III. ÚS 71/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (od 20. decembra 2008 do 9. septembra 2013 označenej obchodným menom „ “, ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny základ veci, v ktorej boli vydané napadnuté rozsudky, pričom všeobecným súdom vytýka pochybenia v súvislosti s ich konštatovaním, že „... údajne daňové orgány konali v súlade so zákonom“, čo však podľa jej názoru „... nie je pravdou, lebo daňové orgány majú povinnosť vykladať zákon eurokonformne, čo neurobili. Súdy sa... mali zaoberať... námietkou nezákonnosti daňovej kontroly“, ktorá „... nebola ukončená v zákonnej 6­mesačnej lehote“, pričom „na jej predĺženie nebol zákonný dôvod. Sťažovateľ zastáva názor, že takto vlastne neexistuje žiadny zákonný titul na nepriznanie NO DPH a na určenie vlastnej daňovej povinnosti za obdobie IV. Q 2005, a preto teda niet ani dôvodu na uloženie pokuty.“. Sťažovateľka taktiež (bez ďalšieho, pozn.) uvádza, že v súvislosti s námietkou „nezákonnosti daňovej kontroly“ v konaní pred všeobecnými súdmi „podporne poukázala aj na nález Ústavného súdu č. III. ÚS 24/2010­57 zo dňa 29. 06. 2010“.

Na základe uvedeného sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo alebo s ním súviselo bolo porušené právo garantované článkom 46 (najmä ods. 1, 2 a 3) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p., ako aj články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne: čl. 6 ods. 1 a čl. 13“.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/60/2012­33 zo dňa 07. 11. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2013 zo dňa 26. 02. 2014, porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/60/2012­33 zo dňa 07. 11. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2013 zo dňa 26. 02. 2014 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR..., ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám advokátky JUDr. Ing. Lindy Kovandovej do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu) ÚS SR.“

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014.

1. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp. mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity totiž reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil žiadnu súvislosť s vecou vedenou pod sp. zn. III. ÚS 24/2010, na ktorú sťažovateľka počas konania pred všeobecnými súdmi „podporne“ poukazovala v súvislosti s tým, že daňová kontrola u jej právnej predchodkyne „nebola ukončená v zákonnej 6­mesačnej lehote“, že „na jej predĺženie nebol zákonný dôvod“, a teda „niet ani dôvodu na uloženie pokuty“. Otázku trvania takejto kontroly by totiž bolo možné považovať za relevantnú len v súvislosti so žalobou právnej predchodkyne sťažovateľky podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 23 S/91/2008­76 z 2. decembra 2009 ako nedôvodnú zamietol, čo najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/9/2010 z 8. októbra 2010 potvrdil (s. 6 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). To znamená, že podanou sťažnosťou nemožno dodatočne korigovať taký postup právnej predchodkyne sťažovateľky, ktorá uvedenú námietku (bez ohľadu na jej opodstatnenosť, pozn.) opomenula v konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť v čase, keď na základe ňou podanej žaloby preskúmavali zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov o uložení pokuty.

Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015