III. ÚS 701/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 701/2014­26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Medzinárodnej obchodnej komory (ICC)/Chambre de Commerce Internationale, 38 Cours Albert ler, 75008 Paríž, Francúzska republika, zastúpenej advokátskou kanceláriou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin Magál, LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením č. k. 5 Ncb 1/2014­1092 z 27. marca 20014 a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti Medzinárodnej obchodnej komory (ICC)/Chambre de Commerce Internationale z a s t a v u j e .

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť HND Software, s. r. o., Soľnobanská 7, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 117/2011 domáha proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia sumy 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom ako náhrady škody. Sťažovateľka podaním z 5. decembra 2013 doručeným okresnému súdu 10. decembra 2013 podala odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o svojej právomoci konať vo veci. Krajský súd uznesením č. k. 5 Ncb 1/2014­1092 z 27. marca 2014 odvolanie sťažovateľky odmietol s odôvodnením, že v súdnom spise „sa nenachádza rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré (podľa názoru odvolateľa) bolo urobené pravdepodobne dňa 27. 3. 2014, kedy súd nariadil pojednávanie. Ak tohto dňa okresný súd nariadil pojednávanie na deň 10. 10. 2013, ide iba o zákonný procesný postup súdu podľa § 115 a násl. O. s. p., teda nejde o rozhodnutie súdu, ktoré by bolo možné napadnúť odvolaním.“.

Sťažovateľka však tvrdí, že aj keď okresný súd nevyhotovil uznesenie v písomnej forme, o otázke právomoci fakticky „zrejme“ rozhodol, pretože z listu predsedníčky okresného súdu zo 14. novembra 2013 adresovaného sťažovateľke vyplýva, že okresný súd «„nezistil taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, preto vo veci nariadil pojednávanie“ a „teda rozhodol o vznesenej námietke nedostatku právomoci“».

Podľa názoru sťažovateľky uznesenie krajského súdu č. k. 5 Ncb 1/2014­1092 z 27. marca 2014 je arbitrárne a jeho „odôvodnenie... vôbec nereaguje na hlavné argumenty“, a keďže druhostupňový súd „odmietol preskúmať rozhodnutie prvostupňového súdu o právomoci, porušil zásadu hospodárnosti a tým aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2014 sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že „28. októbra 2014 okresný súd... vydal riadne vyhotovené uznesenie, ktorým rozhodol o svojej právomoci. Okresný súd teda zrejme akceptoval argumenty sťažovateľa o potrebe vydať takéto uznesenie. Z tohto dôvodu sa sťažnosť stala bezpredmetnou a sťažovateľ preto týmto podľa § 54 ZoUS sťažnosť berie späť a dovoľuje si požiadal ústavný súd, aby konanie o sťažnosti uznesením zastavil.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2014 vzala podanú sťažnosť v celom rozsahu späť a žiadala ústavný súd, „aby konanie o sťažnosti uznesením zastavil“.