III. ÚS 713/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 713/2014­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 70/08 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014 a takto

rozhodol:

Sťažovateľka uvádza, že je navrhovateľkou v súdnom spore vedenom proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky, v ktorom si uplatňuje náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V sťažnosti opisuje priebeh doterajšieho konania, predovšetkým že konanie začalo už 16. júla 2004 a prvý rozsudok okresného súdu bol vydaný 7. novembra 2007. Krajský súd mal svojím uznesením zo 17. júna 2009 napadnutý rozsudok potvrdiť, avšak nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 391/09 zo 7. januára 2012 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Po zrušení rozsudku okresného súdu krajským súdom sťažovateľkinu vec okresný súd opätovne prerokoval a o žalobe rozhodol rozsudkom, ktorý mala sťažovateľka napadnúť odvolaním. Sťažovateľka tvrdí, že sudkyňa okresného súdu «odmietla vypočuť manžela navrhovateľky ako svedka, hoci bol a je s vecou dokonale oboznámený... Po opätovnom prevzatí zastupovania došlo k procesným nedorozumeniam, takže dovolanie, podané pre odňatie možnosti konať pred súdom, „dostalo“ vec pred Najvyšší súd, kde je doposiaľ.».

K zložitosti veci sťažovateľka uvádza, že spor je po právnej stránke mierne nad priemerom náročnosti. K svojmu podielu na vzniku zbytočných prieťahov v konaní uvádza, že v priebehu konania „podávala sťažnosti vedeniu súdu, pričom niekedy bola úspešná, inokedy nie...

Spor trvá desať rokov. Malo by byť pravidlom, že na túto skutočnosť by mal každý súd prihliadať pri určení poradia pri vybavovaní. Napriek uvedenému stanovisku ESĽP každý súd uhýba zodpovednosti s poukazom na dátum, kedy u neho vec napadla. Pri takomto stanovisku by nemohlo dôjsť k prieťahom, ak by v primeraných lehotách spis cirkuloval po inštanciách hoci nespočetnekrát. Sťažovateľka je frustrovaná rovnakým dielom zo spôsobu jednania sudkyne, v prvom prípade z nepochopiteľne plytkého prístupu odvolacieho súdu a v nemalej miere z ochranárskeho prístupu zodpovedných subjektov pri poukázaní na dokonale protiprávne konanie.“.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu a krajského súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavne neopodstatnenú odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd ani krajský súd už v sťažovateľkinej veci nekonajú, pričom v súčasnosti možno prípad považovať za právoplatne skončený. V súčasnosti prebieha na najvyššom súde len konanie o dovolaní sťažovateľky a z jeho priebehu sa javí, že okresný súd realizoval všetky úkony podľa § 241 ods. 3 v spojitosti s § 209 Občianskeho súdneho poriadku predpísané v súvislosti s podaním dovolania. Ďalší postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej. Je teda zrejmé, že okresný súd ani krajský súd už v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (august 2014) nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. V čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012 nedochádzalo, keďže vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Rovnako je vylúčené, aby dochádzalo aj k prieťahom v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 5 Co 70/08 (neskôr vedenom pod sp. zn. 4 Co 72/2012).

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za dôvodné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013). Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľka mohla brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len do právoplatného skončenia konania.

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti dĺžky konania na najvyššom súde ústavný súd vychádzal zo zistenia, že najvyššiemu súdu bolo predložené dovolanie spolu so spisom k ďalšiemu postupu 30. apríla 2014. Sťažnosť ústavnému súdu bola pritom doručená 27. augusta 2014, teda do 4 mesiacov od predloženia dovolania najvyššiemu súdu na rozhodnutie o ňom. Skutočnosť, že o sťažovateľkinom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté, vzhľadom na dĺžku doterajšieho konania na najvyššom súde, ktoré ku dňu rozhodnutia ústavného súdu trvá približne 7 mesiacov, neodôvodňuje takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá by mohla viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatuje, že dĺžku konania o podanom dovolaní (t. j. od 30. apríla 2014), keď bol spis najvyššiemu súdu predložený, nemožno považovať za zjavne neprimeranú a ani celé toto obdobie ako zbytočné prieťahy, keďže pri jej hodnotení je potrebné brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu, ako aj na skutočnosť, že proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný žiaden opravný prostriedok.

S prihliadnutím na to vyhodnotil ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014, za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu a následne okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konaním okresného súdu, prípadne krajského súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov uvedených všeobecných súdov a prípadné neefektívne (nesústredené) konania týchto súdov alebo konania poznačené ich zjavnou nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V takom prípade by toto rozhodnutie nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.