III. ÚS 708/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 708/2014­83

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti , , , , , , obchodnej spoločnosti , , zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, a sťažnosti , , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, ktorými namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 145/2007 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 502/2011­44 z 24. februára 2012, takto

rozhodol:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 708/2014­46 z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosti , , , , , , obchodnej spoločnosti , , a , (ďalej aj „ “, „ “, „ “, „ “, „ “ alebo spolu „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 145/2007.

Predmetná vec súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 502/2011, v ktorej nálezom z 24. februára 2012 vyslovil, že „základné právo a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 145/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 26/2003) porušené bolo“, a zároveň okresnému súdu prikázal, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Aj v ďalšej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 434/2012 ústavný súd nálezom zo 16. januára 2013 vyslovil, že „základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 145/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 26/2003) porušené bolo“.

„... Na pojednávaní dňa 21. 5. 2014 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 11. 6. 2014 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Dňa 11. 6. 2014 súd vyhlásil vo veci rozsudok. Uznesením č. k. 40 C/145/2007­1247 zo dňa 24. 6. 2014 súd priznal odmenu tlmočníkovi . Dňa 24. 6. 2014 žalovaní v 5., 10., 11., 12., 13., 14., 15., 17., 18. a 19. rade doručili súdu odvolanie voči rozsudku č. k. 40 C/145/2007­1198 z 11. 6. 2014. Dňa 26. 6. 2014 doručil súdu odvolanie žalovaný v 1. rade. Dňa 26. 6. 2014 doručili súdu odvolanie žalovaní v 2., 3., 4., 7. a 8. rade. Dňa 30.6.2014 doručili súdu odvolanie žalovaní v 6., 9. a 16. rade. Po vykonaní prípravy pred predložením spisu odvolaciemu súdu bol spis s opravným prostriedkom dňa 8. 8. 2014 predložený Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach doposiaľ vo veci nerozhodol. V predmetnej veci už ústavný súd viackrát rozhodol, že základné právo účastníkov, ktorí vystupujú na strane žalovaných na prejednanie veci v primeranej lehote, bolo porušené. Tieto rozhodnutia som akceptoval a prijal som spolu s vybavujúcou sudkyňou opatrenia, ktoré viedli k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.“

V podstate rovnaké procesné úkony zistil z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 40 C 145/2007 aj ústavný súd, preto ich považuje za preukázané.

Na vyjadrenie predsedu okresného súdu reagovali sťažovatelia podaniami z 29. januára 2015, v ktorých opätovne poukázali na to, že meritórne rozhodnutie má pre nich mimoriadny význam, pretože v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, bývajú, resp. vykonávajú podnikateľskú činnosť, ktorou zabezpečujú živobytie svojej rodiny.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktorými by sťažovatelia prispeli k predĺženiu napadnutého konania. Na procesné úkony, ktoré urobili, mali nesporne právo, čo nemohlo byť dôvodom nekonania okresného súdu v merite veci. Správaniu sťažovateľov nič nevytkol ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Na druhej strane je však zrejmé, že , ani , nevyužili svoje právo a nepodali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú v prípade ďalších sťažovateľov ústavný súd považoval za účinný právny prostriedok ochrany ich základných práv a slobôd. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 145/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy v danej veci konal, pretože túto povinnosť mu už uložil nálezom č. k. IV. ÚS 502/2011­44 z 24. februára 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Právna zástupkyňa , , a , advokátka JUDr. Iveta Rajtáková listom z 29. januára 2015 vyčíslila trovy konania sumou 354,47 € „pre jedného sťažovateľa“.

Ústavný súd , , a , priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a dva režijné paušály v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) urobené v roku 2014, pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u štyroch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov tak predstavujú celkovú sumu 720,38 € [(67 x 2) + (8,04 x 2) x 4 osoby = 600,32 + 20 % DPH = 720,38], ktorú zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Právny zástupca – v podaní z 29. januára 2015 vyčíslil trovy konania celkovou sumou 518,76 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal JUDr. Ivete Rajtákovej náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 € pozostávajúcej z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktorú zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Za tretí úkon právnej služby – vyjadrenie z 29. januára 2015 ústavný súd náhradu trov konania sťažovateľom nepriznal, pretože tieto neobsahovali žiadne nové skutočnosti relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu (bod 5 výroku nálezu).