoručného podpisu kandidátom.“.

Podľa § 16 ods. 8 zákona o voľbách ku kandidátnej listine musí byť pripojené vlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou a nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej listine, a že mu nie sú známe prekážky voliteľnosti.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o voľbách kandidátne listiny pre voľbu starostu obce (primátora) môžu podávať politické strany. Každá politická strana môže na kandidátnej listine uviesť iba jedného kandidáta. Politické strany môžu podať kandidátnu listinu so spoločným kandidátom. Kandidátne listiny sa doručia v dvoch rovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb. Politické strany doručia kandidátne listiny prostredníctvom splnomocnenca.

Podľa § 21 ods. 3 druhej vety zákona o voľbách ku kandidátnej listine sa pripojí vyhlásenie podľa § 16 ods. 8.

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, § 46).

Ako z obsahu sťažnosti, tak aj z vyjadrenia okresného súdu zhodne vyplýva, že okresný súd v daných veciach nenariadil pojednávania a ani ostatným účastníkom napadnutých súdnych konaní neumožnil podať vyjadrenie k skutočnostiam uvádzaným v návrhu. K námietke sťažovateľa uvedenej v tomto smere v sťažnosti okresný súd zaujal stanovisko, podľa ktorého z aplikovateľných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, obzvlášť v tomto type konania, povinnosť nariaďovať pojednávanie, pričom lehota 3 dní od podania návrhu na rozhodnutie súdu ustanovená § 250zb ods. 3 OSP ani takéto pojednávanie neumožňuje vykonať.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia zákonných predpisov v súlade s účelom základných práv a slobôd, ktoré sú súčasťou ústavy. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú v občianskom súdnom konaní poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [(§ 1 OSP), obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04].

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z doterajšej jeho rozhodovacej praxe vyplýva, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia čl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislosti ústavný súd uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“ Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pri rozhodovaní o prípadnej aplikácii právomoci vyplývajúcej z čl. 127 ods. 2 ústavy bral ústavný súd do úvahy reálnosť dopadov prípadného zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Považoval pritom za rozhodujúce, že voľby do orgánov obcí, v súvislosti s ktorými okresný súd napadnuté konanie viedol, sa už 15. novembra 2014 uskutočnili a v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už nie je možné žiadnym spôsobom volebný proces a jeho výsledky zvrátiť, pretože tieto procesy boli zavŕšené uvedením zvoleného primátora mesta a poslancov obecného zastupiteľstva do ich funkcií.

Ústavný súd napriek týmto skutočnostiam, akceptujúc ústavný príkaz čl. 127 ods. 3 ústavy, musel neústavné rozhodnutie zrušiť (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenie v sume 100 000 €. Svoju žiadosť odôvodnil skutočnosťou, že bol rozhodnutiami okresného súdu „pozbavený práva reálne kandidovať do orgánov samosprávy Mesta Humenné, a teda i práva vykonávať verejnú funkciu a podieľať sa na správe vecí verejných. Súčasný právny poriadok pritom nepriznáva sťažovateľovi ani reálnu súdnu ochranu, keďže sťažovateľ nie je oprávnený napadnúť neplatnosť volieb na Ústavnom súde... Jedná sa o flagrantné porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré odôvodňuje priznanie zadosťučinenia v požadovanej výške.“.

Pri rozhodovaní o žiadosti na priznanie finančného zadosťučinenia okrem skutočnosti, že túto svoju žiadosť sťažovateľ neodôvodnil, vychádzal ústavný súd aj zo skutočnosti, že náprava porušených základných práv zrušením napadnutého rozhodnutia je už bezpredmetná. Zároveň však považoval za potrebné prihliadnuť aj na v istom zmysle pasívny postoj sťažovateľa, ktorý sa na ústavný súd neobrátil hneď po vydaní uznesenia okresného súdu, ale až s odstupom 1 mesiaca, hoci si musel byť vedomý blížiaceho sa termínu volieb (poštové zásielky s napadnutými uzneseniami boli sťažovateľovi doručované pokynom sudcov z 3. októbra 2014, prvý pokus o ich doručenie bol voči sťažovateľovi vykonaný 7. októbra 2014 a 8. októbra 2014 boli zásielky na pošte uložené), v dôsledku čoho už bez právneho významu na predbežnom prerokovaní konanom 25. novembra 2014 nariadiť ústavným súdom navrhované dočasné opatrenie, ktorého dôsledkom mohlo byť aj odloženie volieb (v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že takýto dôsledok nastal vo volebnom obvode obce Buzitka z dôvodu vydania uznesenia č. k. III. ÚS 651/2014­28 zo 4. novembra 2014).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Napokon ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania v sume sumou 340,89 €, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) vrátane režijného paušálu a 20 % DPH.